RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Iná časť vesmíru

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : 1, 2, 3 ... 14 ... 27  Next
AutorSpráva
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Iná časť vesmíru   Ne júl 05 2009, 18:39

„... a keď sa aj naše kosti premenia na prach vtedy sa opäť zrodí život v novej podobe. My, veční vo večnosti kolobehu života... nikdy nezmizneme a to je naše nebo ukryté v poznaní...“

Noba, verš 4, Zrod


Názov: Singnaturia 8
Poloha: 12- 78- 56 súhvezdia Kapalion
Zaradenie: planetárny dvojsystém
Stav: osídlený
Forma: bližšie nešpecifikovaná
Miesto na planéte: Arasan





...Každý nádch aj výdych je iný, Arasan je iný rovnako. To obrovské mesto dýchajúce životmi mnohých sa každým dňom približuje k svojmu konečnému úpadku. Kedysi mocné a na vrchole slávy, vítalo tých najvyšších Mamonov no dnes tu po nich zostali len sochy z krazitu hlboko zapustené do základov námestí. Nič nevystihuje obraz dnešného Arasanu lepšie ako predstava ruín moderného sveta a na nich nekonečná špina zabudnutého veľkomesta...


...Tristo rokov, možno viac- možno menej, trvalo kým Arasan vydýchol naposledy a planéta sa stala mŕtvou, pretože Posledná brána padla a Ranatun nastúpil slávu Mamonov pochovajúc všetko, čo predtým patrilo iným životom...

... Ranatun- z grajvského Rhan – n ´ thun- a , Nenásytný ...


„ Je len jeden svet kde môže prežiť. Svet, ktorý patrí len jemu...“

„ Ark- sanáh, Diabol, Níat, Ranatun...“


* Ťažká ruka dopadla na množstvo spisov nesymetricky porozkladaných po celom stole. V jedinom odmietavom geste by ich z neho zmietla spolu s neistým náčrtkom Ark- sanáha, Diabla, Níata, Ranatuna... , nebyť oveľa menšej dlane, tej ktorá tú prvú zvrchu prekryla, aby jej zabránila vykonať dielo skazy.
- Vieš, čo to znamená...- hlas, ktorý sa ozval ako prvý bol nervózny. Patril mužovi v stredných rokoch, ktorému delta vrások ťahala kútiky očí nižšie než to bolo prirodzené u iných. Vysoký, počerný, telo oblečené v priliehavej kombinéze mal ešte mladé a pružné no dušu tak starú ako staro a ustato dopadla jeho ruka na stôl, aby z neho zmietla strašné dôkazy. Oči vyjadrovali hnev a netrpezlivosť.
- Viem. Blížime sa k cieľu.-
Naproti tomu druhý hlas patriaci mladej, rovnako počernej, žene nevyjadroval nič iné než hĺbavý pokoj a istotu.
- Nie! – skríkol Ngarin a vytrhol si ruku spod Tyrinej teplej dlane akoby ho v tej chvíli neznesiteľne popálila. Jednu stránku ten prudký pohyb zhodil zo stola. Ticho, bezhlučne dopadla na podlahu kajuty ani pritom nezašušťala ako to listy papiera majú vo zvyku keď sa nimi hýbe. Ngarin uhol pohľadom od prenikavých, no stále pokojných, očí farby medi, pretože ich už na tvári no najmä vo svojej vystrašenej mysli nedokázal dlhšie zniesť. Tie oči vedeli čítať z pohľadov druhých, o tom nebolo pochýb, o tom sa presvedčil už veľmi veľmi dávno keď o Tyrii ešte nič nevedel. Ibaže teraz ju poznal až príliš dobre.
- Nie!- vykríkol druhý raz a odmietavo pokrútil hlavou. – Toto už nie je žiadna hra!-
- Nikdy som svoju prácu ako hru nebrala.-
Ten úsmev, ó áno, Tyriin úsmev pokryl každučký záhyb jej pier, ale medené oči zostali chladné ako ktorýkoľvek iný zakalený kov takže sa cez ne nedalo nič prečítať. Ngarin cítil ten úsmev na sebe aj keď ho nevidel, hlavu mal stále ponížene sklonenú. Vedel akým čarom vládnu Mamoni, posledná stará rasa. Len on to o nej vedel, povedala mu to keď si ho vybrala za svojho veliteľa a neskôr aj za milenca pretože on bol zase posledným z Talidov. Keby jeho národ ešte existoval nikdy by si ho nebola vybrala. Takto ich k sebe viazalo rovnaké puto druhovej osamelosti, ale napriek tomu, že Ngarin k Tyrii vždy prechovával patričnú úctu, k svojej kapitánke, Mamonke, toto jej dovoliť nemohol.
- Tvoja práca? – pevne zovreté pery sa mu uvoľnili a on konečne mohol vypľuť nechuťou zmrzačené slová. – Celý ten čas sa len naháňaš za prízrakmi a snažíš sa nájsť Hranicu. Prečo si myslíš, že je Níat skutočný? Ak by aj bol nijako ti nepomôže, ale naopak... s radosťou zabije poslednú, ktorá mu unikla...-
Ticho. To ticho trhalo sluch väčšmi než neznesiteľné škrípanie nechtov po tabuľke moloitu. Ngarin konečne zodvihol hlavu – Tyria už nesedela v kresle za stolom, ale stála tesne za ním. Jej ruky mu hravo vyšli spoza hrudníka až na bedrá , dlane a prsty naširoko roztiahnuté ho hladili po bruchu a prsiach. Cítil ako sa Tyriino rozpálené líce tisne na jeho šiju a tiež ako ho postupne opúšťa nevôľa. Prekryl jej ruky svojimi veľkými, námahou stvrdnutými dlaňami, a prudkým zášklbom ju od seba odtiahol. Hnev sa k nemu pomaly začal vracať akoby sa prebúdzal zo sna, malátny...
- Tyria..- zašepkal výhražne s hlavou trochu obrátenou dozadu.
- Čo je? Bol si napätý... v každom prípade – opäť ten pokojný úsmev, ktorý sa až nebezpečne poznal s ľahkomyseľnosťou - ... poletíme na tú planétu bez ohľadu na to čo si o tom myslíš. Ja som kapitánka a ty si môj podriadený...
- Niečo tam tých ľudí zabilo! Zabilo to celú planétu a ty tam chceš ísť...- Ngarinov hlas znel vyčítavo, ale Tyriine ruky od seba nedokázal udržať dlho, znova sa mu nalepili na telo a tíšili ho spôsobom, ktorý ovládali len Mamoni.
- Viem presne čo ich zabilo Nagarin.-
- Rozprávka pre deti.-
Obraté o hnev zneli tie slová z Ngarinových úst zvláštne ospalo
- Nie, bol to Ranatun – Níat. Prečo sa smeješ Ngarin? Neveríš mi?-
- Či ti verím? Som s tebou už od začiatku tejto výpravy kde sa naháňaš za záhadami vesmíru, ale ešte ani jednu si neodhalila. Si mamonka... musím ti veriť...-
Ngarin vedel, že zaťal do živého, pretože Tyriine prsty sa mu pevne zakvačili do pŕs akoby ju na krátku chvíľu posadla neodolateľná túžba strhnúť mu mäso z tela a pozrieť sa na biele kosti, medzi ktorými tĺklo srdce jednoliaty rytmus- bum bum... bum bum
- Dokážem zmeniť len tvoje city, ale nie to čo si myslíš, ty podradný Talid!- zasyčala teraz už rozhnevaná aj ona. Jed hnevu po kvapkách prúdil skrz brušká jej prstov aj do Ngarinovho tela. Zacítil jej vlastnú nenávisť k sebe samému. Bol to takmer sebazničujúci pocit keby sa Tyria nedokázala tak ovládať, aby sa včas upokojila. Dýchala mu do ucha, jej teplý dych ho mrazil na krku, pretože v tej chvíli ako sa obrátila proti nemu bola jeho nepriateľkou.
- Len Ranatun nám pomôže otvoriť Hranicu.-
- Myslíš tým tebe.- Ngarin prenikavo zachrčal, delta vrások mu stiahla unavené oči ešte nižšie. Na vypuklom okne kajuty, hneď za Tyriiným pracovným stolom, priamo oproti nim, zbadal v odraze jej tvár zvraštenú tak ako ju nikdy predtým nevidel. Toho sa bál. Bál sa, že pri tom naháňaní sa za záhadami vesmíru Tyria stratí triezvi úsudok. Stalo sa....- stalo sa! – zachrčal Ngarin predtým ako si trasúcou sa rukou siahol k boku kde mu v opasku sedela dýka a jej ostrým si sám podrezal hrdlo... vtedy Tyria pustila jeho umierajúce telo a v kútiku chladných očí sa zaleskla medená slza.
- Prinútil si ma Ngarin... musíš to pochopiť... je len jediná cesta... Ngarin...- pery sa jej chveli, nohy podlomili a ona, zbavená síl spadla na kolená vedľa Ngarinovho tela a jeho vystrašeného pohľadu. Ešte sa chcel v smrteľnom zápase, ruku si pritískajúc na hrdlo no krv mu nezadržateľne presakovala pomedzi tuhnúce prsty. –... Ngarin...-
Tyriine vzlyky zneli samou a čistou srdcervúcosťou no medené oči zostali chladné, mŕtve.. červená krv vsakovala do papiera s obrazom Ranatuna a ten akoby sa smial škrípavým tvrdým smiechom...bolo to skutočné? *



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ut júl 07 2009, 14:20

„ ... A nahliadol do očí svojmu nepriateľovi, chcel ho nenávidieť, ale nemal silu vzoprieť sa vlastnému súcitu a láske...“
Noba, verš 8, Zrod



* Čokoľvek sa na palube Jakkhe udialo za posledných niekoľko dní zostáva to pre mňa rovnakou záhadnou ako na začiatku mojej cesty. Povedali by ste, že som pravdepodobne veľmi ľahostajný a nevšímavý k svojmu okoliu, ja však viem jedno. Jakkha nie je hocijaká loď. Sám neviem čo ma na jej palubu priviedlo, ale len čo som po prvýkrát uvidel kapitánku, Tyriu, ako ju tu všetci volajú, bolo mi jasné že toto je miesto kde mám zotrvať. Aspoň nejaký čas, pretože Pútnik kráča mnohými cestami a nie len jednou, aby poznal svet z rôznych uhlov pohľadu a život zdieľal s mnohými dušami, ktoré ho majú učiť.
Tyria. Už len jej meno napovedá neobyčajnosť zračiacu sa v každom jej pohybe a slove. Je ešte mladá, ale ak sa jej človek vydrží pozerať do očí dlhšie než pár minút stane sa , že za tými medenými dúhovkami, ebenovými zrenicami a viečkami s takmer pergamenovo hladkou pokožkou zbadá skrytý celý vek jej rasy. Po prvýkrát som sa necítil príjemne v jej spoločnosti, ale priznám sa, že jej neobyčajná záhadnosť je taká fascinujúca, že by snáď nebolo muža, ktorý by sa jej aspoň na krátku chvíľu nebol oddal celý, mysľou i telom. Ja ako muž viery viem aká desivá je táto ženská moc zvádzania pre niekoho kto sa celý život rozhodol prežiť v celibáte. O to viac, že na palube Jakkhe bola čisto mužská posádka, čo mi na jednej strane vyhovovalo no na strane druhej, tej odvrátenej a v istom zmysle aj zvrátenej, som sa niektoré noci budil s naliehavou potrebou ukojiť svoje prebudené telo v Tyriiných vnadách. A ona si to uvedomovala. Uvedomovala si moc akú má nad všetkými, a preto sa v nej vyžívala tak akoby si jej ani nebola vedomá.
Ngarina našli v jej kajute mŕtveho. Ani sa len netajila tým, že sa zabil kvôli nej a keď sa pýtali na dôvod odvetila len krátko a celkom prirodzene: „ Odporoval mi, zriekol sa ma a tiež sa obrátil chrbtom k vernosti. To je neprípustné.“
A čo my všetci, ktorí sme videli Ngarinovu mŕtvolu s podrezaným hrdlom pri jej nohách? Len sme sa ticho rozišli späť k svojej práci so strachom no rovnakou mierou úctivosti. Táto smrť nemohla zlomiť Tyriino čaro, ktorým nás k sebe pripútala. Ešte aj mňa, Dhammana, ktorý verí v Nobu Nesmrteľného a ktorý vie, že ak aj teraz napísal svoju spoveď, tak ju po poslednom slove roztrhá a zničí, aby sa z pútnika Dhammana opäť stal otrok, pheta. Niekto na ceste do Niraje.*

Dhamman Rut



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi august 07 2009, 14:56

„ ...najväčší nepriateľ? Tara ho celý čas hľadal medzi inými bytosťami až kým nezistil, že ho skrýva sám v sebe...“

Noba, verš 17, Sanath Tara


* ´ Myslia si, že nevidím ako sa na mňa pozerajú. Ale ja to cítim, pretože mi je súdené poznať to čo prežíva iná bytosť schopná emócií. Viem dokonca ako sa cíti strom na planéte Sakhru keď začne na južnej pologuli obdobie monzúnových dažďov a on si vytiahne dlhé korene z ebenovo čiernej zeme, aby ich ovlažil... presne ako tisíc pier prilepených o povrch hladkého skla, pretože voda na planéte Sakhru nie je tekutá. Navštívila som to miesto pred dvoma rokmi spolu s Ngarinom. Jeho mocné telo sa predo mňa vtedy postavilo ako štít keď sa jeden z koreňov Palau vytrhol zo zeme s neopísateľne krásnou piesňou znejúcou na každej z tisícky jeho pier, ktoré dovtedy spali hlbokým spánkom. Hrudy temnej zeme padali späť k poskrúcanému kmeňu kde sme stáli aj my práve v okamihu keď sa z rumelkových oblakov začali spúšťať ligotavé plátky vody. Poznala som prirovnanie len zo Zeme, planéty, ktorú môj rod objavil už pred mnohými tisícročiami- v období keď ešte ľudia len začali budovať svoju nepoddajnú civilizáciu. Na Sakhru to bolo pre Palauy ako chytať padajúce snehové vločky do naširoko otvorených úst.. iba tie vločky tu mali iný tvar. Tá pieseň, ktorú strom vyludzoval pri prebúdzaní bola omamná, bola to reč Palauov, ktorá viac ako zo slov pozostávala z emócií aké prežívali v danom okamihu. Dodnes si pamätám aké to prvýkrát pre mňa bolo omračujúce, ako sa mi nohy podlomili až ma Ngarin musel doslova odniesť na rukách z toho rajského miesta. Teraz už viem, že zomrieť sa dá nielen bolesťou... zomrieť sa dá aj od šťastia. Len stačí, aby bola bytosť vnímavá a zablúdila na planétu spievajúcich Palauov. Ale to neboli jediné miesta, ktoré som už poznala na svojej ceste k Hranici. Som posledná Mamonka, a preto je mojím životným poslaním nájsť Níata- Ranatuna. Presvedčiť ho, aby mi vydal Tajomstvo, ktoré tak urputne stráži dokonca aj sám pred sebou. Chcem sa sústrediť, ale myšlienky ma zrádzajú a vyhadzujú pod viečka Ngarinovu počernú tvár, ktorá už nie je. Zabila som ho. Zradil ma. Musela som ho zabiť...´
Tyriina ruka sa pri poslednom slove, ktoré si zapísala do Farysu mierne zachvela. Naozaj tak musela urobiť? Zabiť Ngarina len preto, že si s ňou dovolil nesúhlasiť? Čelo nad obočím sa jej poskladalo do jemných vrások pri tom ako tuho nad touto vnútornou otázkou premýšľala. Nemala však v povahe príliš dlho sa trápiť výčitkami. Zo všetkých citov poznala každý aj do najmenšieho detailu- dokonca aj tie, ktoré sa nedali opísať obyčajnými slovami lebo ich neprežívali bytosti schopné reči. Možno to bol dôvod, pre ktorý najviac zbožňovala emóciu bezstarostnosti . Bolo jej schopných len málo tvorov a ak sa nechcela zblázniť rada sa ňou opájala ako lahodným mokom mätúcim bolesť v mysli. Práve v tej sekunde keď sa už ostrý hrot anazitu dotýkal stránky Farysu, aby mohla pokračovať vo svojich úvahách a odbremeniť tak vyťaženú pamäť sa kajuta, ktorú premenila na kapitánsku pracovňu, silno zachvela ako pri náraze. - Darsathsss... sartsss rasus! - Vypustila z úst tichú sikavú nadávku v reči Zurpov. Jednak preto, že tento jazyk sa jej páčil už od chvíle ako ho po prvýkrát počula z úst jedného z nich, ale aj preto, že bola najvýstižnejšia na vyjadrenie hĺbky podráždenia, ktorú cítila. Odložila anazitové pero na vrch kôpky Farysov, ktoré už zapísala a ladným švihom vstala z kresla, do ktorého sa pohodlne zavŕtala už pred dvoma hodinami. Neznášala keď musela odísť od nedokončenej práce. Jej myseľ bola stále obnažená a rozochvená, pretože kým si z nej nevytiahla aj poslednú spomienku nemohla sa plne sústrediť na ostatné záležitosti týkajúce sa Jakkhe, jej lode.
- Čo sa to tu deje?- zastavila prvého muža, na ktorého cestou k mostíku narazila. To, že cíti strach premiešaný s obavami vedela už skôr ako sa mu zahľadela na výrečný obraz tváre. Vydesila ho, pretože si ju nevšimol. Taký ladný a tichý bol jej krok až sa miestami zdalo, že pri pohybe jej nohy nie sú hmotné a nenesú rovnako hmotné útle telo počernej tmavovlasej ženy. Kosoštvorcové zrenice Tyriiných očí sa zúžili akonáhle prešla bližšie ku chvejúcemu sa mužovi a preč z tieňa chodby. Natiahla ruku a položila mu ju na plece. Okamžite sa uvoľnil. Pery mu dokonca zvlnil jemný úsmev, pretože v Tyriiných spomienkach ešte stále prevládal lahodný pocit z piesne Palauov. Musela dávať pozor, aby toho nešťastníka nezabila šťastím, aké ironické, preto dlaň z jeho pleca po chvíli odtiahla.
- Nemám ani najmenšie tušenie kapitánka. Bol som práve vo výcvikovej miestnosti keď sa ozval poplach. Nemyslím však, že by išlo o niečo vážne, pretože nebol vydaný rozkaz k zaujatiu bojových pozícií...-
Tyria zodvihla ruku gestom, ktorým mladíka úspešne umlčala. Takmer sa zasmiala tomu aký je po tej troche povzbudivých emócií zhovorčivejší dokonca aj pred ňou. O tom, že vojakove úvahy boli správne sa presvedčila už o niekoľko minút neskôr keď stála na mostíku vedľa prvého veliaceho dôstojníka. Nebolo pre ňu ničím zvláštnym dosadiť na Ngarinovo miesto niekoho iného. Tak isto sa neštítila previesť rovnakú výmenu aj vo svojej posteli. Takmer prevažná väčšina mužov na palube Jakkhe bola ešte stále mladá o čom svedčili aj uhrančivé tváre, živé oči, atletické telá, ktorými sa obklopila ako Matka Kráľovná vo svojom vlastnom spoločenstve. Ani Daka sa nijako nelíšil od tejto skupiny. Bol mladý, silný, ale čo bolo pre Tyriiu najpodstatnejšie- bol taký omámený jej čarom, že by pre ňu obetoval nielen vlastný život, ale aj životy tých, na ktorých mu skutočne záležalo. Kým bol však Daka na Jakkhe nemal inú rodinu ako ju, nemal inú veliteľku ako ju a nemal ani inú milenku aj keď sa večer prehadzoval vedľa nej na posteli a mučili ho sny, pri ktorých zo spánku vyvolával stále to isté meno- Sanaja. Tyrii sa páčilo mať Daka len pre seba. Cítiť teplo jeho tela nebolo ako cítiť horúčavu sálajúcu z Ngarina keď si ju tisol k bedrám stále to však zostávalo veľmi príjemné. V Dakových očiach prevzala podobu Sanaje tak dokonale, že uveril ilúzií a neodohnal ju. Práve naopak. Keď na neho začala pôsobiť strácal on osám seba.
- Bol to len otras spôsobený zrážkou s malgeitovým zvyškom planéty. – vysvetľoval Daka hlbokým pevným hlasom keď sa sklonil nad monitor sledujúc dráhu zaniknutej obežnice. Tepna na krku mu výrazne pulzovala. Dosť výrazne na to, aby to Tyrii spôsobilo sebecké potešenie. Mám ho, mám ho, mám ho ... plesalo jej srdce víťazným pokrikom. Bola stále silnejšia, už sa mohla dostať do myslí iných bytostí tak hlboko a oklamať dokonca aj tie emócie, ktoré v sebe pokladali za neochvejné, preberať podoby v ich očiach. Daka však hovoril ďalej. – Jakkhe sa nič nestalo vďaka ochranným štítom, ale toto pole...- ukazovákom naznačil vo vzduchu tesne nad monitorom obrys dlhého poľa planetárnych zvyškov- ... tu pred dvoma dňami vôbec nebolo. Gaje, ktoré sme sem vyslali ešte skôr to môžu potvrdiť... planéta, ktorá tu kedysi bola musela zaniknúť len nedávno a podľa povrchu hornín sa dá súdiť, že bola mŕtva....-
Dakove slová plynuli ďalej, ale Tyria ich už nevnímala. Všetko bolo v poriadku a ona sa od písania odtrhla celkom zbytočne. Telom jej prebehol záchvev nespokojnosti ako sa zvrtla na päte a rýchlo prebrala všetky možnosti. Do kajuty sa jej už nechcelo vrátiť, dokončí svoje zápisky neskôr. Bolo tu niečo oveľa zaujímavejšie. Alebo skôr niekto kto na jej spoločnosť čakal už príliš dlho. *
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi august 07 2009, 14:57



Dhamman Rut


„ Ak zotročia len telo, myseľ zostáva aj naďalej slobodná a plná ohňa.“

Noba, verš 1, Zrod



* V oboch rukách som pevnejšie zovrel samar. Jeho pravidelné osemhranné výstupky sa mi zaryli do dlaní hlbšie než by mi to inokedy bolo príjemné, ale teraz som nemal na výber. Chvenie ovládlo moje telo skôr ako to stihol urobiť duch, preto táto reakcia vyzerala obzvlášť vystrašene.
„ Netušil som, že Nobov Pútnik by mohol cítiť strach. Alebo tvoja viera v Zrod nie je taká pevná...-
Dvere za mojím chrbtom sa automaticky zavreli s tichým šťuknutím práve v okamihu ako som začal uvažovať nad odchodom. Samozrejme bola by to z mojej strany len čistá zbabelosť keby sa mi môj úmysel podaril skôr ako sa v miestnosti rozľahol druhý hlas. Teraz som už nemal kam ustúpiť a pravdupovediac ani som nechcel. Jeho slová ma vyprovokovali, spochybnili moju vieru v Nobu a tým mi nepriamo pomohli prekonať iracionálny strach. V skutočnosti som sa nemal čoho báť, pretože po dlhšej odmlke som začul tiché štrkotanie. Zaznelo krátko, potom utíchlo, znova sa ozvalo a znova utíchlo podľa toho ako On ťahal nohy po podlahe. Reťaze, ktoré Ho sputnávali vyzerali možno zastarane, ale neboli ukuté len tak z obyčajného kovu. Bol to ten najpevnejší kov Zazizu, pretože len ten jediný dokázal spútať bytosť akou bol na dostatočne dlhý čas...
„ Modlíš sa Pútnik? Zabudol si vari pri mne slová samary?... No s tým ti môžem pomôcť...“
Pohľad očí mal plamenný hoci ešte celkom nevystúpil z najhlbšieho tieňa v rohu väzenia. Mimovoľne som sa striasol a naozaj zabudol v duchu odriekať samaru. Ibaže skôr ako som sa zmohol na odpoveď, predbehol ma a začal recitovať suchým bezfarebným hlasom akoby si len čítal chemické zloženie na škatuľke od mlieka.
„ Toto je moja vôľa a ako taká je slobodná, nepodlieha beznádeji ani smútku, pretože všetko okolo mňa sa deje presne tak ako to chce Noba. Jeho nasledujem, jeho ctím a jemu verím, že ochráni kroky Pútnika na ceste k Poznaniu.“
Ak som najskôr videl len iskrivé zrenice očí teraz som už rozoznával aj krivku pier, ktorá sa pomaly vynárala z tieňa spolu so zvyškami tváre. Bola to tvár Pohana, skrivená pocitom hlbším ako nenávisť. Opovrhnutím. Dokázal pokojne odriekať najsvätejšie slová zo Zrodu a mať pri tom výraz akoby sa mu zdvíhal žalúdok. Nepoznal som Ho, ale vedel som si predstaviť, že rovnakí môžu byť aj ostatní z jeho rodu. Bol sám. Spútaný zaziskými reťazami. Mal byť bezbranný, ale nikdy predtým som sa necítil tak ostražito ako pri pohľade na tohto Pohana. Zdalo sa mi, že neväzníme my jeho ale On sám vyčkáva kedy nastane najvhodnejšia chvíľa na to, aby sa oslobodil.
„ Nech sa tak stane.“ dokončil som modlitbu, ktorú začal, pretože som nemohol inak. Možno som však do slov vložil priveľa horlivosti, pretože Pohanova tvár sa znechutene stiahla a ustúpila o krok hlbšie do tieňa, z ktorého vyšiel. Stratil sa mi z očí, počul som len jeho hlas, ktorý znel rovnako tvrdo a vyrovnane ako predtým. Len jemné obraty a modulácie mi napovedali, že ma ním šľahá ako bičom svojho otroka.
„ Už sme sa pomodlili Pútnik. Uchýľ sa k svojej samote a klamne sa utešuj tým, že si ma spasil.“
Nehýbal som sa. Bola to vyhrážka, ktorú som mal brať na vedomie, ale nohy mi primrzli na mieste. Nemohol som odísť.
„ Ako ťa volá tvoja rasa Pohan?“
Ticho.
O chvíľu....
...tlmený smiech. Znel mrazivo a reťaze opäť zaštrkotali. Nie... nie.. skôr zasyčali ako do krúžkov pospájané telo hada. A potom som Jeho tvár videl už celkom zreteľne. Skokom sa ocitol takmer pri mne no našťastie reťaze ho zadržali skôr ako stihol čokoľvek urobiť. Oči, upreté priamo do mojich, mal horúce a tmavé... asi tak mohla vyzerať Niraja. Ako temná kobka s prísľubom agónie pre všetkých, ktorý sa do nej zrútili. Rovnako ústa, dokonale krojené na tmavej tvári, sa škľabili zlobou a ostré biele zuby omračujúco dávali znať svoju silu s akou ich divý majiteľ dokázal používať. Pokožka na vysokom hladkom čele prechádzala medzi zapletené pramienky čiernych vlasov. Niektoré vrkôčiky boli dlhšie, iné kratšie, ale rozsýpali sa Pohanovi po pleciach ako lesklé ebenové telá hadov. V jeho výraze nebolo nič čo by len trochu naznačovalo, že nie je odhodlaný zabiť ma.
„ Môžeš to povedať mne alebo Tyrii. Skôr či neskôr... ťa zlomí.“
Mal som to povedať? Nechcel som Pohana rozzúriť ešte viac, ale načo by podstupoval ďalšie mučenie len kvôli prezradeniu svojho mena? Tyria bola vynachádzavá v spôsobovaní bolesti prostredníctvom emócií a Pohan zase príliš tvrdohlavý. Tvrdohlavý a silný. Tyria ho mučila už celé týždne a zatiaľ sa vôbec nezlomil. Neprezradil svojich a podľa mojej mienky skôr nájde spôsob ako zabije sám seba skôr než načisto príde o rozum, skôr než sa stane nedobrovoľným zradcom. Môj súcit s ním bol však obmedzený. Predsa len... bol to Pohan. Jeho rasa bola nepriateľom Mamonov, Zazitov a Talidov. Z Talidov už nezostal nik, Ngarin sa zabil pred niekoľkými dňami. Nechcelo sa mi však myslieť na to, že sa predsa len nezabil sám. Vedel som kto za to môže, ale bál som sa pocítiť nenávisť aká strhla Pohana.
„ Tá prekliata Mamonka nedostane to čo chce!“
„ Budeš trpieť.“
Varoval som ho načo sa len opäť zasmial. Zazdalo sa mi, že pobavene.
„ To pre mňa nič neznamená. Moja rasa trpí už celé storočia... zvykli sme si na bolesť nech ja akákoľvek veľká.“
Vtedy sa dvere za mojím chrbtom otvorili po druhýkrát. Vedel som kto vošiel ešte skôr než sa ozval jej pokojný bezstarostný hlas.
„ To rada počujem.“ vzdychla natešene ako malé dieťa, ktoré získalo spoločnosť na hru. „ Čo keby si mi ešte raz ukázal ako veľmi si trpel keď si stratil svoju malú sestričku?“
Samozrejme bola to len rečnícka otázka. Skôr ako som stihol čosi urobiť alebo povedať Tyria sa prehnala popri mne a vrhla sa Pohanovi do náručia ako jeho roztúžená milenka. Ja som však poznal rozdiel. Pohan sa strhol akoby ho ktosi silno udrel do tváre keď sa Tyrrine jemné ruky ovinuli okolo jeho krku a pritiahli ho k sebe. Dotýkala sa ho celým telom a tým sa stávali jeho pocity intenzívnejšími. Bola to strašná bolesť. Hotová agónia doplnená o výkrik, ktorý skôr mohol patriť smrteľne ranenému zvieraťu než Pohanovi.
„ Terzeus.“ pošepky sa zasmiala Tyria a priložila svoje dokonalé plné pery k Pohanovmu čelu. Možno ochranu svojho mena nepokladal za takú dôležitú ako ochranu mena svojej sestry. Jej smrť musela byť strašná a hoci som k Pohanovi necítil spriaznenosť kvôli strachu, ktorý mi spôsoboval mohol som ho aspoň obdivovať. Bol najsilnejším z nás. Najsilnejším na Jakkhe. Ale ako dlho ešte. Mal sestru, mal matku a otca... a všetci zomreli v Nobovej vojne, ktorú on ako jediný z celej rodiny prežil. Ale dokedy...*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ne december 19 2010, 18:39

*****************************************************************************************

Loď Acheron




Vedel, že ho pozoruje. Cítil jej pohľad na profile svojej tváre akoby bol zhmotnenou realitou zvedavosti, ktorú na seba pútal kamkoľvek sa pohol. Zastal uprostred chodby v vzpriamenom postoji takže úzky priestor dokonale zatarasil svojimi širokými ramenami.
-Sleduješ ma?- natiahol ruku k stene a končekmi prstov sa opatrne dotkol jej hladkého striebristého povrchu. Zdalo sa, že materiál sa pod jeho dotykom mierne zachvel a pružne prispôsobil tlaku, ktorý naň vyvinul. Dlho sa nič nedialo, v chodbe vládlo rovnaké ticho ako pred chvíľou, keď v nej zanikla aj posledná ozvena jeho ťažkých krokov.
Vedel, že ho počula. Cítil jej prítomnosť rovnako ako ona cítila jeho a jej existencia ho neprestávala fascinovať. Potreboval odpovede na toľko otázok, aby doplnil chýbajúce časti v skladačke vlastného bytia. A ona to vedela.
Striebristý materiál steny odrazu zmatnel a postupne začal nadobúdať podobu a tvar tekutého striebra, vlnil sa a zachytával na sebe lámajúce sa svetlo prenikajúce do chodby z umelého stropného osvetlenia.
Thos sa ho neprestal dotýkať ani vtedy, keď sa mu pod prstami začal rysovať obrys tváre. Bytosť každou chvíľou nadobúdala presnejšie kontúra tela, nie však konkrétne črty tváre ako ústa, nos alebo oči – celú ju tvorila len striebristá pulzujúca hmota. Postava sa vynorila zo steny do polpása. Bola jednoznačne ženská a keď stále nezložil ruku z jej líca mierne naklonila hlavu a uložila si ju do jeho širokej pevnej dlane.
Prvýkrát jej bol tak blízko, prvýkrát sa mu ukázala v hmotnej podobe a predsa vedel, že to nie je všetko, čo dokáže.
-Acheron. – zašepkal jej meno a bez najmenšieho odporu sledoval ako zodvihla ruku a rovnako sa dotkla jeho líca. Aj on naklonil hlavu bližšie k jej dlani a cítil ako tekutá hmota prilipla k jeho pokožke akoby tvorila jej druhú vrstvu. Cítil, že sa mu chce prihovoriť. Jej prsty sa po jeho tvári pomaly posúvali vyššie, hore k spánkom. Bol už takmer na dosah jej myšlienkam, keď odrazu pocítil ako sa rýchlo stiahla späť do steny a splynula s ňou. V ďalšom okamihu sa na chodbe objavil Asrail, vodca Ocelotov. Uprene mu hľadel do tváre a ako sa približoval črty jeho tváre boli čoraz ostrejšie a vyjadrovali chlad a takmer mŕtvolný pokoj stroja.
Ale Assrail nebol ako Thos. Napriek všetkému – bol Asrail skutočným živým biologickým androidom. Nikto ho nestvoril. Narodil sa a jeho druhovia rovnako. To bol dôvod, pre ktorý bol teraz Thos na ich lodi, na Acherone.
-Zdá sa, že tvoji priatelia s nami nechcú spolupracovať.-
Thos nadvihol obočie a čelil Asrailovmu prenikavému pohľadu. V istom zmysle si boli v niečom podobný, pretože Oceloti nechápali zmysel emócií tak ako ich spočiatku nechápal ani Thos. Museli sa o sebe ešte toľko naučiť.
-A poprosili ste ich?- opýtal sa s miernym úsmevom, ktorý sa Asrailovi očividne nepáčil. Na jeho chladnej tvári sa však nepohol ani sval. Nepochopil význam žartu a skrytej pointy.
-Poprosiť? Neviem, čo to znamená.-
Thos prešiel okolo mohutného Ocelota a zamieril do tej časti lode, o ktorej vedel, že ju obývajú ďalší dvaja členovia posádky Thanatosu. No len na jednom z nich mu naozaj záležalo – Freya.


-Robím si len svoju prácu.- vysoká Ocelotka s tmavými vlasmi, ktoré rámovali jej zvláštnu predĺženú tvár sa natiahla s ihlou k Jackovi. Mala striebristú pokožku a veľké čierne oči bez zreničiek a dúhoviek takže pohľad na ňu pôsobil mierne strašidelne.
-No ja som sa do tohto projektu neprihlásil ako pokusná myš.- odvrkol Jack nespokojne a sledoval ako to čudo, ktoré podľa všetkých zákonov logiky malo byť len kopou šrotu, dýcha priamo do jeho tváre a snaží sa ho okúzliť svojím chladným bezcitným úsmevom.
-Freya, nerád ti to znovu pripomínam, ale na toto som sa podujal len kvôli tebe. – vrhol pohľad na mladú ženu, ktorá sedela opodiaľ a vymieňala si fascinované pohľady s ďalším Ocelotom, ktorý vo svojej polovičnej podobe pripomínal len zvláštnu striebristú bytosť bez akýchkoľvek čŕt tváre. Ako si teda vymieňali pohľad? Tomu nerozumel.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po december 20 2010, 16:33

*Zdalo sa jej to ako celá večnosť, čo opustila Thanatos a pridala sa s Jackom a Thosom na loď Ocelotov, fascinujúcich stvorení ktoré boli zmes techniky i života a predsa ich nikto nestvoril. Nemohla sa na ne vynadívať, mala tendenciu sa ich nenápadne dotknúť vždy keď sa dalo a zistiť, či ich „koža“ je rôznorodá, alebo u každého navlas rovnaká. Rada by videla nejaký ich rengén, videla čo majú vo svojom vnútri, či majú srdce, pľúca, alebo ako vôbec fungujú. No na tieto otázky bol ešte vždy čas, ich výlet a vzájomné spoznávanie sa stále len začínalo a ona sa tešila. Dôvod prečo išla na Thanatos – jej brat Bryan bol preč a ďalší členovia tu boli s ňou. Pre Thosa to muselo byť fascinujúce ešte viac než pre ňu, chcela sa s ním zhovárať, zistiť čo cíti keď je tu, no akosi nemala možnosť. Neprestajne bol niekde, ona inde a Jack, Jack jej zase pripomínal prečo je tu. Otočila k nemu teda hlavu, ktorou doteraz premeriavala nejakého Ocelota a vzdychla si.* neboj sa, mám to už hlboko vryté v svojej pamäti *odvetí a pozrie na Ocelotku oproti nemu s ihlou v ruke. Áno, ona je nadšenec, narozdiel od Jacka ktorý prišiel ako hovorí len kvôli nej, no ani ona si nenechá pichať do tela niečo, čo nevie čo je, či prečo to tak má byť.* čo mu to chcete dať? *spýta sa teda Ocelotky s nepredstieraným milým hlasom, veď aj oni sú k nim milý a ona má tu potrebu tiež. Musí sa však starať aj o Jacka, chudák, ten sa tam asi zblázni, na lodi bez „normálnych“ bytostí. Celý jeho deň vyzerá teraz inak, žiadne karty (aj keď Freya teda nepochybuje že Ocelotov naučí hrať karty a ošklbe ich dajme tomu aj o šróbiky...), žiadne pelendreky ani nič podobné. Ktovie či neplače po večeroch do vankúša.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po december 20 2010, 21:34

*Ocelotka s veľkými tmavými očami sa obrátila priamo k Freyi a s ihlou v ruke zastala na polceste k Jackovmu predlaktiu. Chvíľu ju len skúmavo pozorovala pričom za celý ten čas ani raz nežmurkla a až po chvíli, keď sa už zdalo, že ani neodpovie, tenké pery sa jej zachveli. Možno sa chcela pokúsiť o upokojujúci úsmev, ale svalstvo na jej tvári nebolo na podobné gesto pripravené, preto vyzerala viac meravo ako milo.
-Sú to len vitamíny, ktoré vaše telo potrebuje. Za ten čas, čo putujeme vesmírom sme mali na palube už niekoľko ľudí a ani jeden z nich neprežil bez výživy dlhšie ako pár dní.-
Zdalo sa, že desivá úprimnosť nevyvoláva v Ocelotke nijaké rozpaky. Na druhej strane však Jack po takejto odpovedi nevyzeral ktovieako nadšene. Na tvári sa mu objavil neveriaci výraz.
-Super, jedlo pre kozmonautov.- Dobrej strave zrejme na dlhý čas odzvonilo. Ktovie čím sa živia tieto bytosti.
Ocelotka sa odrazu obrátila znovu k nemu, hlboko sa mu zahľadela do očí a pery sa jej opäť zvláštne zachveli v deformovanom poloúsmeve. Ani nevedel ako a ostrie ihly prebodlo jeho kožu akoby bola len vzduchovým obalom vznášajúcim sa okolo jeho mäsa a kostí. V mieste vpichu pocítil narastajúce teplo akoby mu číra tekutina ohrievala krv. Po tele sa mu rozlial nečakane blažený pocit malátnej únavy a zároveň spokojnosti. Ak to bude takto pokračovať potom sa nebude brániť ani druhému chodu. Uškrnul sa.
Ocelot sediaci oproti Freyi odrazu zmeravel akoby počul niečo, čo ich ľudskí spoločníci nemohli zachytiť, ale po chvíli sa upokojil a znovu obrátil nejasný obrys tváre k mladej žene.
-Ste nepokojná.- prehovorila Ocelotka Freyiným smerom a vymenila živinový roztok v striekačke. –Trápi vás niečo?-
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po december 20 2010, 21:57

*Zamračene pozrie na ihlu, v ktorej sú vitamíny. Nie je práve zástancom takýchto vecí, radšej do seba bude gniaviť hordu zeleniny než umelo sa stravovať takýmito vecami. Ich telu to určite aj tak neprospieva, predsa len, potrebujú normálne jedlo.* Našim organizmom určite dlho nebude prospievať takáto strava, potrebuje naše prirodzené jedlo, mäso, zeleninu, ovocie. *Pri odchode predsa zobrali niečo také do zásoby, videla ako to dali nakladať, veď to vydrží na určitý čas, keď aj len na pár týždňov.* Po ceste je predsa dosť miest kde sa dá zohnať naša strava, keď dôjde tá čo tu je teraz, takže s našim prežitím by problém byť nemal.*Aj keď to nie je práve povzbudivé dozvedieť sa, že tu už boli živé bytosti a umreli, nenechá sa tým rozladiť ani odradiť. Ak sa budú cítiť zle, začnú to riešiť. Nateraz je predsa všetko v poriadku. Zamračene pozrie na ihlu, ktorá prerazí Jackovu kožu a vzdychne si. Nepríde jej to práve normálne a už vôbec nie zdravé.* Podľa čoho súdite že som nepokojná? *odvetí jej protiotázkou. Trápia ju veci, to áno, len sa jej ich nechce vyslovovať nahlas. Má toľko otázok a skoro žiadne odpovede, nevie kde je Thos a to ju trápi teraz pomerne dosť.* Kde je Thos? *položila preda len otázku, ktorá ju trápila už dlhšiu dobu*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po december 20 2010, 23:00


*Ocelotka pristúpila bližšie k Freyi, ale ruku s ihlou držala spustenú pri boku akoby podvedome odhadla, že nespokojnosť mladej ženy môže prerásť do bojovného odporu. Ocelot vo svojej prirodzenej podobe sa jej postavil do cesty a chvíľu medzi sebou viedli tichú konverzáciu iba prostredníctvom dotyku. Odrazu Ocelotka odtiahla ruku z druhovej dlane a na okamih sa zdalo akoby jej striebristá farba pokožky stmavla a zvlášť v okolí tmavých očí nadobudla mierne fialovkastý odtieň. Táto drobná nezrovnalosť sa však vytratila len čo opäť venovala svoju pozornosť ľudskej žene.
-Vaše zmýšľanie nemá nijakú logiku.- prehovorila nakoniec pokojným hodnotiacim hlasom. –Kladiete príliš veľa otázok naraz a ste príliš rozrušená. Pýtate sa ma ako to viem? Jednoducho to cítim, je to všade okolo vás a vo vás – impulzy, ktoré vysiela mozog do vášho tela a emócie...- Potriasla hlavou akoby sama nemohla uveriť tomu, že si také ťažké a nezrozumiteľné slovo zapamätala.
- Thos nie je ako vy hoci je na ňom niečo zvláštne, niečo čím sa vám podobá a ja, rovnako aj ostatní moji druhovia, pevne veríme, že si nakoniec budeme navzájom užitoční. –
Ocelot, ktorý až do tej chvíle zostával vo svojej nejasnej podobe sa začal meniť. Akoby tekutý povrch jeho tela držiaci svoju formu len s pomocou akejsi zvláštnej sily začal tuhnúť a rysovať sa do konkrétnej podoby. Tak isto ako Ocelotka, ak on mal mierne predĺženú tvár, veľké tmavé oči a jemnú líniu pier, ale pôsobil oveľa pokojnejším a prístupnejším dojmom.
-Máte o Thosa strach? Prečo? Veď sa nás predsa nemusí báť, my svojej rodine neubližujeme.- prihovoril sa Freyi hlasom, v ktorom nezaznievala nijaká emócia.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po december 20 2010, 23:31

Moje zmýšľanie nemá logiku? *Zarezonuje jej v hlave. Do tejto chvíle si až taká rozrušená nepripadala, skôr fascinovaná, aj keď, to sa dá tiež zaradiť do kategórie rozrušenosti. Veď všetko navôkol je také nové, zaujímavé, tak akoby nebola rozrušená? A ako dôkaz toho všetkého čo sa tu dá sledovať sa jeden z Ocelotov začne formovať len kúsok od nej. Fascinujúco ho sleduje, takmer ani nežmurká a netrpezlivo vyčkáva na výsledok tejto jeho zmeny. Jeho otázka ju však tak trochu prekvapí.* Mala by som o neho mať strach? *spýta sa a pridvihne obočie.* Nenazvala by som to tak, nie je tu predsa nasilu rovnako ako ani my nie. Sme tu preto aby sme sa navzájom spoznali, takže nie, nemám strach tu byť, aj keď pohľad na tú ihlu mi príjemný teda nie je...*podotkne a očkom skĺzne k ruke Ocelotky, no o chvíľu sa vráti späť k Ocelovoti* ...skôr by som povedala že mi chýba a túžim sa s ním zhovárať *odvetí prosto, aj keď tuší, že táto emócia im bude neznáma a príde nejaká záludná otázka okolo citov. Na také otázky si zvykla už pri Thosovi, sama vie že tu ju možno čakjú ďalšie a zložitejšie, no nevadí jej to. Sama má hordu otázok, ktoré môžu prísť banálne im, no jej nie.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ut december 21 2010, 00:25

*Obaja na Freyiu chvíľu uprene hľadeli a bez typického žmurkania, ktoré bolo ich druhu celkom zbytočné pôsobil ten pohľad ešte prenikavejšie. Stáli vedľa seba ako svoje náprotivky a v ich tvárach sa zračil navlas podobný prázdny výraz hoci lesk tmavých očí prezrádzal zničujúcu inteligenciu. Zdalo sa akoby ani nedýchali, keď sa pomaly chytili za ruky a vymieňali si bezhlasné myšlienky. Potom prehovoril Ocelot, ktorý bol očividne príliš zvedavý na to, aby si nechal ujsť príležitosť na získanie odpovede.* „Naša rasa je spojená myšlienkami a logika nášho bytia je neomylná. Nepoznáme nič z toho, čo váš druh nazýva emóciami, a preto ani nemôžeme pochopiť pohnútky vašich túžob. Pozorovali sme vás už dlhší čas – vaše vojny, strach, malichernosti s akými sa upínate k materiálnym veciam.“
Ocelot po svojom príhovore stíchol a takmer plynulo naň nadviazala jeho družka.
„Thos je možno v niečom odlišný, ale stále je to len stroj. Cítiš potrebu byť tu s ním, lebo ti patrí ako vec? A ak áno, čo by si od nás prijala ako náhradu keby sme ho chceli odkúpiť pre seba?“
„Dobre by sme sa o neho starali.“ Dodal Ocelot a pery sa mu zachveli v pokuse o nepodarený úsmev oči však aj naďalej zostali celkom chladné.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ut december 21 2010, 16:11

*Niežeby ju tam ešte nič neprekvapilo, no toto bol asi klinček otázok, aké tu doteraz dostala. Okrem toho nebola moc nadšená z ich tichého odovzdávania si myšlienok, alebo tichého rozprávania.* v našej rase sa nepatrí v prítomnosti iných potichu sa zhovárať *pousmeje sa, vie že pre nich je to prirodzené.* O tom žeby ste sa o neho dobre starali síce nepochybujem, no Thos nie je môj, dokonca ani Leeho ktorý ho stvoril. Tým že má city, ktoré stále musí objavovať, je iba svoj. Nie je nikoho vlastníctvom tak ako ani ja nie, či Jack. Môže sa slobodne rozhodnúť čo chce urobiť, tak ako mu nikto nebránil ísť sem ani mu to nikto nekázal. Rozhodol sa sám. *netuší ako je to u nich, či niekoho počúvajú alebo sú niekoho vlastníctvom, no nemá dôvod neopýtať sa. Predtým ale musí ešte objasniť niečo, čo sa týka Thosa.* Takže Thos sa nedá odkúpiť a keby sa dal, ja by som ho nepredala. Moje city k nemu sa neviažu ako k veci, necítim voči nemu materialistickú potrebu. Ako je to u vás? Nie ste stroje, teda vaše...hmm...potomstvo *ani nevie ako to správne nazvať, lebo tu ešte nijaké ich zmenšeniny nevidela* sa rodí? alebo ako prichádzajú ďalší oceloti? A koľko rokov sa dožívate, teda ak umierate...? *Mala toľko otázok, že nevedela ktorú skôr vysloviť.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   St január 19 2011, 23:05




*Obaja Oceloti hľadeli na Freyu svojimi prenikavými pohľadmi. Ich oči bez zreničiek pripomínali čierne diery pohlcujúce akýkoľvek záblesk svetla, a tak boli celkom bez lesku, ale predsa akosi zvláštne príťažlivé a chladné zároveň. Zdalo sa, že ich otázky ľudskej ženy upútali. Ruky medzi ich telami sa mierne pohli a na okamih sa o seba obtreli povrchom bledej pokožky. V tom istom okamihu sa na tom istom mieste pod povrchom pokožky objavil matný záblesk striebristého svetla, ktorý akoby prúdil žilami Ocelotky až do jej mozgu. Bol to len moment ako sa svetielko stratilo pod rukávom jej plášťa. Potom prehovorila a urobila krok bližšie k ľudskej žene.
-Musí sa vám to zdať zvláštne, ale toto je spôsob ako medzi sebou komunikujeme. Váš druh používa na vyjadrenie myšlienok jazyk a zároveň je to aj spôsob ako sa spoznávate navzájom, ale my sme váš jazyk skúmali a zistili sme, že je príliš obmedzený na to, aby sme ním mohli medzi sebou komunikovať aj my. Váš nervový systém je iný ako náš a vzruchy, ktoré si medzi sebou prenášame majú inú podobu a kapacitu, ktorá sa nedá popísať slovami.-
Ocelot, ktorý doposiaľ len ticho stál a sledoval Freyu nehybným pohľadom bez jediného žmurknutia pristúpil ešte bližšie. Z jeho kamennej tváre sa nedalo nič vyčítať. Bola ako dokonalá maska vytesaná z ocele bez najmenšieho náznaku akejkoľvek chybičky či nezrovnalosti. Súmerná, hladká a pevná. Pripomínala tvár mladého muža, ale v jeho očiach sa ukrývali celé storočia.
-Nedá sa to len tak pochopiť, ale môžem vám ukázať ako to Zary myslela. Môžem vám ukázať odpovede na vaše otázky. – prehovoril a natiahol ruku Freyiným smerom v nemom náznaku, aby k nemu pristúpila bližšie a dotkla sa ho.
-Ale len krátko Loan. Nemusela by zvládnuť toľko informácií naraz. – Ocelotka, Zary, odrazu pozrela na profil svojho druha a z jej postoja sa dalo vyčítať varovanie. Nebolo to v tom ako sa tvárila, pretože tvár mala bezvýraznú rovnako ako Loan a nenaznačoval to ani jej hlas. Zdalo sa akoby tá myšlienka hýbala celou gestikou jej tela.
-Freya, - Jackov hlas mal však oveľa jednoznačnejší podtón a rovnako tak aj jeho tvár – nerob to. Prosím. – posledné slová takmer zašepkal a s vážnym sústredením hľadel do Freyinej tváre akoby ju chcel zhypnotizovať a presvedčiť, aby to bláznovstvo zavrhla ešte v zárodku. *

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   St január 19 2011, 23:36

*Kým čakala na ich odpovede, už hádam stý raz si prehliadla ich tváre. Tváre s očami pripomínajúce démonické bytosti s filmov, len čierne gule v tvári. A predsa jej nenaháňali strach. Fascinovalo ju to, celá tá ich loď, od nepamäti sa vŕtala v kábloch, skladala hlúposti a teraz, teraz stála na lodi ktorá bola niečím o čom ani len nesnívala. Keby tu bol Lee, asi by sa zbláznil! Pre všetko toto aj napriek zvedavosti mlčala a čakala, než si posunú ďalšiu informáciu. Odpovede sa však od ocelotky nedozvedela, len dostala vysvetlenie prečo sa zhovárajú tak ako sa zhovárajú. No potom prišla ponuka ocelota menom Loan. Oči sa jej rozžiarili, takmer ihneď chcela spraviť krok k nemu, keď sa ozval Jack. Teraz je tu Jack za zodpovedného? Milé od neho... Nechcelo sa jej veriť vlastnej myšlienke, no samozrejme počula varovanie Zary.* Sekundu *Povedala ocelotovy Loanovi a uprela pohľad na Jacka. Spravila k nemu krok aby bola dostatočne blízko a zašepkala, netušiac či ju môžu počuť keď šepká.* Sú veci pre ktoré sa oplatí riskovať i zomrieť. Toto asi nie je vec pre ktorú by som umrieť chcela, no riskovať pre ňu budem. *Niečo také by nemohla odmietnuť a keby to spraví, nepochybne by na ďalší deň už svoj názor zmenila. Nevydržala by to, keď teraz vie, že to môže skúsiť a nájsť i odpovede na svoje otázky. Objala Jacka a takmer nehlučne mu ešte zašepkala pár slov do ucha* Keby sa niečo pokašle, vieš že ťa mám rada Jack...a...vieš čo máš povedať Thosovi keby...*Samozrejme mu nikdy nehovorila čo ma Thosovi hovoriť keby sa jej niečo stane, no napriek tomu verila, že keby sa tak stane, vedel by čo povedať. V samej podstate by stačili dve krátke slová. Rýchlo mu vtisne bozk na líce a potom skôr než by ju zastavil vykročí k Loanovi a s obavou i očakávaním sa chytila jeho ruky, úplne inej než bola ta jej.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi január 21 2011, 19:54

*Akonáhle ženina ruka spočinula v Loanovej dlani stalo sa niečo zvláštne. Jeho pokožka začala priesvitnieť a vychádzalo z nej akési zvláštne striebristé matné svetlo, črty tváre sa strácali nahradené neforemnosťou pulzujúcej hmoty a jedine oči zostali sledovať jej tvár.
Striebristá bytosť zodvihla ženinu ruku a priložila si ju k svojmu spánku. Potom opatrne natiahla druhú ruku a končekmi prstov sa dotkla jej spánku. Keď prehovoril ozval sa niekde v hlbinách jej mozgu. „Zatvor oči.“ Prikázal jej pokojným hlasom, ktorý však bol celkom odlišný od toho akým ho počula prehovoriť vo vonkajšom svete. Tisíce nervových zakončení reagovalo na jeho prítomnosť, vzruchy sa prenášali medzi nimi oboma, ale on mal prevahu, mohla ho cítiť. Hlboko v sebe. Ako sa jej prihovára a pritom nepoužíva slová, ale myšlienky. Každá z nich mala svoju farbu, drobné rozlíšiteľné odtienky, ktoré sa však vo svete tam vonku strácali. Preto znel jeho hlas oveľa príjemnejšie akoby mal v sebe teplo a každá jedna vlna myšlienky, ktorú k žene vyslal obaľovala jej myseľ do kolísavého náručia bez ramien a predsa oveľa pevnejšieho a bezpečnejšieho. Keď jej po chvíli znovu prikázal, aby otvorila oči, mohla to urobiť a zistiť, že vlastne nemá nijaké telo, že je len akýmsi inteligentným vnemom alebo čírou substanciou očistenou od obmedzení biologickej schránky zvanej hmota. Svet okolo nich už netvorili priestory nemocničnej izby, ale oslepujúca beloba, holé nič, ktoré aj bez jasných hraníc malo svoju trojdimenzionálnu podstatu. To poznanie bolo ohurujúce. Nachádzali sa v samom strede nekonečnosti, odvrátenej strane vesmíru, v jeho prvopočiatku tak ako ho nikto nikdy nespozná, pretože pre nič z toho, čo sa dialo neexistovali vhodné slová ani pocity. Boli len molekulami, driemajúcou silou bez vedomia, súčasť toho všetkého a potom... tu bol vesmír. Temný a posiaty hviezdami. Jasné blikajúce body akoby boli prechodmi do toho omračujúco bieleho nekonečna, z ktorého vzišli, poslednými bielymi dierami vyžarujúcimi svetlo. Obraz sa znovu zmenil. Obzor planéty tvorilo zvláštne pulzujúce more dotýkajúce sa v diaľke oblohy. Jeho breh bol pokrytý vrakmi starých vesmírnych lodí. Holé, plameňmi sčerneté steny a zhrdzavené plášte sa týčili do výšky ako mohutné končatiny mŕtvych tvorov. Zničené rebrá konštrukcií sa v mohutných oblúkoch zdvíhali nad hladinou a vrhali tiene na popukanú suchú zem. Ten svet vyzeral staro, melancholicky a zároveň hrôzostrašne. V tom svete aj ticho malo svoj zvuk. Bol hlboký a nekonečný ako kosti zaviate pod nánosmi prachu, hlboký ako definitívne zabudnutie. A potom oblohu ožiaril jasný plameň, zem sa zachvela a po dlhých tisícročiach sa ticho narušilo. Do mora obrovskou rýchlosťou narazila rozžeravená vesmírna hornina a zodvihla jeho hladinu do obrovských výšok. Keby bol vtedy na planéte život zanikol by v jednej jedinej sekunde strhujúceho prívalu vĺn. Potom prešli ďalšie tisícročia. Zvetrané trupy mimozemských lodí sa už dávno zmenili na prach a na planéte vládlo nové ticho. Trpezlivé, striehnuce na vhodnú príležitosť a plné napätia. Prasklo ako bublina, keď sa z morskej hladiny vynorila prvá bytosť. Jej telo bolo čírym nonsensom nového života, nedalo sa popísať, pretože človek niečo také nikdy predtým nevidel. Obmedzený vedomosťami vlastného rodu a zmyslov by nedokázal pochopiť ten obraz ani jeho zmysel, pretože bol absolútne cudzí, absolútne neznámy a nezaraditeľný. Bytosť zo svojho tela vyžarovala jasné svetlo, podobné oslepujúcej belobe nekonečna na počiatku. No čím bližšie bola k brehu tým jej pokožka tmavla a strácala jas. A keď bytosť otvorila oči boli bez dúhoviek, bez zreníc a dokonalo čierne a pohlcujúce ako čierna diera uprostred samotného vesmíru. Boli to Loanove oči...

Freya, preber sa.* hlas prichádzal z vonkajšieho sveta a bol povedomý. Známy ako vyblednutý obraz spomienky. Jej telo sa už nevznášalo v nekonečne, jej myseľ znovu patrila len jej a ramená, ktoré ju držali boli skutočné. Thosova tvár sa skláňala k Freyinej a jeho prenikavé modré oči ju pozorne sledovali. Bruškom palca jej opatrne zotrel pramienok krvi vytekajúci z nosa a hánkami ju pohladil po líci.* Freya...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi január 21 2011, 20:56

*Vo chvíli ako sa dotkla jeho ruky pochopila. Pochopila ako to mysleli, keď hovorili že nedokážu niečo vyjadriť slovami. Prečo sa dorozumievajú tak ako sa dorozumievajú. Všetky tie vnemy, všetko čo jej prúdilo hlavou išlo tak rýchlo a predsa dokázala zachytávať jednotlivé obrazy, vnímať čo jej ukazuje. Cítila sa akoby jej nepatrila vlastná hlava, cítila v nej obrovské napätie, zvláštnu bolesť, nedalo sa jej uvažovať. Nedalo sa jej pomyslieť na nič vlastné, celá jej hlava, všetko priestor bol plný obrazov a vnemov. Videla veci, ktoré nikto nevidel, len oni a teraz ona. Koľko čisto ľudských bytostí malo takúto možnosť? Koľko z nich sa mohlo pozrieť na počiatok všetkého? Kto videl v priebehu chvíľky celé tisícročia? Ona áno a nemala čo ľutovať, nech by ten dotyk skončil akokoľvek. To jej však hlavou neblúdilo, nedalo sa jej premýšľať. Nasávala a sledovala všetko čo mohla, všetko prúdilo do jej hlavy a zapĺňalo pamäť, ktorá chcela uchovať čo najviac. Freyino telo sa chvelo, s čoraz väčším množstvom obrazov sa stupňovala i bolesť a hlavne obrovské napätie v jej hlave. Akoby všetky tie prístupové cesty pre informácie boli preťažené, akoby chceli prasknúť a uvoľniť sa z toho zovretia. A aj sa uvoľnili, keď posledné čo videla boli Loanove čierne oči. Potom ju pohltili, vtiahli do tej čiernej a svet sa prestal na čas točiť.
Nemohla otvoriť oči. Pomaly sa vytrácala z tej čiernočiernej tmy, vnímala nejaký nejasný šum, vnímala svoje meno, vnímala hlas ktorý jej bol povedomý, no akosi sa jej nespájal s jej menom, oslovením. Sťažka dýchala, telo sa jej ešte mierne chvelo, žalúdku bolo ako po návšteve horskej dráhy. Veľmi pomaly a ťažko otvárala oči, pár krát ich zavrela skôr než sa jej to podarilo. Pohľad sa jej stretol s modrými očami, ktoré na ňu prenikavo hľadeli.* Thos...*Zašepkala, ledva otvárajúc ústa. No on ju určite počul, vedela že áno.* ...bolo to neuveriteľné*Cítila že oči by sa jej chceli ešte zavrieť, no statočne ich držala otvorené. Ruka sa jej zdvihla, veľmi ťarbavo k bruchu, chcela sa skrútiť do klbka alebo vyvrátiť to čo ju ťažilo v žalúdku, no neurobila ani jedno.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Thos
Andoid
avatar

Male
Počet príspevkov : 143
Rasa : android
Vek postavy : 22 rokov
Povolanie : neznáma

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi január 21 2011, 21:54

*Nevšímal si pohľady ostatných. Jeden vystrašený a plný obáv a zvyšné dva bez akéhokľvek náznaku citov či účasti. Jednoducho zodvihol Freyino telo skrútené do klbôčka a vyšiel s ňou z miestnosti. Jack bol príliš ohúrený tým, čo videl a Loan ani Zary by ho nezastavili, pretože nerozumeli jeho úmyslom skoro tak ako on nerozumel tým ich.
Niesol Freyu celú cestu až do svojej kajuty a dával si pozor, aby jej otrasy jeho krokov nespôsobovali zbytočnú bolesť a závrat. Miestami ich sledovali skupinky Ocelotov, ktorí na okamih prerušili svoju prácu a so záujmom pozorovali vysokého androida nasúceho v náručí schúlenú ľudskú bytosť, ktorá sa popri ňom celkom strácala. Potom jeden za druhým odvrátili pohľad a začali sa znovu venovať prerušenej práci akoby sa nič zvláštne nestalo.
Vo svojej kajute Thos opatrne uložil Freyu na posteľ a na okamih od nej odišiel. Keď sa vrátil mal v rukách plytkú misku. Posadil sa na okraj postele a vlhkou látakou začal Freyi ovlažovať horúce čelo a zmývať posledné stopy krvi na jej tvári. Celý ten čas ju sledoval, jej pulz, každý jeden nádych a zachvenie viečok. *
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Freya Leslie Ledon
technik
avatar

Female
Počet príspevkov : 260
Rasa : mimozenšťan
Vek postavy : 19 rokov
Povolanie : zrak, predstavivosť

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Pi január 21 2011, 22:18

*Ani nevedela, kedy opäť zavrela oči a ponorila sa do tmy. V hlave sa jej začali mihať útržky toho čo videla, nemohla si vybaviť nič z vlastných spomienok. Striedalo sa len nekonečno, vesmír, všetko sa hemžilo okolo veľmi rýchlo. Nevnímala ani necítila nič z toho, čo sa dialo okolo nej, vôbec netušila že ju niekto nesie, že pri nej niekto jej. Až keď to celé ustalo. Keď sa prestal svet točiť, keď sa prestali okolo nej hýbať a utekať stovky rokov. Až potom pomaly precitla a otvorila oči. Trochu ju rezali, akoby dlho nespala a bola unavená po veľa dňoch bez spánku, no bolesť ustala, akoby to všetko bol len sen, halucinácia.*Thos...*Zamrmlala, keď si ho všimla vedľa seba. Až potom si uvedomila že leží v posteli, že nie je vôbec tam kde bola, že sa niečo muselo stať.* Asi som to veľmi nezvládla čo? *Pokúsila sa o úsmev, rukou sa pohla po povrchu postele smerom k Thosvej ruke aby ju chytila ak jej dovolí. Nepáčilo sa jej ako to dopadlo, nechcela vyzerať slabá, pretože teraz jej určite nič nebudú chcieť viac ukázať, aj keď, oceloti sa veľmi netrápia, aspoň nemala ten pocit.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po január 30 2012, 13:41

****************************************************************************************************************




*Praskot skratovanej elektriny prinútil Zarkyta reflexívne zodvihnúť ruku, aby si ochránil oči, ale keď svetelný výboj ustal počul už len Aktin šialený smiech. To ho rozzúrilo, preto sa so zarevaním otočil na päte, vytrhol z puzdra na opasku zbraň a jej pažbou udrel mladú Aratahi do spánku.* Sklapni!* Napriek chvíľkovej strate kontroly vložil do úderu presne toľko sily, aby Akte poslal rovno bezvedomia. Škody, ktoré napáchala stačili na to, aby si ju v tej chvíli prestal všímať a začal sa starať o prístroje. Pribehol k riadiacemu panelu, z ktorého kolmo trčala tyč a snažil sa zistiť, čo všetko je nenávratne preč. Elektronika riadenia nefungovala, systém zabezpečenia prešiel po skrate na sekundárne okruhy, ale kormidlo bolo zablokované.
Zarkyt prekročil Aktino telo a z mostíka sa rozbehol priamo do strojovne. Ak by sa mu podarilo časť energie presmerovať mohol by uvoľniť mechanické riadenie a s pomocou bočných trysiek nasmerovať loď na orbitu zeleného obra. Predtým než prišla Akte mu počítače hlásili odklon od pôvodného kurzu. Teraz sa nachádzali dvetisíc svetelných míľ od prvotného zadania, aj keď netušil ako to bolo možné. Možno náhla deformácia silového poľa, ktorá spôsobila otvorenie červej diery.
Keď sa Zarkyt dostal k panelu v strojovni presmeroval časť energie zo záložných zdrojov do neporušených obvodov a časť do štítu. Nemohol počítaču zadať rozkazy priamo, preto dúfal, že to postačí, kým sa dostanú cez atmosféru planéty. Potom sa rozbehol naspäť na mostík a hoci by rád nechal Akte povaľovať sa len tak na zemi, rád by ju uchoval nažive, ak by z toho predsa len vyviazli. Chcela ho so sebou zobrať do pekla, ale jeho v chode udržiavala myšlienka na to všetko, čo jej urobí, keď sa mu teraz podarí pristáť na plenéte.
Prístroje pred skratom nestačili vyhodnotiť dosť údajov, preto netušil nič o tamojšom živote, ale podľa zeleného zafarbenia sa na nej musel nachádzať život. Otázne bolo len to či ten život produkoval nejaký kyslík. Možno ich teraz zachráni, aby neskôr zomreli na planéte, ale v tom prípade by si svoju smrť rád vybral sám.
Zodvihol Aktino bezvládne telo, usadil ho do kresla ďaleko od riadiacich prístrojov a utiahol okolo neho bezpečnostné okruhy. Potom sa sám ujal riadenia a čakal na zapnutie bočných trysiek, ktoré predtým manuálne nastavil na tridsať sekúnd.

Z boku lode vyšľahol záblesk energie sfarbenej nutrínovými časticami do modra. V pravidelných intervaloch natáčal telo lode viac doprava a stále bližšie k zelenému obrovi. Rýchlosť pohybu vpred bola spočiatku nad očakávanie vysoká, ale čím bola loď bližšie k orbite, tým výkon trysiek klesal. Nakoniec príťažlivosť planéty strhla loď na svoju orbitu a posledný výkon motorov zabezpečil vstup lode do zóny klesania. Stačilo by len o trochu menej výkonu a loď by zostala visieť na obežnej dráhe planéty ako družica. Takto však gravitácia stúpala a na štíty začala pôsobiť čoraz väčšia sila. Trenie častíc pri takej rýchlosti a záťaži spôsobilo, že sa panely začali ohrievať a rozžeravovať do biela. Celý predok lode zachvátili plamene a vytvárali za zvyškom vzduchovú kapsulu.
Loď klesala príliš rýchlo, celé torzo sa otriasalo a kov vo výstužach sa začal preliačovať dovnútra.
Po niekoľkých dlhých sekundách sa priezor začal prečisťovať a namiesto ohnivého výhľadu sa na obraze začali ukazovať kopovité oblaky a zem. Taký pád by nikto neprežil, ale trupom lode odrazu trhlo akoby ho niečo chytilo zozadu a začalo spomaľovať. Náraz na zem bol tvrdý, ale pórovitá pôda do seba absorbovala väčšinu otrasov. Pri jednom z mohutnejších nárazov popruhy na Zarkytovom tele povolili a vrch jeho tela vymrštilo smerom k ovládacím panelom. To bol jeho posledná spomienka predtým než hlavou prerazil plazmatický povrch a bezvládne ovisol v kresle.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nobodys Home
Moderátor/ka
avatar

Female
Počet príspevkov : 434
Rasa : Arathi
Vek postavy : 32 rokov

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po január 30 2012, 19:03



AKTE

*Veľmi rýchlo sa dosmiala, koľká škoda. Obklopila ju čiernota a bol pokoj. Taký krásny, že jej tvár celý čas pôsobila pokojne. Nevnímala ani trochu čo sa vôkol nej dialo. Neuvedomovala si silné nárazy, ani to ako si udrela hlavu o kovovú hranu skrinky, kým bolo jej bezvládne telo zvalené na zemi. Netušila, že jej ten úder urobil dlhú ryhu na hlave a tak sa jej biele vlasy sfarbili do červena, kým hrubý pramienok krvi jej stekal po čele, spánku, hladkom líci, prechádzalo po brade a končilo niekde na kľúčnej kosti pod košeľou. Po tak dlhom čase bola pokojná, že všetko to zlo, ktoré sa udialo počas jej straty vedomia, jej dodalo skôr silu, nie však fyzickú, lebo jej telo bolo vyčerpané, ale tú psychickú, presne tú, ktorú jej Zarkyt väzením v tme zobral.

Kriedovo biele viečka sa v narastajúcom úsvite jemne zatrepotali. Z pier jej unikol bolestný ston. Sprvu si nemohla privyknúť na okolie, ani to, že všade bolo jasné svetlo, ktoré dávalo prísľub horúceho dňa. Niekoľkokrát zažmurkala, po líci pocítila ako jej stieklo niekoľko sĺz končiacich vo vlasoch. Spamätávala sa pomaly, keď si uvedomovala, že ešte stále je v lodi, ktorou šli so... Zarkyt! Bola pripútaná k sedačke, ktorú prudký náraz vytrhol a ona teraz ležala zvalená naboku a stále pripútaná. Jej pohľad hľadajúci jeho smeroval k miestu kde by mal sedieť kapitán lode. Všetko bolo rozbité, napriek všetkému tomu svetlu sa len ťažko dalo rozoznať čo je čo, no potom si všimla jeho vytŕčajúcu nohu obďaleč. Z hrude jej vyšlo tiché zavrčanie. Dúfala, že ten prašivý sviniar je mŕtvy. Začala lomcovať zapínaním, ktoré po niekoľkých prudkých trhnutiach nakoniec povolilo a zapínanie sa napokon rozlámalo na niekoľko malých častí. Znova stonala od bolesti. Cítila sa akoby mala niekoľko zlomených kostí. Prinajlepšom rebrá, lebo pri každom nádychu ju v hrudi nepekne pichlo. Nakoniec sa však horko-ťažko pozviechala a usadiac sa, začala zisťovať škody. Na tvári cítila lepkavú krv, ktorá sa ešte stále rinula z rany na hlave. Tak to preto sa jej točil celý svet! Len tie rebrá. Ovinula si ruku okolo hrude pod prsiami a zachytiac sa druhou, pekne oškúlenou, akoby jej na ňu padla celá skriňa, sa dvihla. Nadvihol sa jej žalúdok a len vďaka tomu, že bol celkom prázdny nemala čo vyvrátiť na zem. Ak toto prežila i ona, mala naozaj obavy z toho, že žil aj on. Preto s najvyššou ostražitosťou sa pomaly pohla smerom k nemu. V tvári mala vlčie rysy, tesáky ju rezali na perách a v očiach mala svoju zverskú podstatu, pripravená dokončiť čo začala. Len ak on žil. Na jeho tele bola padnuté kreslo v ktorom dovtedy sedel a ona ho prudko odhodila bokom. Odhalilo sa jej jeho telo a ona zavrčala, hoc pri prudkom dopade kresla o náprotivé skrine a nástroje, ktoré sa tam nachádzali aj ten zvuk zanikol a ona tam stála ako anjel smrti, pripravená vziať si život, ktorý mal byť jej. Jeden z nich musel umrieť a ak nie on, potom tam ostávala už len jedna duša... Tá jej.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ut január 31 2012, 20:43



*Z jeho tela sa náhle odvalilo niečo ťažké a do pľúc sa mu dostalo oveľa viac vzduchu. Voňal po korení a ešte niečom, čo nedokázal presne určiť. V hlave mu trešťalo akoby mu neviditeľné ruky chytili mozog, stáčali ho a zase naťahovali, až kým nemal pocit, že exploduje. Podvedome zodvihol ruku a prstami nahmatal na svojom čele niečo teplé a lepkavé. Do reality sa prebúdzal postupne, zmysel po zmysly. Našepkávali mu útržky informácií, ktoré si spájal, až kým sa mu z nich nepodarilo vytvoriť ostrejší obraz. Postava, ktorá sa k nemu skláňala mala dlhé vlasy obrysy jej tela boli rýdzo ženské, ale do tváre jej stále nevidel. Zatienil si oči rukou, aby odklonil aspoň časť svetla a pritom zistil, že je akosi zvláštne stuhnutý. Krížom cez hruď mal zapnuté popruhy, ktoré mu bránili v pohybe, takže ležal na chrbte a nohy mu viseli do priestoru.
Chvejúcou sa rukou podvedome nahmatal zapínanie a uvoľnil ho. Chvíľu mu to trvalo a bol pritom dosť nešikovný, ale nakoniec mal energiu už len na to, aby sa odvalil nabok a zodvihol hlavu.* Čo sa stalo? Kto ste?* Venoval žene dlhý skúmavý pohľad a potom sa obzrel na trosky lietadla.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nobodys Home
Moderátor/ka
avatar

Female
Počet príspevkov : 434
Rasa : Arathi
Vek postavy : 32 rokov

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ut január 31 2012, 21:09

AKTE

*Toto bolo teda vážne kritické. Ešte stále prudko dýchala, keď sa dívala na neho. Všimla si ako sa pohol a ňou prudko trhlo smerom vzad. Zatínala silno zuby do seba pripravená kedy po nej vyskočí s úmyslom ublížiť jej. Lenže... Stalo sa ešte horšie.* Och nie!! *Zavrčala neveriacky, či skôr zhrozene a neubránila sa zdesenému výrazu v tvári. Je hnusná, vie byť suka, ale nie... Nie k niekomu kto..* Preboha ten hlupák stratil spomienky?! *Šomrala si splašene pre seba a teraz sa už neubránila zhrozenému cúvnutiu o krok vzad. Tou oškúlenou rukou si zahrabla do bielych vlasov odhaliac tak stečenú krv na tvári. Jednostaj krútila hlavou. Ona sa ocitla v nočnej more a nedalo sa jej prebudiť. Pozrela sa na neho a potom sa znova obrátila. Toto sa udialo asi aj desaťkrát. Nemohla jednoducho uveriť. Veď to nebolo normálne! Ona sa musela narodiť pod smolnou hviezdou, alebo ju Altra nenávidela, lebo čo sa dialo by nevymyslela ani do najlepšieho príbehu! Prudko sa k nemu obrátila, celkom sa sklonila k jeho tvári a s jasnou nechuťou mu chytila tvár. Tá jej bola plná znechutenia.* Mala by som ťa zabiť, Zarkyt, počuješ?! Ty odporný sviniar! *Zavrčala zlostne, oči jej celkom zožltli a zuby sa v tom geste zmenili na tesáky. Bolo to tak lákavé. A on bol bezbranný. Ako mohla odolať? A predsa to dokázala, preto ho nakoniec pustila a obrátila sa na odchod.* Nie som ti nič dlžná, Zarkyt. Už vonkoncom nie pomoc. *Odmietala mu pomôcť. Ak ho nemala zabiť, neurobí to. Nedokáže niekoho zabiť ak naozaj stratil spomienky. Nie je on. Ale nie je mu ani nič dlžná. Opatrovateľku mu robiť nebude, tak nech si prežije sám. A bola tak rozhodnutá aj keď sa jej noha dotkla zelenej trávy a v tvári pocítila jemný vánok.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Ne február 05 2012, 21:22




*Nič nebolo na svojom mieste a k spomienkam sa jednoducho nevedel dostať, pretože už len samotné myslenie mu spôsobovalo bolesť. Bol zmätený, dezorientovaný a vôbec netušil o čom tá žena hovorila. Napriek tomu sa mu nezdalo nijako zvláštne, keď jej oči zmenili farbu a vo výraze tváre sa objavilo niečo, čo by tam, podľa správnosti, vôbec nemalo byť. Niečo mu našepkávalo, že práve toto je prirodzené, že on je taký istý. Pri tej myšlienke podvedome zodvihol ruky a zahľadel sa na ne akoby v čiarach na dlani mal nájsť odpovede. Bol si istý len niekoľkými vecami. Možno sa nachádzal v situácii, ktorá nebola nijako príjemná a po ženiných slovách ani bezpečná pre jeho osobu, necítil strach ani paniku. Chladnokrvné uvažovanie v ňom, nech už bol kýmkoľvek, muselo byť zakorenené dosť hlboko na to, aby sa stalo jeho prirodzenou súčasťou. Také prirodzené a samozrejmé ako dýchanie.
Prvá vec, ktorú urobil po tom čo sa ťažkopádne postavil na nohy bolo to, že skontroloval svoje zranenia. Potom pozrel na oblohu a snažil sa určiť uhol, v akom sa hviezda planéty posúvala po oblohe.* Byť tebou, nechodil by som ďaleko.* zakričal smerom k žene, ktorá vykročila po lúke preč od neho.* Myslím, že by si sa mala držať radšej v blízkosti lode. Alebo vieš, čo tu žije? * Nečakal, kým sa rozhodne či ho počúvne alebo nie. Namiesto toho sa pustil prehľadávať vrak lode či v ňom nenájde niečo užitočné na založenie ohňa. Tváril sa síce nevšímavo, ale ženu po očku stále pozoroval.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po február 13 2012, 18:54



AKTE

*Bol jej tak ukradnutý ako nikto. Jej plán zabiť ho jej nevyšiel, ten prašivý pes mal viac životov než mačka a teraz ho nemohla zabiť, lebo niekde v nej bolo zakorenené že zabiť bezmocného nie je čestné. Nie, on bezmocný nebol, ale aj tak to nemohla urobiť. Možno dostane neskôr príležitosť, ale čo bolo hlavné, nezmocnil sa jej tak ako chcel a tentoraz o tom ani nevedel. Jeden problém bol zažehnaný. Pery sa jej roztiahli do cynického úsmevu.* Myslíš si, že niečo také ma trápi? *Zasmiala sa nad jeho hlúpou poznámkou.* No úprimne dúfam, že ak sa to niečo rozhodne nakŕmiť z našich tiel, budeš prvý aby som ťa videla zdochnúť. *Ruky si zahrabla do vlasov a vypla si ich dohora, pričom z košele si odtrhla pásik látky a ním biele vlasy zapla do chvosta. Nemohol si myslieť, že zostane pri ňom. Bola by hlúpa a aj keď ju bolelo telo, rany sa pomaly zacelili, chcela vodu. Umyť sa, pripomenúť si kým je a potom sa od neho čo najskôr a čo najďalej stratiť. To bolo všetko po čom v tej túžila a plánovala i využiť.
Všade kam sa pozrela bola vysoká tráva. Väčšinou jej siahala až pod kolená a silno voňala. Takmer akoby sa ocitla na Altre. Tu však bolo príliš ticho a na zelenej čistine mala pocit, že bola príliš na očiach. Ani jej biely kožuch by ju nedokázal ukryť a to ešte ani netušila, že sa niečo na nej zmenilo. Pozorne načúvala, no ticho narúšali len tiché zvuky od lode, ktorou tam havarovali. Vzďaľovala sa od Zarkyta stále viac, zatiaľ čo jej pohyby naberali na opatrnosti. Bola si istá, že tam niečo nehrá. Možno to nezaútočí hneď, možno až v noci a možno samotná planéta bola ich nepriateľom, netušila, no pre každú príležitosť si dávala pozor kam stúpala. Na zemi boli miestami jemné mláčky, tie však radšej obchádzala, akoby sa bála, že jej niečo spôsobia. Stále však keď sa obrátila videla vesmírnu loď. A práve v takej chvíli, keď sa pozrela tým smerom, sa jej zaplietli nohy do niečoho a spadla na chrbát s tichým výkrikom sa stratiac v poraste trávy.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   Po február 27 2012, 08:21

Zarkyt
*Ženino nepriateľstvo voči nemu už ani nemohlo byť očividnejšie a pre neho to bola novinka. Teda aspoň teraz, pretože v hlave mu trešťalo, ale on si aj napriek bolesti dokázal nasadiť na tvár bezstarostnú masku. Bolo to také jednoduché až ho to v istom zmysle na moment zarazilo, pretože to len potvrdzovalo mienku jeho spoločníčky o tom, aký je bezcitný. Pri tej myšlienke prestal prehľadávať vrak lode, črepina široká ako jeho päsť mu vypadla z ruky a on zostal stať zahĺbený vo vlastných úvahách. Bolo tu toľko otázok, všetko išlo tak rýchlo a vlastné telo prispôsobilo jeho reakcie danej situácií takmer automaticky. Čo to o ňom hovorilo? Kým bol? Kým je teraz? Inštinkt mu velil, aby sa tým prestal zaoberať. Stroskotal na neznámej planéte, kde bolo všetko naokolo jednou veľkou neznámou, preto musel čo najrýchlejšie vyhľadať nejaký bezpečný úkryt. Samozrejme sa nedalo len tak prestať myslieť, pretože jedna časť jeho mozgu ešte stále v duchu rozoberala, čo všetko si pamätá a čo všetko sa mu stratilo. Tak napríklad vôbec necítil prekvapenie, keď žena na neho vycerila tesáky a zavrčala. Cítil, že dokáže urobiť to isté a ešte aj niečo viac, ale netušil ako a ani čo to je. Zdalo sa mu, že by mal počuť ešte nejaký iný hlas, preto znovu prestal pracovať a na chvíľu sa započúval, ale okrem šuchotu, ktorý vydávala vlniaca sa tráva nepočul už nič. Bol to zvláštny pocit. Niekoho mal ešte určite počuť, ale netušil ako, pretože vedel len o dvoch bytostiach, ktoré boli v blízkosti vraku: on a tá žena.
Náhle zodvihol hlavu a pohľad uprel na obzor, tým smerom, ktorým sa pred niekoľkými minútami vydala. Už ju nevidel, ale inštinkt sa v ňom ozval znovu a zavelil, aby sa po nej išiel poobzerať. Mohla ho nenávidieť, ale v ňom rástla akási potreba, naliehavosť byť jej na blízku. Nejakým spôsobom, ktorému nerozumel, cítil, že je pre neho dôležitá. A tak zabalil do výsadkového vaku niekoľko cenných maličkostí zachránených z vraku lode, nič veľké, ale určite užitočné, a vybral sa ženiným smerom. Kopíroval jej pohyb nasávajúcu do seba zvláštne korenistý vzduch, v ktorom však predsa len dokázal rozoznať aj stopu známeho pachu. V jednej chvíli stál na trávou porastenej zemi a v druhej sa mu okolo členkov ovinuli úponky silnejšie než povrazy a začali ho sťahovať pod mäknúcu zem. Akoby pôda bola len ilúzia a on v skutočnosti stál v močarisku. Čím viac sa snažil uvoľniť a oslobodiť, tým viac úponkov sa mu ovinulo okolo tela a ťahalo ho pod zem rýchlejšie. Preto úplne znehybnel, ale stiahnutiu sa aj tak neubránil.
Keď dopadol na druhú stranu to, čo bolo predtým zemou teraz tvorilo strop akejsi podzemnej chodby podobnej nore. Možno to spôsobil nejaký druh symbiotického organizmu a len čo ho jedna časť dostala do nory tak tá druhá si teraz príde po neho. Nenapadlo ho zakričať a čakať či sa niekto ozve. Namiesto toho vstal, ostražito sa prikrčil a cítil ako sa mu spodnej pery dotýkajú predĺžené tesáky. Priestor okolo seba videl len preto, že korene organizmu zvláštne fosforeskovali a vydávali tlmenú modrastozelenú farbu. Vzduch bol zatuchnutý, ale dal sa dýchať, čo znamenalo, že tunel musel v niektorých miestach prechádzať na povrch ibaže takto sa nedalo presne určiť kde. Preto nakoniec zamieril smerom doprava a snažil sa spoliehať na svoje inštinkty, ktoré v tom okamihu vedeli viac než on. Mohol len hádať, čo sa stalo s tou ženou.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Iná časť vesmíru   

Návrat hore Goto down
 
Iná časť vesmíru
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 27Choď na stránku : 1, 2, 3 ... 14 ... 27  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: RPG :: Vesmír-
Prejdi na: