RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 MILETEA

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1 ... 11 ... 18, 19, 20  Next
AutorSpráva
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ut august 16 2011, 20:28

* - Poraziť Siharei je to isté ako zabiť ich, keď o tom nevedia? - Tie slová mu neustále blúdili mysľou a prenikli mu hlboko do srdca, ktoré ako jediné dokázalo vnímať tenké rozhranie medzi spravodlivosťou a bezprávím. Niryai mala pravdu, ale zároveň sa na činy Arkanov pozerala a hodnotila ich podľa toho, čo ju naučil uznávať kmeń a k čomu dospela ona sama. Ibaže pre Arkanov boli Siharei iba uchvatitelia Starého sveta a v ich očiach nemali nijaké práva. Dokonca ani právo na dostojnú smrť. Takto to však Niryai povedať nechcel.
Dymový signál ho možno vytrhol z pochmúrnych myšlienok, ale na odpovede, ktoré Nirzai dlhoval myslel stále.
Zasunul si čepeľ assay do koženého puzdra na páse a vykročil po chrbte duny, pričom sa mu chodidlá zabárali do horúceho piesku. Tábor bol každým krokom čoraz bližšie, ale on zostal stáť na jeho okraji a zastavil aj Niry. Pristúpil k nej bližšie a drsnými dlaňami jej zľahka prešiel po lícach. Boli to ruky bojovníka, ktoré sa jej dotýkali, ale na pozadí očí jasne žiarila neha tak nezvyčajná pre jeho tvár, ktorá dlhé roky poznala len výraz ničnehovoriacich čŕt.* Už nežijem iba pre smrť. Dala si mi toľko života, koľko som videl v tvojich očiach vtedy v pralese. Púšť ma volá každý deň, ale zvuk tvojho hlasu je pre mňa oveľa vzácnejší.* sklonil sa a priblížil ústami k Niryainým perám.* Neplánoval som nič z toho, čo sa medzi nami stalo. Zamilovať sa do teba...* hlas mu pomaly tíchol a blízkosť nadobúdala nový rozmer.*... bolo tým najlepším, čo sa mi v živote stalo.* pretrhol krehkú niť slov a nadpriadol na ňu nežným bozkom. Nakoniec Niry jemne uhryzol do špičky nosa a dravý úsmev dodal jeho tvári nevyspytateľný výraz.* Teda až po víťazstve v torby proti Karimovi.* zažartoval provokujúco a v mysli sa mu vynorila spomienka na starého učiteľa a predovšetkým priateľa, ktorá už nepálila tak veľmi ako prvé dni, keď sa dozvedel o jeho smrti.


Odan čakal na Wargana a Niryai vo svojom stane. Sedel v strede miestnosti na makkých kobercoch a na skrížených nohách mal položenú misku s aiwe - silným aromatickým čajom, po ktorom sa jeho zrenice rozšírili natoľko až skoro pohltili farbu dúhoviek.
"Myslím, že nastal ten správny čas pohnúť sa ďalej." privítal dvojicu prívetivým hlasom a úsmevom, ktorý na pozadí jeho potetovanej tváre doslova vynikal belobou a pútal zrak ako pohľad na odhalenú ranu. Veselosť sa k odanovi akosi nehodila.
Kývol rukou oproti sebe a oboch ponúkol miskami s aiwe. Wargan ju prijal a aby odana neurazil trochu si z tekutiny odchlipol. Cítil ako sa mu v hrdle rozlieva oheň ešte dávno potom ako misku spustil na skrížené členky.
"Poznáš starú legendu, Niryai? Tú o gathu a Čiernom Ytru?" odanove prenikavé oči sa teraz upreli na Niryai a nebolo pred nimi úniku.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   St august 17 2011, 08:13

*Keď zastavili na okraji tábora, prekvapená k nemu zdvihla pohľad. Stačili jej prvé dve vety na to, aby sa k nemu natiahla a pobozkala ho na krk a spolu s jeho slovami pokračovala stále ďalej. Bol to stále ten istý Wargan, ktorého poznala od prvého stretnutia, no napriek tomu v ňom teraz jasne videla vlastnosti, ktoré doteraz skrýval niekde pod pieskom dún. A zbožňovala ho stále viac.
Potom, ako ju uhryzol do nosa, sa na ňom začala veselo smiať a neprestávala s tým, ani keď vytiahol víťazstvo nad Karimom. Náhle si uvedomila, ako veľmi jej ten mlčanlivý muž chýbal.* Tak to by som sa mala viac snažiť, aby som ho prekonala.


Odan s úsmevom na tvári ju trochu vyplašil. Ani keby sa v rastlinách vôbec nevyznala, bolo by jej jasné, že z jeho nápoja sa neplánuje napiť. Len ho podozrievavo sledovala, akoby z neho mohlo každú chvíľu niečo vybehnúť.*
Poznám, *prikývla napokon.* Ale nie ako legendu. V našom svete je už dávno zabudnutá. *Obrátila sa na Wargana, pretože mala pocit, že Odan sa nepýta kvôli svojej zvedavosti. Naučila sa, že ten starý muž rád skrýva prekvapenia niekde pod svojou sathi.* Merey bol prvým tvorom púšte tak, ako Strom prvou súčasťou pralesa. Neviem, čo všetko sa za tým skrývalo, no najstarší púštny červ sa rozhodol ho zničiť. Postavili sa mu jeho jediní dvaja potomkovia – jedným z nich bol aj Nimnug – spolu s najstarším gathu, omnoho mocnejším ako všetky, ktoré žijú teraz. Spoločnými silami sa im ho podarilo zastaviť, ale tvoj piesočný brat bol jediný, ktorý súboj prežil. Merey ostal hlboko pod zemou a čakal tam, kým ho niekto nepovolá zo svojho väzenia. Neviem, ako sa to Grinovi napokon podarilo...
*Pohľadom sa vrátila späť na Odana. Nebola si úplne istá, či je vhodné to spomínať.* Je tu ešte niečo, čo som doteraz nespomenula. Okrem môjho gathu sa v okolí tábora pohybuje ešte jeden. O dosť starší a silnejší Ragnar – ich vodca.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Pi august 19 2011, 23:14

Grin




Danyj stála uprostred miestnosti plnej žien. Pohybovali sa okolo nej ladne, každý krok, natiahnutie ruky alebo pohľad pripomínali vopred naučený tanec, ktorý mal svoju presnú postupnosť a práve tá ju desila najviac. Utvrdzovala ju v tom ako málo toho ešte vie a že už čoskoro bude čeliť mužovi, ktorého videla jediný raz v živote. Bola len zvedavá, neovládla náhlu potrebu a pozrela sa na Teomara vtedy, keď mala držať pohľad sklopený. Netušila, že to dopadne práve takto. Že bude stáť nahá pred mahme, ktoré jej len nedávno zapletali vlasy do ženských vrkočov, sestry ju budú držať za ruky a najskúsenejšie z aikare dávať posledné rady.
Slová k nej prichádzali ako z veľkej diaľky, nepodstatné pre daný v okamih, v ktorom jej myseľ bola umŕtvená milosrdnou nemohúcnosťou. Myšlienky sa jej roztratili ako zrnká piesku z dlane a čím viac sa ich snažila udržať pri sebe, tým viac ju týrala nevedomosť ako to urobiť správne. Telo mala zvláštne malátne a pod pokožkou sa vlny horúčosti striedali s triaškou. Desila sa toho, čo ju čaká, desila sa muža s prenikavými čiernymi očami, jeho mohutnej postavy bojovníka a surovej sily, ktorá vyrážala z každého, aj toho najnepatrnejšieho pohybu.
Odrazu pocítila ako ju na nahých ramenách niečo pošteklilo. Mahme na ňu sypali piesok z obradných nádob a ticho si pritom pospevovali starý nápev, pri ktorom ju jej sestry očiťovali a natierali vonnými olejmi. Danyj sa zatočila hlava, ale nechcela dať najavo svoju slabosť pred všetkými ženami, ktoré určite považovali za česť, že sa práve dievča z ich rodu malo stať Teomarovou nanthare.
Aby udržala svoju myseľ aspoň čiastočne pokojnú pokúsila sa pohrúžiť hlboko do seba akoby sa jej nič z toho, čo sa dialo netýkalo priamo.
Sestry ju obliekli do slávnostného torgu, ktorý zahalil jej útlučké telo do striebristého závoja a dal vyniknúť modrým očiam, takým netypickým práve pre Likku. Potom sa dvere za Danyjiným chrbtom otvorili a so závanom rozvíreného vzduchu priniesli aj hluk a pachy stúpajúce z prízemia, kde mal obrad vyvrcholiť. Do nosa jej udrela vôňa sýtych jedál no necítila hlad ani nijakú inú potrebu. Keď vkročila do chodby v sprievode všetkých žien, ktoré jej pomáhali s prípravou na jej spojenie s Teomarom mala len neurčitý pocit, že keby dala priechod emóciám už dávno by sa detsky rozplakala.
Tentoraz však nečelila len Tomarovmu tvrdému pohľadu, pod ktorým sa cítila ešte bezvýznamnejšia, ale aj stovkám ďalších Arkanov. Všetci ju skúmavo pozorovali, u niektorých si dokonca všimla záblesk úškrnov a nemohla si ho pomýliť s ničím iným ako chlípnosťou, aj keď dobre ukrývanou pod závojom sathi. Predsa však tmavomodrá látka nedokázala zahaliť všetko a už vôbec nie tie oči, ktoré sa vrývali do tela akoby mali skutočnú moc fyzicky sa jej dotknúť. Pri každom kroku jej ticho zacinkala retiazka okolo členka a len tento zvuk ju dokázal aspoň trochu ochrániť od vysiľujúceho napätia. Z obradu si veľa nepamätala, aj keď sa všetko odohralo v presne určenej postupnosti. Muž po jej boku bol obrovský a cudzý. Rozochvieval ju vždy, keď sa jeho oči upreli priamo do jej tváre akoby z nej dokázali čítať a aj tak nič nepovedal, nesnažil sa ju nijako upokojiť, pretože na to nemal dôvod. Len čo jej do vlasov vplietol posledný kúsok yawarinu patrila mu a on to veľmi dobre vedel. Ako by sa mohla vzpierať Teomarovi? V jej očiach bol iba spolovice mužom z mäsa a kostí, z tej polovice, ktorá túžila po svetských radostiach tela no z druhej polovice bol predsa Najvyšším. Vybral si ju z nejakého dôvodu, aj keď pri ňom pôsobila ako dieťa a odmietnuť ho by znamenalo istú smrť nielen pre ňu, ale zvyšok jej rodiny.
Pokúsila sa o ňom zistiť viac aspoň z pohybov, ale po celý ten čas, čo sedeli vedľa seba a rody im skladali úctu a Teomarovi prisahali vernosť, zostával bez pohnutia ako socha vytesaná do najpevnejšej skaly. Na jeho tvári nebolo kúska prívetivejšieho tieňa a línie tetovania okolo kútika ľavého oka tú pochmúrnu zaťatosť len prehlbovali. Podvedome sa zachvela a silou vôle premohla chuť vrhnúť sa otcovi do náručia, keď si zastal pred nimi, aby zložil Najvyššiemu svoju prísahu. Stál od nej iba na pár krokov, ale nemohla ich deliť väčšia vzdialenosť, pretože odrazu sa Teomarovo telo naplo a vyslalo jej varovný signál, ako keď šelma pozrie z úkrytu na svoju korisť, aby jej pripomenula, že je stále nablízku. Stiahla sa a sklopila pohľad, čo Teomar ocenil drsným zamručaním a miskou ovocia, ktoré pred ňu presunul, ako za odmenu. Zahanbila sa sama pred sebou a odrazu si nebola istá koho zrádza a komu slúži. Nechcela však svojho thare rozhnevať, preto sa natiahla za plodom ikwi cítiac ako ju Teomar uprene pozoruje akoby ani nebola živou bytosťou, ale obrazom, na ktorý sa dá hľadieť celé hodiny bez jedinej známky výraznejšieho citu. Bála sa času, kedy sa bude musieť zodvihnúť a vstúpiť do jeho komnát, aby sa mu odovzdala posledným spôsobom, o ktorom vedela len žalostne málo. Hrôzu jej naháňala najmä predstava, že Teomara ako žena dostatočne neuspokojí, pretože bol oveľa starší a ona mala mať ešte dosť času naučiť sa o mužoch všetko, čo by neskôr mohla potrebovať.
Za chrbtom jej slabo zašušťala látka, keď sa jedna z mahme sklonila k nej a pošepkala jej do ucha: „Už je čas, pani.“ Žena k Danyj natiahla ruku a ona na ňu chvíľu iba bez pohnutia hľadela. Predsa sa jej však nakoniec chytila a vstala. Nechala sa vyviesť zo spoločnosti zabávajúcich sa Arkanov s pocitom, že každý z nich vie o tom, čo príde teraz oveľa viac ako ona.


Miestnosť, do ktorej ju mahme odviedla sa nepodobala na nijakú, ktorú už dovtedy videla v otcovom paláci. Bosé nohy sa jej zabárali do jemných mäkkých kobercov a príjemne pohládzali na chodidlách. Všetko, na čo jej padol pohľad bolo skvostom samým o sebe, ale v spojení s ostatnými kusmi nábytku vytváralo osobité čaro moci a bohatstva. Výrazných, ale nie priveľmi.
Rada by zadržala mahme pri sebe aspoň do Teomarovho príchodu, ale stará služobnica za ňou zavrela dvere, takže sa v izbe ocitla úplne sama. Očami vyplašene prebehla po stenách a ruka jej podvedome vyletela k hrdlu akoby dusila. Pristúpila preto k oknu a odtiahla záves, ktorý bránil prenikaniu chladného nočného vzduchu do miestnosti. Zaplašiť obavy a nervozitu jej nepomohlo ani svetlo sviec, ktoré živili pohyblivé tiene striehnuce za oranžovým plamienkom. Nič, čo predtým považovala za milé a prívetivé odrazu nebolo bezpečné a hoci izba bola obrovská, keď sa znovu otvorili dvere a na prahu si zastal sám Teomar zdalo sa jej akoby jeho mohutná postava zatienila zvyšok priestoru. V prítmí jeho pohľad vyzeral ešte nebezpečnejšie ako v prítomnosti stoviek ľudí, pretože niečo v jeho čiernych očiach spôsobilo, že jej po chrbte prebehli zimomriavky – telo očakávalo niečo, čomu jej myseľ nerozumela. Zmätene otvorila ústa, aby niečo povedala, ale zarazil ju náhly pohyb, keď sa Teomar priblížil až k nej. Pomalými nenáhlivými krokmi s ladnosťou, ktorú si nemohol sám uvedomovať, pretože inak by na ňu nepôsobil tak pútavo. Bola ako zhypnotizovaná jeho obrovskou postavou, ktorá sa týčila nad jej drobučkým telom a prežívala hneď niekoľko pocitov naraz od strachu až po úžas, keď na líci pocítila dotyk jeho ruky. Mierne sa strhla, pretože si myslela, že to bude bolieť, ale nakoniec ju pokožka pálila inak. Mala pocit, že na nej zahorelo tisíc ohňov, ktoré jej okamžite rozprúdili krv a vtlačili ju do tváre.
Prekrížila si ruky na hrudi, aby sa mu ubránila, ale on bol silnejší hoci na ňu nemusel použiť priveľa násilia. Tá reakcia bola čisto prirodzená, ale nakoniec jej odtiahol zápästia a prinútil ju spustiť ich k bokom. Pokračoval v dotýkaní, ktoré ju rozochvievalo. Na okamih dokonca zadržala dych, keď sa ozval zvuk trhanej látky a jej nádherný torg sa uvoľnil na pleciach spolovice natrhnutý a zničený od Teomarovho hrubého zachádzania. Znovu mala chuť zakryť si dlaňami hruď, ktorá bola ešte priveľmi detská na to, aby sa mohla pýšiť prsiami skutočnej ženy. Dýchala tak prudko a trhane, že jej bradavky vystupovali proti Teomarovým rukám no skutočný príval horúčosti pocítila až vtedy, keď na tie malé oblinky priložil dlane a zovrel ich. Nedokázala sa ubrániť pocitu hanby a ešte niečoho, čo akoby vychádzalo z jej najhlbších útrob. S jej telom sa diali veci, o ktorých nič nevedela, bála sa a zároveň bola zvedavá ako ďaleko sa dá ešte zájsť. Torg jej skĺzol k členkom a odhalil pohľad na lono, kde sa držalo niekoľko jemných chĺpkov. Teomar sípavo vtiahol nosom vzduch akoby ho niečo zabolelo priamo vo vnútri tela, ale čierne oči mu horeli spôsobom, pri ktorom z neho Danyj nemohla odtrhnúť pohľad. „Posteľ. Ľahni si na posteľ.“ Zachripel a ona sa znovu zachvela no poslúchla ho. Látka na obnaženej pokožke ju mierne schladila, ale keď obrátila hlavu modré oči sa jej znovu rozšírili. Teomar stál neďaleko a bol nahý. V prvú chvíľu si myslela, že to nevydrží a zakryje si rukami oči, ale nemohla inak len pozorovať ho ako sa k nej blíži. Svaly sa mu pri každom pohybe napínali pod pokožkou a keď očami zašla nižšie podvedome stisla nohy k sebe až na stehnách pocítila niečo vlhké a mazľavé. Znovu sa zakryla rukami, ale on ju znovu premohol a posteľ sa prehla pod jeho váhou, keď ju obkročil a kolenami sa zaprel povedľa jej bokov, rukami pridržal zápästia nad hlavou a priložil pery na pokožku jej krku. Dokázala myslieť len na to, aký je obrovský a ako sa mu pomaly prestáva brániť, pretože všetky jej zmysly sa odrazu zbláznili. Pomaly ju pustil a veľmi opatrne klesol na jej telo čím sa kontrast medzi nimi ešte zvýraznil, ale nezdalo sa, že by to Teomarovi vadilo. Jeho lakte mala tesne pri tvári, chvela sa od horúčosti aj chladu zároveňm zatiaľ čo on ju prikrýval vlastným telom.*


/noo, tak teraz sa môžeš rozhodnuť či ho máš stale rada Very Happy Very Happy/


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Po august 22 2011, 21:06

Odan rozvážne kývol hlavou a misku s čajom položil pred seba na mäkký koberec. Ten jednoduchý úkon povýšil na dokonalý obrad, pri ktorom prsty postupne odťahoval od nádoby, zatiaľ čo oči mal privreté a telo sa mu mierne kolísalo dopredu a dozadu. Rozhodne sa nesprával ako obyčajný Arkan z púšte. Už sa smial, keď ľudia okolo neho plakali a zúfali si a plakal, keď sa iní radovali. Nikdy nepovedal prečo a mĺkvosť halila jeho činy do rúška tajomnosti. Nikdy nevydržal na jednom mieste príliš dlho rovnako ako zrnko piesku unášané búrkou.
Odan sa odrazu usmial a pritom mu v ústach vynikli neprirodzene ostré zuby, zodvihol hlavu a premeral si Wargana aj Niryai prenikavým všetko odhaľujúcim pohľadom. Jeho telo možno bolo staré, ale duša nahliadajúca na svet skrz pár belasomodrých očí ešte staršia.* Na tomto svete, a ani na nijakom inom, neexistuje náhoda. Dejiny sa opakujú, pretože učiť sa musí každý a niekedy nestačia len slová.* Odan si založil ruky do lona a vďaka tetovaniu po celom tele pôsobil iba ako tieň skutočného človeka.* Ste súčasťou legendy viac, než tušíte, a preto to musíte byť vy, kto Merey zastaví. No nestačí byť silný v boji, pretože najstarší Ytru sa nedá zničiť celkom, iba poraziť a to je rozdiel. Potrebujete pomoc Suthov.* skôr než doznelo posledné slovo odan vycítil ako sa vo Warganovi dvíha vlna nedôvery.
"Chceš nás poslať za rozprávkou pre deti, Starec?"
Odan pokorne sklonil hlavu a nechal si na ňu dopadnúť celú váhu bojovníkovho rozčarovania.
"To, že si ich nevidel neznamená, že nejestvujú." dodal rovnako miernym hlasom a vrhol rýchly pohľad po Niryai.
"Strážcovia Strateného mesta? Napoly ľudia napoly duchovia?" zdalo sa, že Warganovi pokoj dlho nevydrží a odan v ňom čítal ako v otvorenej knihe. Bol to muž, ktorý sa snažil veci udržať pevne vo svojich rukách a odmiatal sa spoliehať na povery, ale teraz nemali na výber.
"Rozhodni sa múdro, môj pane."
"Aj keby..." nadviazal Wargan rýchlo a hlas mal ľadovo pokojný. "Nepoznám cestu."
Odan sa znovu obrátil na Niryai a mierne sa na ňu usmial akoby sa jej snažil niečo naznačiť.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   St august 24 2011, 06:41

*Sledovala ako sa Wargan rozhorčuje nad slovami Odana a bojovala pritom s úsmevom. Nemohla si pomôcť, no zdal sa jej neskutočne rozkošný. Zvažovala, čím by dosiahla podobný efekt v noci, keď zostanú sami... Keď sa napokon prebrala zo svojho osobného unesenia, kúsok sa posunula a oprela sa oňho ramenom. Dávala pozor, aby pritom nevyliala misku s podivným nápojom. Nie, že by ho bola škoda, ale Odan by sa mohol uraziť. Alebo jej ponúknuť ďalší a ona si zrazu nebola istá, ktorá z tých možností bola horšia.* Vieš, že aj Ragnar a strážci sú legendami. *začala potichu rozprávať mužovi vedľa seba.* Rovnako ako Strom, v ktorý všetci veria ale takmer nikto nevie, kde sa nachádza. Dokonca aj Merey. Napriek tomu existujú. Každý jeden z nich. *Pohľad upriamila na starého muža. Legendy Arkanov poznala príliš málo na to, aby vedela odhadnúť, odkiaľ pochádza on alebo jeho vedomosti. Tušila však, že ak by nebol dôvod, nespomínal by to.* No, a skôr ako sa vydáme hľadať Suthov, možno by ste mi mohli prezradiť, čo majú spoločné s Merey. *Je milé vedieť, že ju považujú za seberovnú ale pomerne nepraktické, ak sa má naháňať cez púšť za duchmi a netušiť skutočný dôvod.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Št august 25 2011, 05:19

*Výraz vo Warganovej tvári neveštil nič dobré. Striebristé oči boli také jasné a prenikavé až sa zdalo, že z nich vychádza akási vnútorná žiara, ktorá dodala jeho nespokojnosti nový, desivý rozmer. Odan sa však nedal zastrašiť a čelil bojovníkovmu tvrdému pohľadu bez mihnutia oka. Na malý okamih sa obaja premeriavali bez slova a pohybu ako dvaja súperi striehnuci na malé zaváhanie.
Ticho prerušila práve Niryai, ktorá predniesla tie najpádnejšie dôvody na to, aby Wargan odana vypočul. Avšak ustupovalo sa mu len veľmi ťažko, keď nakoniec vydýchol a v ich malom svete sa napätie značne uvoľnilo.
Odan mierne prikývol hlavou akoby Niryai ďakoval, ale mal dosť rozumu na to, aby svoje ďalšie slová adresoval predovšetkým jej. Predtým, než začal si ruky pokojne zložil do lona a privrel oči, takže sa belasé dúhovky spolovice stratili za závojom potetovaných viečok. Odrazu pôsobil dokonale vážne a sústredene.
„Suthovia sú starý rod, ktorý nepatrí ani k Arkanom a ani k Siharei. Pochádzajú z čias, keď sa na púšti po prvýkrát objavil Merey a odvtedy strážia jeho najväčšie tajomstvo.“
Ako odan rozprával postupne stíšil hlas čím len zdôraznil naliehavosť posledných slov.
„Najstarší Ytru je príliš mocný na to, aby ho porazil jeho syn, aj keby mu pritom pomáhal sám Ragnar. Iba Suthovia poznajú spôsob ako Merey oslabiť natoľko, aby sa Najstarší vrátil do podzemia Acharie a na púšti znovu zavládla rovnováha.“
Wargan bol po celý ten čas ticho, ale nedokázal už dlhšie počúvať starcove báchorky, pretože vedel, čo všetko hrozí ich svetu, ak Grina nezastaví a odmietal riskovať všetko kvôli Stratenému národu. Merey existoval, Strom existoval, ale o Suthoch počul priveľa legiend, ktoré boli oveľa zvláštnejšie. Rázne vstal a zahľadel sa na odana z výšky. „Videli ste niekedy tých, o ktorých tvrdíte, že nám môžu pomôcť?“
Odan pootvoril oči a po chvíli pokojne odvetil: „Nie.“
Úsmešok na Warganovej tvári nemal ďaleko od skutočného výsmechu. Viac počuť nepotreboval. Zvrtol sa a rukou odtiahol látku prekrývajúcu vchod. No skôr než stihol prekročiť prah odan prehovoril znovu. Tentoraz s väčším odhodlaním. „Ale poznám cestu.“
Ten moment na hrane nehybnosti mohol trvať večne no napokon látka spadla a zanechala odana s Niryai osamote. Vo svetle rastúceho poludnia sa dal ešte chvíľu pozorovať tieň Warganovej vysokej postavy, až kým nezašiel príliš ďaleko.
„Je to jediný spôsob.“ Ozval sa odan a jeho pokoj prýštil zo skalopevnej istoty. Obrátil pozornosť na Niryai, pretože bola jediná, ktorá poznala kľukatú a nebezpečnú cestu k bojovníkovmu srdcu. „Iba Suthovia nám môžu pomôcť poraziť Merey.“


Temná nálada, ktorá sa ho zmocnila po rozhovore s odanom vyústila do aury pochmúrnosti, na ktorú boli citliví všetci zikku v tábore. Niryai mala pravdu, keď spomínala všetky legendy, ktoré sa nakoniec ukázali ako pravdivé, ale viera v existenciu Suthov by zmenila všetko, čo dovtedy považoval za dôležité a čo uctieval. Bolo by to príliš.
Rozhrnul vchod do vlastného stanu a asay odhodil na mäkké lôžko z tkaných kobercov. Zamieril k mise s vodou a ponoril do nej ruky až po predlaktia. Kožou mu okamžite vystúpal pocit chladu a osvieženia, ktorý privítal hrdelným zastonaním. Svaly na ramenách a chrbte sa mu napli, len čo sa sklonil ponad nádobu a začal s očistou, pri ktorej dôkladne omýval prach a pot z rozhorúčeného tela. Nakoniec si vyzliekol aj spodnú časť sathi a zostal stáť úplne nahý. Znovu si spomenul na jeden z príbehov o Suthoch. Na ten, ktorý hovoril, že ak sa chcel s nimi človek stretnúť musel najskôr obetovať to najvzácnejšie, aby dokázal hĺbku vlastnej oddanosti. A on nikdy neobetuje to najvzácnejšie, čo má. Nikdy.
Prstami zovrel okraje misy, ale nič sa nestalo hoci mal chuť zničiť ju, odhodiť , aby sa viac nemusel dívať na odraz svojej tváre a priznať si, že má strach, pretože jeho jediná vzácnosť sa nedala zavrieť do temnice k iným pokladom. Žila a dýchala len na pár krokov vzdialená od neho a vedel, že odan ju nakoniec prehovorí, aby to aspoň skúsili.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne august 28 2011, 11:57

Prečo? *ozvala sa dlho po tom, ako Warganov tieň zmizol v diaľke.* Prečo tak veľmi bojuje proti tvojmu návrhu? *videla ho ísť do jaskýň pod horami, len aby im pomohol. Nasledoval ju, keď ho viedla k bájnemu stromu. On sám bol bratom syna Merey a napriek tomu všetkému bojoval s Odanom. Ľutovala, že nepoznala ich legendy presnejšie, takto sa stávala jedinou, ktorá vôbec netušila, čo ich môže očakávať.


Keď neskôr prechádzala táborom, sledovala bojovníkov okolo. Pohľad jej náhle zastavil na Riyu a na tvári sa jej zjavil úsmev. Bolo neuveriteľné, ako ju Zarek dokázal vyliečiť odkedy ju priviedli medzi ostatných. Istým spôsobom mala pocit, že medzi bojovníkmi na tom boli obe veľmi podobne. Akurát, že Riyu nebola dôvodom, prečo sa Zikku rozhodli zradiť svojho vládcu.
S tichým povzdychom sklonila hlavu a vošla do Warganovho stanu. Prešla až k nemu a zozadu ho objala. Lícom sa oprela o jeho nahý chrbát a zatvorila oči.* Je jedno, čo tvrdí Odan alebo legendy. *začala úplne potichu bez toho, aby sa čo i len pohla. Vnímala len jeho dýchanie.* Ak nechceš hľadať Suthov, nájdeme iný spôsob. Môžme požiadať o pomoc Ragnara alebo sa vrátiť k stromu. Dokonca aj Eutharovia by mohli poznať riešenie.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne august 28 2011, 17:51



Bratia a Sanea


-Si si istý, že to chceš spraviť?
-Si si istý, že nechceš ísť s nami?
-Nie.
-No, ani ja nie.
-Xaldir sa to skôr či neskôr dozvie.
-Ale bude mať nablízku len teba. Nemal by si tu ostávať, je to nebezpečné.
-Už sme sa o tom rozprávali niekoľkokrát, nezmením svoje rozhodnutie.
Mladší z bratov si dlho vzdychol. Vedel, že sa sem nikdy nebude môcť vrátiť a tiež, že kvôli nemu budú trpieť ostatní. Nemohol tu však ostávať. Musel zasiahnuť do vonkajšieho sveta napriek tomu, ako veľmi to bolo zakázané.
-Daj pozor na ostatných.
-To vieš, že dám. Snaž sa nerobiť už nič ďalšie, čoho budeš ľutovať.
Bratia sa rýchlo rozlúčili, než jeden z nich s pocitom ľútosti a zodpovednosti za situáciu, ktorú už nedokáže zmeniť, skočil do oceánu. Stačilo preplávať pár metrov a dostať sa až k San. Práve jej Sbathu bola jediným spôsobom, ako sa dostať z ostrovov na skutočnú pevninu.
-Ako to zvládaš?- spýtala sa opatrne, len čo sa usadil na obrovský pancier hneď vedľa nej. Z vody trčal len jeho kúsok, presne tak, aby pasažieri nemuseli byť ponorení.
Prekvapene na ňu pozrel. Bolo to podivné, môcť zrazu rozprávať o úplne hocičom.
-Ja... myslím, že dobre. Ale bolo by to o trochu lepšie, keby si mi dávala jednoduchšie otázky.- nenápadne sa pousmial.
-Prepáč. Vždy zabúdam, že nesmiete o sebe vôbec hovoriť. Je to také odlišné v porovnaní so svetom, kde som vyrastala ja.
Krátko prikývol. Čoskoro bude stáť pred rozhodnutím, či sa podvoliť životu so Sahelmi alebo uznávať svoje vlastné hodnoty. Mal však pocit, že jeho zvyky pôjdu meniť len veľmi ťažko a hlavne neochotne.
-Je to tam iné?- opýtal sa po dlhej chvíli ticha.
-Rastliny sú na pobreží veľmi podobné. Čím však ideš ďalej do pralesa, tým viac sa menia. Väčší rozdiel je však v tvoroch, ktoré tu sú. Veľké dravce u vás boli len zriedkavé, no tu sú na každom kroku. Vyhneš sa im však rovnako, ako ostrovným.
-A čo žena, ktorú hľadáme?
-Šaman mi povedal, ako ju nájsť. Chvíľu to možno potrvá, ale podarí sa nám to.
Muž znovu pokýval hlavou a nenápadne sa usmial.
Spoločne sa trpezlivo plavili stále ďalej. Až keď keď v diaľke zahliadli miesto, kde sa oceán stretáva so zemou, odhodlala sa znovu prehovoriť.
-Som rada, že si tu. Ja viem že zase rozprávam o tom, čo nemám, ale... jednoducho mám naozaj radosť. Viem, že už ako dieťa si po tom túžil. V dobách, kým ti také veci unikali z úst častejšie ako teraz.- potichu sa rozosmiala. Pamätala si veľmi dobre, aký býval, keď za nimi chodievala na tajné výlety spoločne so svojou Sba.
Ja... ďakujem, San. Za všetko.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ut august 30 2011, 23:21

*Vycítil Niryainu prítomnosť takmer okamžite ako vstúpila do stanu. Vnímal ju teraz oveľa intenzívnejšie ako predtým a kedykoľvek sa ocitla blízko neho, poznal to.
Natiahol ruky dozadu, poza svoj chrbát, a dlaňami si pritisol Niryai ešte bližšie k sebe. Zaklonil hlavu až na krku pocítil pramene jej tmavých vlasov a zľahka sa o ňu oprel.
Šepkala mu slová, ktoré túžil počuť a predsa sa v duchu nemohol zbaviť odanovho prenikavého pohľadu. Celé telo mal stuhnuté a napätie nepovolilo ani vtedy, keď sa k Niryai obrátil tvárou a pozrel jej priamo do očí. Chvíľu sa na ňu mlčky díval a potom pomaly sklonil hlavu, oprel sa čelom o jej a nadýchol sa vône, podľa ktorej by Niryai spoznal kedykoľvek. Dýchal zhlboka, opájal sa ňou ako sviežosťou, ktorá vo vzduchu zavládne po daždi na púšti počas jedného jediného dňa v priebehu niekoľkých rokov. Niryai bola vzácna. Áno, to bol ten správny výraz a chcel jej to povedať, keď nepoznal to správne slovo, ktorým by mohol vyjadriť všetky svoje city k nej.* Si pre mňa veľmi dôležitá, Niry, si to najvzácnejšie, čo nemám a predsa cítim, že ku mne patríš a že si moja. Neviem, ako inak to mám povedať. * šepkal jej ticho pri ústach a potom si ju v objatí privinul na svoje nahé telo. V širokom rozkročení a v každej jazve, ktorá mu po boji ostala na tele sa zračila minulosť bojovníka, ktorý nebol ochotný vzdávať sa príliš ľahko.* Ak sa mám vydať na cestu s odanom potom ty musíš ostať tu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ut september 06 2011, 17:05



Brat a Sanea

-Nie, ty tomu stále vôbec nerozumieš!- okolím sa rozniesol veselý smiech. -Dôvod, prečo spolu toľko komunikujeme je, aby sme si lepšie porozumeli.
-San, čím dlhšie som s tebou, tým viac rozprávaš. A čím viac rozprávaš, tým menej ti rozumiem. Nechápem, kde v tom vidíte zmysel.
Žena sa opäť rozosmiala. -Dobre, tak mi prezraď, čo robíme zle.
-Málo počúvaš.
Sanea privrela oči, akoby skutočne veľmi pochybovala o tom, čo jej práve povedal.
-Nie, naozaj. Vnímate toho omnoho viac ako vesmírania. Zvuky zvierat. Ale žiadne rastliny.
-Ale veď ty by si ani nevedel, že nejaký existujú, keby som ti o nich nehovorila. Neporovnávame veci rovnakým spôsobom.
Muž pokrútil hlavou, no neodpovedal. Bolo by to zbytočné, vnímal jej presvedčenie. Namiesto toho sa upriamil do vlastného ticha, ktoré mu bolo tak veľmi blízke. Cez noc sa bude musieť spojiť s Achai, ak chce pokračovať v ceste a toho sa obával.






Vyvolený a Brat

Svetlovlasý muž pomaly vošiel do obrovskej miestnosti, ktorú osvetľovali rastliny v jej vnútri a jediný pás svetla úplne na konci. Práve pod ním sedel vyvolený, upriamený na svoje meditácie. Hruď sa mu dvíhala len veľmi pomaly a aj na diaľku, ktorá bola medzi nimi, mohol vnímať jeho zvuk prichádzajúci vždy až v momente, kedy by mal obyčajný človek pocit, že sa musel začať dusiť. Predstupoval pred neho veľmi opatrne. Vyrušiť ho, bolo trestané, no to, čo urobil Brat, bolo horšie.
Zastavil pár metrov od neho, s pohľadom pokorne skloneným k zemi a v tichosti počkal, kým sa vyvolený neozval prvý.
-Poznáš naše zákony.- jeho hlas bol hlboký, aj napriek situácií zvláštne upokojujúci. Vnímal z neho prirodzenú autoritu, ktorá ho obklopovala aj pri najjemnejších pohyboch či slovách.
-Áno, Nharu.
-Nemôžem zmeniť trest, ktorý ťa čaká.
-Viem. Je mi ľúto toho, čo sa stalo.
-Neľutuj svoje činy. Bol si s nimi zmierený už dávno a to je dobre. Raknei dá na teba pozor.
-Ďakujem, Nharu.- Brat nenápadne zdvihol pohľad a zastavil ním na jazvách, ktoré pokrývali telo Vyvoleného.
-Dnes pochopíš, čo ich spôsobuje.- ozval sa Nharu znovu, tentokrát však potichšie. Pôsobil zrazu viac unavene. -Aj keď by som tomu rád zabránil.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne september 11 2011, 21:42

*Kým stáli oproti sebe a dotýkali sa čelami, mala zatvorené oči. Vnímala len jeho prítomnosť, telo ktoré bolo tak blízko jej, stačilo by sa len zbaviť oblečenia a privinúť sa k nemu. S každým nádychom po tom túžila stále viac, až kým po nej zrazu nechcel, aby tu zostala, kým on pôjde preč. Krátko sa zamračila a o kúsok sa odtiahla dozadu.* Nie, *ozvala sa pomaly a to jediné slovo nemalo vôbec ďaleko k tomu, aby sa presunulo k vrčaniu. Prižmúrila oči a podozrievavo si ho prezrela. Dlho potom mlčala, nechcela sa nechať úplne ovládnuť hnevom. Vôbec to však nezabralo a jej povaha ju napokon úplne ovládla.* Nemáš právo niečo také odo mňa žiadať. *vyprskla naňho.* Prečo máš stále pocit, že len ty môžeš riskovať? Wargan Nathrin, najväčší z bojovníkov, odhodlane položí svoj život, len aby na krátko zachránil dcéru nepriateľa. *zatvorila oči a s dlhým výdychom si oprela líce o jeho hruď. Ďalšie slová už len šepkala, kvôli tomu, čo jej spôsobovali.* Môžem prísť o všetko. Len o teba nie. *Nešťastne si hryzla do spodnej pery. Nemala čo spraviť, keby sa rozhodol len tak v noci odísť. Ytru sa nedal sledovať, ak to sám nechcel. Piesok by utlmil hocakú stopu.*
Prečo to tak chceš? Čo mi s Odanom stále zatajujete?
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Pi september 16 2011, 23:07

*Bol pripravený znášať Niryain hnev, ale niečo z jej slov predsa len spôsobilo, že sa v ňom ozvala stará panovačnosť spätá s hrdosťou bojovníka. V ich kmeni nebolo ničím výnimočným, keď muži riskovali svoje životy, pretože okrem povinnosti to bolo prirodzené. Ženy držali v jaskyniach, vo svojich posteliach a pri prácach, ktorá mala ďaleko od krviprelievania.
Preto bol Niyrain odpor taký prekvapujúci. Nikdy predtým sa mu žiadna žena neodvážila protirečiť a tu buď zo strachu alebo pod nadvládou autority, ktorú v sebe ukrýval každý jeho pohyb.
A teraz pred ním stála Siharei, odvolávala sa na jeho hrdosť bojovníka a vyčítala mu ju ako niečo, na čo nemal nárok iba on sám. Vždy ho tým dokázala prekvapiť, keď to najmenej čakal.
Ovinul ruky okolo Niryainých pliec a nepodarilo sa mu potlačiť úsmev, ktorý aj napriek všetkej vážnosti zostal visieť na jeho perách ako pripomienka toho, že spojil svoj život s naozaj silnou ženou. Jej vyznanie pre neho znamenalo viac než akýkoľvek iný úspech v skúške mužnosti, pretože apelovalo na jeho city, o ktorých si už dávno myslel, že ich potlačil.* Sama si to pred chvíľou povedala, amaly.* oslovil ju nežnou zdrobneninou, ktorá bola v ich jazyku taká zriedkavá, že ju poznal len málokto.* Môžem prísť o všetko len nie o teba. Ak chceš niečo získať musíš niečo stratiť, to poznajú všetci z legiend o stratenom rode. A ty odo mňa chceš, aby som svoj najcennejší poklad zobral so sebou? Kráčal s ním cez púšť na miesto, ktoré možno ani neexistuje a ak aj áno dal ho do rúk Suthom?* trochu sa od Niryai odtiahol, v tvári tentoraz rozhodný výraz, ústa pevne zovreté, oči mu znovu striebristo žiarili.* Nedokážeš ma k tomu prinútiť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   So september 17 2011, 08:18

*Dlho o neho ostala opretá a vnímala len jeho blízkosť, teplo prenikajúce z nahej hrude. Muselo existovať nejaké riešenie, spôsob ako by mohli odísť obaja. Snažila sa nájsť ho, všetko však len do doby, než Wargan znovu neprehovoril.* Neodkážem ťa k tomu prinútiť? *Zopakovala tie slová a o krok od neho odstúpila. Oči jej stmavli a náhle sa v nich znovu objavila zlosť.* Nie som bojovníkom a ani tvojou otrokyňou, aby si mi prikazoval, Wargan Nathrin. *nekričala, no jej hlas znel napriek tomu hrozivo.
Za látkou stanu sa mihol tieň, vrčiaci podobným spôsobom ako ona sama. Ragnar reagoval na jej hnev a nechal sa ním privolať za ženou, s ktorou zdielal krv.
Nepotrebovala tam viac ostávať. Stačil by jej jediný jeho ďalší argument, aby praskla ako balón. Obrátila sa na odchod a vybehla von. Ragnar ju čakal hneď pri vchode, ležal v piesku, aby mohla nasadnúť a spoločne vyraziť, kamkoľvek si bude priať.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne september 18 2011, 14:07

*Vycítil ako sa zmenil Niryain postoj, a to ešte skôr ako prvýkrát prehovorila. Nikdy sa mu nepodvoľovala, nikdy neurobila nič, čo by sama nechcela a mala pravdu. To bol jeden z dôvodov, pre ktorý k nej choval také silné city, že pre ne vo svojej reči, oklieštenej na tie najnutnejšie výrazy, nedokázal nájsť vhodné pomenovanie.
hruď sa mu prudko dvíhala, keď sa vymanila z jeho objatia a prekĺzla za látku stanu. Krv bojovníka, krv Arkana, v ňom vrela s typickou neustúpčivosťou. Bol si vedomý toho, že spor medzi nimi je možné vyriešiť len jediným spôsobom.
Rýchlo si obliekol sathi, ale nenamáhal sa s jej ovínaním okolo hrude, takže mu tmavomodrá látka zahaľovala len nohy po pás. Keď prudko odhrnul záves stanu a vztýčil sa pred ním sálalo z jeho tváre odhodlanie. V oboch rukách zvieral dýky s dlhou čepeľou a jednu hodil pred Niryai. Zaryla sa do piesku až po rukovať a bez zachvenia ponúkala výzvu, ktorá sa odrážala aj v striebristých Warganových očiach. Tentoraz stál pred Niryai ako bojovník nie ako milenec.* Utekáš predo mnou dcéra Siharei? Kam?* Pustil látku a tá zakryla vchod do stanu ako opona. Vedel, že Niryai sa len tak nevzdá a to sa nehodlal ani on. Jediný spôsob ako to mohli vyriešiť nespočíval v úteku pred skutočnosťou, ale v tom ako jej čeliť a potom prijať prehru alebo výhru.
V jeho úsmeve chýbala miernosť, pretože sa chystal bojovať o Niryai proti Niryai a ani zúrivý rev Ragnara, ktorý ju chcel pred ním ochrániť mu v tom nemohol zabrániť.* Vyriešime to hneď teraz a tu, lebo aj keď nie si jeden z mojich vojakov ani otrokov, nie si ani zbabelec Niryai Moaite. Alebo sa mýlim?* v divokom úsmeve sa mu zabeleli zuby ako dravcovi, keď k nej natiahol ruku s vlastnou dýkou a svaly na obnaženej hrudi sa mu napli.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne september 18 2011, 15:12

Grin




*Danyj sa chvela, ale netušila či je to viac kvôli chladu alebo horúčosti, ktoré sa jej striedavo rozlievali pod pokožkou. Pod Teomarovým telom čelila toľkým neistotám. Mala strach z jeho sily, z toho priameho pohľadu, ktorým ju odhaľoval až na dno duše, keď jej hľadel do očí tak, že od neho nemohla odvrátiť pohľad, aj keď veľmi chcela. Zakryla by si tvár, aby nevidel jej vydesený výraz a nenahneval sa, že si neplní správne povinnosti ashary. Chcela byť vo svojej starej detskej izbe, pri známych upokojujúcich veciach...
Odrazu popotiahla nosom vzduch a trhane vydýchla, pretože Teomar jej doľahol medzi nohy tak, že ich musela naširoko roztiahnuť a zároveň získala úplné nový pocit, ktorý predtým nepoznala. Horúca pevná časť manželovho tela sa jej kúsoček vnorila do lona a keď si už myslela, že práve toto je ono spojenie, pre ktoré si ju vybral, posunul sa ešte hlbšie a ona vzlykla bolesťou. Vnútro sa jej prudko rozťahovalo ako do nej vnikal a vypĺňal ju a keď si už nedokázala predstaviť, že by ho do seba mohla prijať ešte hlbšie podsunul pod ňu ruky a vyklenul si jej boky dohora. Odtiahol sa a znovu sa pohol proti nej. Nikdy predtým nebola nijakému mužovi tak blízko, cítila na bruchu rytmus Teomarovho dychu, na prsiach váhu jeho hrude a na spánkoch jeho pery. Bolo to také intímne a zvláštne pokorujúce odovzdanie. Neuvedomila si, že jej medzitým pustil ruky a ona ho objala drobnými, takmer ešte detskými rúčkami, okolo širokých ramien. Nechty mu zarývala do pokožky akoby si tak mohla uľaviť od bolesti, ktorú tam dolu ešte stále cítila.
Dlho sa nič nedialo, a tak pootvorila tuho zažmúrené oči a prekvapilo ju ako blízko je k nej manželova tvár. Až potom si uvedomila, že jej z čela odhŕňa pletence spotených vlasov a niečo jej šepká.
"Len pokojne moja malá. Všetko je v poriadku."
Takmer sa rozplakala, pretože ju chlácholil tak príjemným a láskavým hlasom, ktorý od neho vôbec nečakala. Zvlášť, keď pri obrade jej nevenoval jediný pohľad a jeho tvár vyzerala ako vytesaná z mramora. Zadržala slzy, pretože sa sklonil a jej sa srdce rozbúchalo ešte viac, ak to vôbec bolo možné, keď boli takto spojení.
Dotyk na ústach ju rozochvel. Bol jemný a predsa mal pery pevné, drsné. Podvedome mu bozk opätovala, bolesť ustupovala a ona bola vhodená do náruče muža, ktorého náhle vôbec nepoznala.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Po december 12 2011, 11:15

*Zastavila až keď pred ňu dopadla dýka a jej ostrý koniec ostal v piesku ako jasná výzva. Hľadela na ňu s istou dávkou opovrhnutia, akoby práve ona mohla za všetky problémy, ktoré ich obklopovali.* Áno, mýliš sa. *jej hlas sa pohyboval na hranici zlosti natoľko dokonale, že ani ona sama nevedela rozlíšiť, kedy ju ovládne.* Už dávno nie som Moaite, vzdala som sa toho mena, len aby som sa mohla bezhlavo hnať za tebou. Prišla som oň ako najväčší zbabelec, opustená v púšti s mužmi, ktorým nikdy neporozumiem. Bez nádeje, že by som sa mohla vrátiť domov. *Kým sa mračila na rozhodnutého muža pred sebou, rukou sa dotkla Ragnarovej hustej kožušiny. Podvedome ho pohladila, vnímajúc jeho vrčanie, pravidelné chvenie, ktoré mu vychádzalo spod hrude. Ako stelesnenie zlosti, ktorá kolovala medzi ženou a zvieraťom.
Neovládaná rozumom, sa náhle vzdialila od Ragnara a zohla pre dýku. Prešla až k Warganovi a zostala stáť len nepatrný kúsok od neho. Namiesto útoku, sa však vrhla na jeho pery. Vtiahla ho naspäť do stanu a zbraň si nechala skĺznuť za kus látky, ktorá jej na chrbte zväzovala sathi. Vyskočila naňho a ruky si spojila za jeho krkom. Neustále sa mračila, no napriek tomu ho neprestávala bozkávať. Zastavila sa, až keď prešla k jeho krku.* Všetky cesty vedú k smrti, Wargan Nathrin. *zavrčala mu potichu pri uchu.* Nemôžeš mi odopierať kráčať rovnakou, ako ty.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ut január 03 2012, 01:27

*Napätie, ktoré sa mu nahromadilo vo svaloch, keď sa pripravoval na Niryain útok nachádzalo celkom nečakané uvoľnenie v jej tvrdom bozku a pevnom objatí rúk a stehien. Nebola to však ilúzia, pretože ich vzájomným dotykom chýbala zvyčajná jemnosť akoby si hnev a nesúhlas v ich vnútri len zvolil iný spôsob plynutia. Namiesto súboja spolu zvádzali iný druh horúčkovitého zápasu, v ktorom sa používali oveľa dômyselnejšie zbrane než ostrie dýk a neexistoval v ňom víťaz ani porazený, ale obaja naraz.
V tej istej chvíli ako Niryai prehovorila vnímal jej hlas ako výzvu, ako súhlas k tomu, aby s ňou zaobchádzal v súlade s dravosťou, ktorá im obom bola vlastná a prirodzená ako krv putujúca tepnami priamo do srdca. Ramenami ju zovrel pevnejšie a tentoraz to nebola ona, ale on, kto dodával ich pohybu zotrvačnosť a smer. Súbežne s tým ako ho Niryai láskala na krku zaklonil hlavu ešte viac a zubami sa jej pritom zľahka zahryzol do ramena. Z hrdla sa mu vydrala nedefinovateľná zmes zmyselného a nepokojného zavrčania akoby ešte nebol celkom spokojný a chystal sa vziať si oveľa viac. Mal hlad, jeho telo sužovalo šialenstvo, pri ktorom zdravý rozum ustupuje do úzadia. Bol Arkan a bojovník, preto bolo všetko v jeho živote podmienené ohňom. Láska a nenávisť, zabíjanie a milovanie.
Prstami na Niryainom chrbte nahmatal rukoväť dýky, pevne ju zovrel a vytiahol tesne predtým než sa spolu s ňou vrhol na mäkké navýšené koberce ich spoločného lôžka. Priľahol ju celou váhou svojho tela a ostrie dýky, viac s prudkosťou ako z rozmachu, zarazil do farebnej tkaniny neďaleko ich prepletených tiel. Trčiaca rukoväť im obom mala pripomínať ako sa to všetko začalo a že nie je možné vrátiť sa späť.
Potom sa od Niryai na chvíľu odtiahol, vztýčil sa kľačiac na kolenách, ale s pohľadom stále upretým na ňu. Z každého jeho pohybu, keď si pevnou rukou rozväzoval viazanie na spodnom diele sathi, sálala mužná dominantnosť. Šušťanie látky bolo jediným zvukom okrem hlbokého pravidelného dýchania, pri ktorom mu krivka rebier napínala a zvýrazňovala svaly hrudníka. Zdalo sa to síce ako večnosť, ale oblečenia sa zbavil v okamihu a rovnako tak Niryainho. Spodný lem sathi jej len jednoducho vyhrnul nad boky a potom si na ňu znovu ľahol. Rukami sa zaprel povedľa jej hlavy a sklonil sa nižšie, aby mohol spojiť ich ústa v neprerušovanom dravom bozku, zatiaľ čo sa mu svaly na predlaktiach rytmicky napínali s tým ako sa pohyboval a presúval váhu tela.


Keď budem súhlasiť s tým, aby sme išli spolu poslúchneš ma, keď ťa požiadam, aby si zostala s odanom?* To bola otázka, ktorú o niečo neskôr položil Niryai po chvíli hĺbavého ticha. Jednou rukou ju objímal okolo ramien s prstami vpletenými do tmavých kaderí jej vlasov a druhou kreslil malé krúžky po jej spodnej pere, ktorá bola ešte stále máličko opuchnutá z toho ako ju drvil svojimi ústami a stláčal medzi zubami. Nohy mal prepletené s jej nohami a na stehnách stále cítil dráždivú jemnosť ženskej pokožky. Bola to príjemná chvíľa, príjemnejšia než všetky ostatné v jeho živote, preto zatvoril oči a vychutnával si ju všetkými zmyslami. Dotykmi, načúvaním Niryanho dychu, zachytávaním ťažkej korenistej vône, ktorú po milovaní vydávalo jej telo, ochutnávaním slaného potu, keď sa jazykom dotkol pokožky tesne nad jej vrchnou perou a to všetko završoval pohľadom do očí pripomínajúcich sviežu zeleň, takú vzácnu na prázdnej púšti plnej piesku.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Pi marec 23 2012, 00:30

Danyj


Len čo púštne slnko vystúpilo nad hradby Janyru stála Danyj uprostred svojej izby obkolesená niekoľkými mahme. Služobné zahalené v sivých sathi sa okolo nej pohybovali nehlučne ako ranné prízraky, ktoré sa snívajúcim zjavujú tesne pred prebudením. Jedna držala v rukách vzdušnú tkaninu tyrkysovej farby, ktorou zahalila Danyj plecia, druhá jej potom okolo bokov opásala urzu, hrubší pás látky vyšitý drobnými cinkajúcimi kamienkami, ktorý jej torg držal pohromade. Voľný koniec urzu potom stará mahme prehodila Danyj cez ľavé plece a na hrudi ho prichytila nádherne zdobenou sponou z yawaru.
Tretia mahme, ktorej spod sivej sathi vytŕčal pramienok striebristých vlasov sa skláňala nad mištičkami pri svojich nohách a tenkou paličkou v nich premiešavala kašovitú hmotu. Potom do nej namočila malíček a začala Danyj po obnažených rukách kresliť obrazce. Dievča poslušne stálo a ako toľkokrát predtým, aj teraz si zahryzlo do spodnej pery, aby nezačalo klásť otázky. Od obradu spojenia ubehlo už niekoľko dní, ale Danyj sa v Janyre necítila o nič viac doma než predtým. Mala síce svoje služobné, ktoré sa o ňu každý deň starali a priniesli jej všetko, čo si len zaželala, ale nerozprávali sa s ňou tak otvorene, ako na to bola zvyknutá v otcovom dome. Tu sa k nej správali ako k dospelej hoci už toľkokrát zablúdila k truhlici, ktorú jej matka nechala ako pamiatku na rodinu a vytiahla z nej svoju najmilšiu hračku. Bábika mala ručne maľovanú tvár, krásne šaty, ktoré jej s takým zanietením zvykla Danyj prezliekať a husté červené kadere. Raz jej staršia sestra povedala, že také vlasy nemá nikto z Arkanov a museli teda patriť nejakej otrokyni z iného sveta. Vtedy sa Danyj pozerala na bábiku ako na vzácnosť, poklad, ktorý bol prístupný len jej a ktorý preto musela chrániť.
Ibaže keď ju v rukách podržala teraz necítila už nijakú radosť iba smútok a znechutenie. Vmysli si vyvolala obraz tváre muža, ktorý bol jej tharen a na noci, keď si k nej líhal. Z toho pramenilo jej zahanbenie. Nejakým spôsobom, na ktorý ju upozornilo jej vlastné vnútro sa jej odrazu nezdalo vhodné, aby sa vracala k svojim starým hračkám. Mahme, ktoré jej slúžili na ňu hľadeli ako na ženu Teomara, klaňali sa jej a prejavovali úctu hoci boli omnoho staršie než ona. A tak sa už Danyj nemohla správať ako dieťa a nemohla sa správať ani ako žena, pretože netušila, čo to znamená. Preto bola mĺkva a uzavretá do seba.
Keď mahme skončili s ranným rituálom a s hlbokými úklonmi opustili miestnosť Danyj osamela, ibaže tentoraz sa necítila skľučujúco. Pri prechádzkach v palácových záhradách bola raz svedkom toho ako si jedna z jej služobných zložila závoj a v tieni vysokých kamenných stien padla do náručia mladíkovi, ktorý bol členom palácovej stráže. Už podľa farby vlasov Danyj poznala, že žena nie je arkanského rodu, zatiaľ čo krúžky yawaru vpletené do striebristých kaderí mladého muža hovorili o jeho skutočnom pôvode. Bol to síce len okamih, ale ak by ich videl niekto iný, obaja za tú nerozvážnosť mohli zaplatiť životom. Danyj cúvla a zamierila opačným smerom už len kvôli mahme, ktoré kráčali niekoľko krokov za ňou a všade ju nasledovali.
Teraz si na ten okamih znovu spomenula a nedokázala prestať myslieť na to, ako sa mladá slúžka a jej milenec na seba pozerali. Akoby cítili nesmiernu radosť a bolesť súčasne, a to robilo ich dotyky takými naliehavými, že Danyj nad nimi jednoducho musela premýšľať. Pocíti raz niečo také pri pohľade na Teomara a uvidí to aj v jeho očiach? Vzápätí ju zaplavili rozpaky a zmätok. V súkromí sa k nej jej tharen správal nežne, až nezvyčajne jemne a pozorne na takého dôležitého muža, pred ktorým sa jeho nepriatelia triasli strachom. Aj Danyj z neho mala občas strach, ale len vtedy, keď kľačala po jeho boku vo veľkej sále a počúvala ako hovorí s vyslancami púštnych rodov. V takých chvíľach sa ho naozaj bála, držala sa v jeho tieni a neodvážila sa zodvihnúť hlavu, keď náhodou zvýšil hlas alebo naopak rozprával veľmi ticho a pokojne, čo sa jej zdalo ešte nebezpečnejšie. Iba raz v takom okamihu videla jeho oči. Dúhovky mal tmavé, až nezvyčajne tmavé akoby sa mu niečo temné mihlo pred očami a na chvíľu zastrelo ich zvyčajnú modrú farbu. Vždy, keď si na to spomenula pocítila zvláštnu ťažobu v bruchu. Aj teraz podvedome zodvihla ruky a položila si ich na podbrušie. Možno je len chorá a mala by niektorú mahme požiadať o liek, ale nakoniec sa rozhodla, že ešte niekoľko dní počká. Niekde hlboko v srdci ju však trápila predtucha. Bola to len akási neurčitá predstava bez farby a vône a predsa taká hmatateľná, že keby sa snažila o niečo viac určite by svoje obavy dokázala pomenovať aj slovami. Avšak namiesto toho si dlaňami držala ploché dievčenské brucho a v diaľke pozorovala ako sa obrovské čierne telo Merey ovíja okolo hradieb Janyru. Farba jeho šupín jej pripomínala tú istú temnotu, ktorú videla aj v Teomarových očiach, tu istú temnotu, ktorú posledných niekoľko dní cítila rásť aj uprostred svojho tela...*


Zarek


*Slabý vietor napínal plachty stanu, ktoré sa rytmicky vlnili a vydávali pritom nehlasný trepotavý zvuk. Zarek kľačal uprostred mäkkých kobercov, ktoré vo vnútri prekrývali zlatistí piesok a na zložitý arkanský vzor vyložil vlastnú dýku. Ryiu, sediaca na koberci oproti nemu, ho sledovala pohľadom, ktorý prenikal skrz ohyzdné jazvy na jeho tvári akoby tam nijaké neboli. Takto poznal, že hľadí iba na neho, na skutočného Zareka. Iba pri nej zabúdal na svoje zohavenie a sathi, ktorou sa predtým chránil nielen pred páľavou púšte, ale aj pred zvedavými pohľadmi, ležala teraz zhúžvaná vedľa lôžka, kde spoločne trávili noci.
Ryiu sa natiahla za dýkou, uchopila jej rukoväť do útlej dlane a obrátila ostrie proti sebe. Zarek premáhal vzrušenie hlbokými nádychmi, ktoré mu pri každom pohybe zvýraznili svaly hrudníka a nútili srdce biť v rýchlejšom tempe. Tak rád by zachoval pokoj príznačný pre obrad, ale na to bola jeho láska k Ryiu priveľká. Usmial sa a ona mu úsmev rovnako nežne opätovala.
Jediným plynulým pohybom si nad pravým spánkom odrezala kader vlasov a potom sa ponad koberec naklonila k nemu. Zarek zavrel oči, snažil sa pozvoľna dýchať, keď mu šikovnými prstami vpletala svoj pramienok do vlasov nad ľavou sluchou. Nevidel ako sa jej pohybujú pery, ale počul tiché spevavé mrmlanie, keď odriekala slová modlitby a pritom mu koniec vrkôčika uzavrela jednoduchým krúžkom yawaru. Po celý ten čas cítil ako sa ho letmo dotýka a len tak tak sa premohol, aby neprerušil obrad, aby ju mohol objať a posadiť k sebe do lona.
Keď Ryiu skončila, podala mu dýku a usadila sa na svoje miesto. Zarek si ostrím odrezal prameň vlastných vlasov nad pravým uchom a potom ho s rovnakou pozornosťou nenáhlivo začal vpletať do striebristých kaderí Ryiu. Odriekal pritom rovnakú modlitbu spojenia a vychutnával si pohľad na to ako rôzna farba ich vlasov vytvára vo vrkôčiku lesklú cestičku. Koniec potom uzavrel rovnakým kúskom yawaru a dýku si zastrčil do puzdra na svojom páse. Ryiu pomaly otvorila oči akoby sa preberala z pokojného sna a pozrela na neho pohľadom, ktorý mal moc rozbúšiť mu srdce alebo ho celkom zamraziť. Chytila mu tvár do dlaní a opatrne si ju pritiahla k svojej. Opreli sa o seba čelami a nenáhlivo o seba šúchali špičky svojich nosov, maznali sa. Zarek sa zasmial, veselo a zľahka akoby nebolo nič, čo by dokázal urobiť jednoduchšie. Obrad spojenia si nevyžadoval prítomnosť nijakých ďalších Arkanov. Uzatvárali ho medzi sebou muž a žena, preto bol výsadou ich dvoch. Vpletené pramene nad ľavými sluchami boli potom pre ostatných dostatočným dôkazom spoločného zväzku a keď po niekoľkých hodinách Zarek vyšiel zo stanu vo svojej stahi, z ktorej mu trčal tenký vrkôčik, niektorí zikku stojaci najbližšie začali súhlasne pomrmlávať.
Zarek chcel vyhľadať Wargana, aby sa s ním poradil o ďalšej ceste, ale všimol si ako k jeho stanu kráča odan, preto si to nakoniec rozmyslel a zmenil smer. Tesne predtým však zachytil odanov prenikavý pohľad a úsmev, pri ktorom odhalil rad prekvapivo ostrých zubov. Odan bol nezvyčajný muž, v ktorom sa nedalo čítať tak, ako v pohľadoch ostatných zikku, ale tentoraz Zarek poznal, že ho zväzok medzi ním a Ryiu potešil. Potom sa odan obrátil a pred stanom vyvolal Warganovo a Niryaino meno.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Ne jún 24 2012, 21:27

„Obaja vieme, že nie.“ odvetila Niryiai krátko, ešte stále trochu zadýchaná. Hneď na to pred Wargana pomaly vystrela ruku a na otvorenej dlani mu ukázala šipku s jedom. Vzala si ju spoza sathi, v momente, keď tam skrývala jeho dýku. Bol to náhradný plán pre prípad, že by nepristúpil na jej zmenu bojových podmienok. Stačilo by ho uspať na dostatočne dlho a potom už len presvedčiť odana, aby vzal iba ju.
Chvíľu ho pozorne sledovala, neistá, či ho jednoduchým priznaním znovu nerozzúri. Ísť tam, spoločne by bol naozaj pre oboch najrozumnejší kompromis. Lenže správať sa rozumne, keď išlo o nich navzájom, nedokázal ani jeden. Malú zbraň spustila do piesku pri ich lôžku a zvinula sa Warganovi na rameno. Chvíľu len mlčky vdychovala jeho vôňu a vnímala horúčnosť tela. Predstavila si pritom, aké príjemné by bolo odísť a nechať všetko tak. Len zmiznúť niekde v pralese či púšti, kde by ich nikto nenašiel. Rýchlo si však uvedomila, že niečo také by nebolo možné. Nemôžu opustiť Warganov ľud v momente, keď ho potrebuje najviac. Aj keď si medzi bojovníkmi pripadala často nežiadaná a považovaná za jeho najväčšiu slabosť, stále to boli ľudia, ktorých vnímala rovnako, ako svoju rodinu. Presne tak, ako bola odmalička učená pristupovať ku každej živej bytosti. Na Warganovej hrudi sa o kúsok posunula, aby mohla lepšie vnímať tlkot jeho srdca. Zatvorila oči a ticho si vydýchla. Možno mali, nakoniec, pravdu. To, čo sa stalo počas obradu korunovácie bolo len dôkazom. Bola jeho najväčšou slabinou. Nikdy sa nebude môcť stať Theomarom s jedinou ženou a už vôbec nie z rodu Siharei, považovanou za rovnocennú. Jeho rod by niečo také neprijal. Myslíš si, že by ťa niekto ako on dokázal milovať natoľko, aby sa zriekol toho kým v skutočnosti je? V mysli sa jej náhle vynorili slová Karima, ktoré mali byť v tej dobe možno klamstvom, no teraz sa ukázala ich skutočná hodnota. Čo ak by sa Wargan vzdal svojho vládnutia a nechal tak Arkanov znovu niekomu rovnakému, ako bol jeho otec? Kto by vlastne prevzal vládu? Bude sa na to musieť spýtať, no nie Wargana, pretože jemu by sa okamžite podarilo odhaliť pôvod tých otázok. Už teraz jej však bolo jasné, že by nemohla dovoliť, aby sa kvôli nej tak veľmi obetoval. Bol predurčený stať sa vládcom a ona nemá právo byť tou, ktorá mu v tom zabráni, hoci aj nepriamo.
Znovu zdvihla pohľad k jeho očiam a predchádzajúce myšlienky nechala ďaleko za sebou. Nahla sa k jeho perám a cez poloúsmev ho pobozkala.
„Poďme zachrániť tvoj domov.“ zašepkala veselo, než sa postavila a hneď, ako si znovu napravila sathi, vyšla von za odanovým volaním.


„Mám pocit, že konečne môžeme vyraziť.“ prešla smerom k starému mužovi. Hneď na to sa k nej pripojil aj Ragnar, nesúci v tlame vak so zásobami jedla, a pomerne nevrlo sa usadil vedľa Niryai. Mladá siharei previnilo kývla ramenami, akoby ona za ich väčšinu spoločných myšlienok nemohla. Ale keď tak nad tým uvažovala, steny ich stanu tiež neboli zrovna najhrubšie, takže gathu zrejme nebude jediným, ktorému bolo jasné, akej činnosti sa s Warganom venovali.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Št august 02 2012, 20:57

*Látka zakrývajcúca vchod do stanu sa rázne odhrnula a čochvíľa sa v otvore objavila Warganova širokoplecá postava, pri ktorej aj stanové obydlie pôsobilo krehko a akosi nevhodne. Bol taký vysoký, že pri vychádzaní musel skloniť hlavu a keď sa narovnal, tvár bez zaváhania obrátil priamo k odanovi a Niryai. Kvôli tomu, čo sa stalo v Janyre si musel zvykať na nový spôsob, akým videl veci okolo seba. Svetlo ho už neoslepovalo tak, ako zo začiatku, pretože celý jeho terajší svet bol zložený zo svetla a on v ňom dokázal poznať rozdiel. Tmavomodrá sathi ho zahaľovala od členkov nôh až po vrch hlavy a črty jeho tváre tak boli ešte ostrejšie, ešte výraznejšie rezané v profile, keď sa nakrátko obrátil sa zvukom smiechu, ktorý prichádzal od skupiny zikku v tábore. Poznal medzi nimi aj Zareka a spletený vrkôčik vlasov po obrade spojenia. Warganova tvár ostala nehybná rovnako ako vždy, odvrátil sa, takže sa nedalo poznať či tieň, ktorý mu na okamih preletel očami spôsobilo slnko alebo zachmúrenie, keď znovu pozrel na Niry.
Odan sa narovnal akoby aj on podvedome cítil potrebu dať druhému bojovníkovi najavo svoju silu a venoval prichádzajúcemu Warganovi chápavý úsmev. Akoby vedel niečo, čo si sám zikku nevedel alebo nechcel pripustiť. Nemalo zmysel pýtať sa na dôvod Warganovho súhlasu s Niryainou prítomnosťou, pretože to bolo zrejmé. Rozhodnosť a sila mladej Siharej prýštili z každého jej pohľadu a gesta. Ona a Wargan, to bolo spojenie, ktoré oboch uvádzalo do rovnováhy, jeden bez druhého by neboli taký silní, a tak odan spokojne pokývol hlavou a zodvihol ruku na pozdrav.
"Je načase vyraziť. Cesta je ďaleká a Merey už čoskoro nebudú stačiť len hradby Janyru."
Warganova ruka skĺzla pozdĺž bokov k rukoväti assay a pevne ju zovrela. Stále si nebol celkom istý odanovým príbehom o starom rode, ktorý poznal spôsob, ako Merey zastaviť. Vrhol rýchly pohľad na Niryai, ale už sa nesnažil urobiť nič preto, aby ju zastavil. Chcela ísť s ním a kvôli tomu bola dokonca ochotná omámiť ho. Pri Teomarovi, tá žena bola lstivejšia a odvážnejšia než najlepší zikku, akých za celý svoj život poznal. V rýchlom dravčom úsmeve mu zasvietili biele zuby.
"Privolám Merey," odvetil Wargan a jeho pohľad ešte stále zotrvával na Niryai. Len veľmi pomaly sa od nej odvrátil k odanovi, ktorý mu položil ruku na rameno. ZIkku nadvihol obočie, ale odan ho nepustil.
"To nemôžeš. Cesta k Suthom vedie len po vlastných nohách. Je to púť, ktorá ti má pomôcť nazrieť hlboko do seba, aby si vedel odpovedať, keď sa ťa Najstarší opýtajú kto si a čo od nich žiadaš."
Wargan urobil krok do strany a striasol zo seba odanovu ruku. "Ja viem, kto som a čo žiadam," prehovoril stíšeným hlasom, oči zľahka prižmúrené, ruka stále spočívajúca na rukoväti. V kútikoch jeho úst nebol už ani náznak predchádzajúceho úsmevu, ktorý mal vyhradený len pre Niry.
"Tak kto si, Wargan z rodu Nathrin?"
Posmešný úškrnok na odanovej tvári Wargana rozčúlil natoľko, že si bez slova zahalil sathi aj zvyšok tváre a vykročil za trojicou azgarthi, ktoré im mali niesť zásoby s vodou a jedlom. Boli to nízke stvorenia vzdialene pripomínajúce Ytru avšak oveľa menšie a o niečo mohutnejšie. Nedokázali sa pohybovať pod pieskom a nedalo sa na nich jazdiť. Odan myslel naozaj na všetko.
"A čo ty, Niryai. Už si zistila kam naozaj patríš?" odanov pohľad sledoval Wargana, ale slová patrili mladej Siharei. Po chvíli k nej obrátil aj tvár. "V tvojom pohľade vidím odraz púštnych dún, ale srdce ti stále bije pre prales."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Pi august 03 2012, 21:11

//pardon, nechcela som ísť moc dopredu, vôbec netuším, ako to máš vymyslené Very Happy//


*Wargan zmizol a na Niryainej tvári ostal nenápadný úsmev. Len natoľko, aby si ho nevšimol, ak by sa náhodou ešte raz otočil ich smerom. Akoby bol Wargan príliš hrdý na to, aby pripustil možnosť existencie Suthov. Vôbec mu to však nezazlievala, práve naopak. Bol vychovaný ako bojovník, vodca svojho ľudu, ktorý koná len s rozumom. Sem rozhodne nespadalo naháňanie sa za legendami púšte, ktoré pozná iba pomaľovaný arkanský šaman. Enare bol presne taký, aby ho muži bez slov nasledovali aj na smrť a to čaro zjavne fungovalo aj na ňu.
Na Odana sa obrátila až keď k nej prehovoril. Na tvári ostal rovnaký výraz, chvíľu však rozmýšľala, ako dokonale presne sa mu podarilo zhodnotiť ju.
„A nemá to presne tak byť?“ úprimne vyslovila svoju otázku. „Nikto z nás nepríde o svoju minulosť, môže sa len rozhodnúť, kadiaľ bude kráčať ďalej. Ja som si svojou cestou istá.“ pousmiala sa a takmer ako potvrdenie svojich vlastných slov, sa vybrala za Warganom. Veci už mali pripravené, jediné, čo ostávalo, bolo vyraziť. Ragnar zjavne pochopil ich úmysel a zmizol niekde medzi dunami. Nepochybovala však, že bude ich tichým strážcom, zatiaľ čo sa budú presúvať púšťou. Fakt, že budú musieť kráčať skrz moria piesku ju trochu zneisťoval, no nedala to na sebe nijako znať, aby náhodou neposkytla Warganovi ďalšiu zámienku na protesty. Bola vychovaná v pralese a nech tu pobývala akokoľvek dlho, v jej krvi nikdy nebude kolovať toľko spolužitia s púšťou, ako Arkanom. Naposledy, keď musela čeliť všadeprítomnému slnku, sa jej podarilo skolabovať. To by počas hľadania Suthov určite nikto z jej spoločníkov neocenil.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   So október 27 2012, 00:26

*Jemnú líniu tetovania na odanových perách zvlnil nepatrný úsmev, potom natiahol ruku a širokým gestom obsiahol priestor pred sebou. Masy piesku, zlatisté duny ťahajúce sa až k obzoru, takže by vôbec nebolo ťažké uveriť v ich nekonečnosť. A pred tým všetkým stál Wargan. Otočený chrbtom k nim a čelom do púšte, zatiaľ čo záhyby sathi sa mu lámali na tele v poryvoch vetra a odhaľovali lesknúcu sa čepeľ asay. Z okrajov stopy, ktorá zostala v piesku po odanových nohách len čo k Niryai pristúpil bližšie, sa dovnútra prelialo niekoľko sypkých zrniek.
"Nijaká cesta nie je vždy priama, Niryai. Občas sa budeš musieť rozhodnúť, ktorým smerom sa vydáš a najtrýznivejšie na tom bude, že si nebudeš istá, či si si vybrala správne, až kým nedôjdeš do konca. Také rozhodnutia ešte len prídu, a to bude tvoja skúška."
Bol to len okamih, ale zdalo sa akoby sa v odanových očiach objavila skutočná ľútosť, ktorá zjemnila jeho nezvyčajný vzhľad a takmer z neho urobila človeka, ktorým kedysi mohol byť. Potom sa všetko zmenilo, zodvihol sa nový poryv vetra a po Niryainom boku stál znovu Poznačený muž. Tetovanie pokrývajúce každý kúsok jeho tela znovu nadobudlo presné kontúry šupín Ytru a neprirodzene bledé dúhovky sa dívali na svet rovnako odovzdane ako predtým.
Wargan stojaci pred nimi preniesol váhu tela na druhú nohu a obzrel sa cez plece.
"Ak sa máme naozaj dostať k Suthom, mali by sme vyraziť." Pohľadom našiel Niryainu tvár a usmial sa na ňu. Povedal tak oveľa viac, než by to dokázal vyjadriť slovami. Ten úsmev v sebe niesol odhodlanie, silu dosiahnuť cieľ rovnako ako obdiv, keď slabo kývol hlavou a zahalil si zvyšok tváre závojom,z ktorého najjasnejšie žiarili jeho striebornošedé dúhovky. V spôsobe, akým vykročil dopredu sa skrývala ľahkosť prameniaca z nevedomosti, pretože nemal ani najmenšie tušenie, o čom sa odan s Niryai rozprával.
Duny sa rozkladali pred nimi a takmer zdanlivo končili v nekonečnosti...


Telá zgarthi sa nenáhlivo posúvali po rozpálenom piesku a zanechávali v ňom za sebou výraznú stopu. Slnko mučivo pomaly klesalo z najvyššieho bodu oblohy smerom k západnému obzoru a ako koráliky navlečené na pozadí modrého zamatu za sebou ťahalo hviezdnatu noc. Boli na ceste už tri dni. Tri dni sa len s malými prestávkami na oddych predierali cez piesky, prekonávali duny, bojovali s všadeprítomnou horúčosťou a na úsvite znovu vyrážali vpred vedení odanovou neúnavnou chôdzou.
Wargan nechcel dať Niryai príležitosť na to, aby si myslela, že o nej pochybuje, ale pretože mu na nej záležalo viac, než na hrdosti, viac než na čomkoľvek inom z ich sveta, často bral do ruky vak s vodou a dohliadal na to, aby si z neho odpila vždy aspoň niekoľkými dúškami. Vedel, že voda im skôr či neskôr dôjde a oni budú musieť nájsť nový zdroj, ale dovtedy... nechcel, aby trpela nedostatkom. On ani odan nepotrebovali toľko tekutín, ich telá boli na pobyt v púšti zvyknuté oveľa viac než Niryaino, aj keď by jej to nikdy priamo nepovedal. Sám si ešte pamätal ten pocit, ktorý mal v pralese - pocit, že je stratený,závislý od niekoho iného než od seba. A on poznal Niry natoľko dobre, aby vedel, že takto by sa cítiť nechcela. Aj vo chvíľach, kedy sa medzi nimi objavovali odlišnosti, dokázal nájsť niečo, čo majú spoločné.
Preto sa oddelil od odana, chytil Niryai za ruku a bez slovka vysvetlenia ju zaviedol o niečo ďalej. Ich malá karavána sa teraz presúvala po pravej strane smerom k vrcholu duny. Wargan spoza opasku vytiahol dýku a jej rukoväť pevne zovrel v dlani.* Blízko nás je oáza. Možno už za tým previsom. Farba piesku je iná.* Pustil Niryainu ruku, kľakol si na zem a do ruky nabral jemný prach. Pomrvil ho medzi prstami, ale nie všetky zrnká odvial vietor. Niektoré zostali prilepené k jeho dlani, tmavšie a na prvý pohľad iné, väčšie.* Voda...* Nadýchol sa, aby povedal viac, chcel Niryai ukázať, ako sa môže v púšti postarať samá o seba rovnako ako mu ona pomohla v pralese, ale v tej chvíli sa ozval odanov krik a obloha na východe, za previsom, kam smerovali sa sfarbila do oranžova. Wargan otočil hlavu za slnkom, ale to práve zapadlo a nezvyčajná žiara prichádzala opačným smerom. Bez premýšľania vstal a rozbehol sa k odanovi, ktorý na vrchole duny pozoroval peklo pod sebou. Nad oázou sa prevaľovali husté mračná a každú chvíľu z nich na zem padali ohnivé lesky. Koruny paliem horeli ako pochodne a vietor až k nim privial pach dymu, ktorý zadúšal v pľúcach.
"Tarak Yera," vydýchol Wargan a vrhol pritom pohľad najskôr na Niry a potom na odana.
"Ohnivá búrka," prikývol starý muž a uprene pozeral pred seba. Možno sa mu to len zdalo, ale na malú chvíľu mal pocit akoby zahliadol siluetu pohybujúcu sa v ohni.*

/Predstavy nemusia ostať len predstavami v mysliach Smile môžu sa aj napísať Smile /
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Št február 14 2013, 16:34

/ keď bude viac príspevkov môžeme založiť novu temu, zatiaľ to díám sem Wink /

Skupina mladých mužov sediacich okolo ohňa prerušila tichý rozhovor presne v okamihu, ako sa plachta najbližšieho stanu odhrnula a von vykĺzla štíhla postava, od hlavy po päty zahalená v bielej sathi. Už na prvý pohľad sa medzi záhybmi látky dali rozoznať jemné dievčenské krivky a útla ruka, ktorá si na tvári pridŕžala závoj, bola ozdobená panenskými znakmi sudra. Kráčala rýchlo, bez obzretia a so sklonenou hlavou, akoby tábor okolo seba ani nevnímala. Smerovala k južným bránam Janyru, ktoré okrem nich nikto iný nestrážil.
Keď sa plachta stanu odhrnula druhýkrát, mladí juruu sa uvoľnili. Niektorí sklonili hlavu a pokračovali v načatých rozhovor, iní, potláčajúc úškrn, odvrátili pohľad k ohňu, ale mužovi stojacemu na prahu stanu sa prihovoril len jeden z nich, Jusuf syn Joonu.
„Wedara-ne, Sahib. Je ti vôbec niečo sväté?“
Mužove ústa sa zlomili v úsmeve, ktorý zvýraznil podmanivé črty jeho tváre a uhrančivé oči zriedkavej azúrovomdrej farby oplácali Jusufov pohľad s rovnakým pobavením. Vyzeral oddýchnuto a spokojne ako dravec, ktorý sa len nedávno nasýtil. Pohol sa smerom k ohňu a niekoľko mužov, vrátane Jusufa, sa posunulo, aby mu medzi sebou urobili miesto.
„Ty uctievaš krásu na kolenách v posvätnom chráme, ja medzi kolenami jeho panenských kňažiek. Medzi nami nie je až taký veľký rozdiel, Jusuf. Možno len v tom, že na rozdiel od tvojho, mi môj spôsob kajania prináša oveľa viac uspokojenia.“ odvetil Sahib a z podávanej misy si vzal strapec šťavnatých bobúľ, do ktorých s chuťou zahryzol. Bol vytrvalý, silný, za každých okolností verný priateľ a medzi ostatnými juruu veľmi obľúbený pre svoju bezprostrednú povahu rovnako ako aj pre neviazanosť vo vzťahu so ženami.
Jusuf pokrútil hlavou, v hrdle mu ešte doznieval tichý smiech, ale nakoniec sa rozhodol, že nebude priateľovi odporovať. Prijal od neho misu, ale hneď ju zase podal ďalej.
„Kde je Nijad?“ opýtal sa po chvíli uvoľneného ticha Sahib a poobzeral sa okolo seba. Za závojmi sathi dokázal rozpoznať tváre ostatných juruu, ale ani jedna z nich nepatrila Nijadovi. Cítil ako spokojnosť pomaly opúšťa jeho telo a na jej miesto nastupuje sklamanie. Warganov najstarší syn znovu opustil tábor a nikto netušil prečo ani kam chodí.
„Naposledy som ho videl, keď sa slnko dotýkalo východných hradieb Janyru,“ odvetil Jusuf, ešte chvíľu kĺzal pohľadom po priestranstve a potom sa zarazil. Sahib si to všimol a nasledoval priateľov pohľad k okraju tábora. Stál tam jediný stan a len jediný muž mohol spôsobiť, že Jusufova tvár, ako aj tváre ostatných juruu náhle zvážneli. Zračil sa v nich zvláštny druh ostražitosti, aj keď neustali vo svojich činnostiach ani rozhovoroch, ale muž, ktorý prudko odhrnul stanovú plachtu a vyšiel von, dráždil ich pozornosť do krajnosti.
Zafar v tábore nenosil sathi. Jej vrchnú časť mal omotanú okolo bokov, takže ostré svetlo priamo dopadalo na jeho nahú hruď a pokožku, kvôli ktorej sa ho väčšina juruu stránila. Na rozdiel od ostatných nebola Zafarova koža bledá a hladká, ale hrčovitá, zošúverená a na niektorých miestach stvrdnutá a vystupujúca, akoby mal namiesto nej šupiny. Zvláštnym znetvoreným trpela aj jeho tvár, o ktorej sa ani s najväčším sebazaprením nedalo tvrdiť, že by v sebe mala aspoň kúsok miernosti. Črty mal ostré, pery tenké a napäté, akoby ich neustále zvieral v hneve alebo od bolesti a oči mandľového tvaru dodávali jeho výrazu ešte viac záludnosti. Prekvapivo, boli to práve jeho oči, ktoré tvorili jedinú obdivuhodnú časť jeho tela. Mali ešte netypickejšiu farbu než Sahibove, pretože dúhovky boli zlaté ako púštny piesok a stačilo, aby si tvár zakryl sathi a nikto by jeho zohavenie nepoznal. Pod tmavomodrou látkou bola jeho postava rovnako pozoruhodne vysoká a pevne stavaná ako Nijadova.
Do Sahibovej mysle mimovoľne vstúpil obraz otcovej tváre, ktorý závoj sathi dlho používal ako ochranu pred zvedavými pohľadmi a maskoval nepekné spáleniny od ohňa. Zafar na druhej strane svoju odpudivosť nijako neskrýval, a to bolo niečo, čo niektorí juruu obdivovali, zatiaľ čo iní sa ho stránili.
„Budú problémy,“ prehovoril Jusuf a nenápadne kývol hlavou k mladému juruu Malikovi, ktorý sa zodvihol na opačnej strane ohniska. Sahib sa zamračil a napäto pozoroval ako rozhovor medzi mužmi pomaly utícha. Všetci poznali výbušnosť a nezmieriteľnosť Zafarovej povahy, keď sa mu niekto alebo niečo postavilo do cesty. Aj preto bolo jeho telo už v takom mladom veku pokryté väčším počtom jaziev než u iných temperamentných juruu. Jusuf s pohľadom upretým pred seba nenápadne posunul ruku bližšie k puzdru s dýkou a Sahib urobil to isté.


Nijad vstal a oprášil si zo sathi piesok. Oblak drobných zrniečok bol taký hustý, že keď ho nechtiac vdýchol, zaškrípal mu medzi zubami. Za jeho chrbtom durab vystrčil hlavu zo svojho kožného vaku, otvoril nozdry a vydal hlboký ťahavý zvuk pripomínajúci trúbenie rohu.
„Ja viem, ale prežili sme to, nie?“
Durab ohol predné nohy a otriasajúc svojím mohutným telom, vstal. Nové oblaky zlatého prachu pritom naplnili vzduch, ale skutočná púštna búrka už bola za nimi.
Krajina sa zmenila, duny, ktoré boli predtým na severe sa posunuli smerom k juhu, boli objemnejšie alebo ich vietor rozčlenil do viacerých pieskových stien. Ale to, čo zaujalo Nijadovu pozornosť ležalo pri úpätí jedného z presypov. Ten istý kovový lesk, to isté vzrušenie, ktoré pri tom cítil, pretože tak dlho pátral po ďalšej veci, ktorá by sa jeho predchádzajúcim objavom podobala. A keď sa už vzdával nádeje, prišiel vietor a odkryl pred ním poklad. Masívne telo zo zliatiny, ktorá nepripomínala yawar ani žiadny iný kov, aký poznal, vytŕčalo z piesku a vrhalo naň dlhé tiene. Nijad nechal duraba za sebou a opatrne sa k vraku približoval sám. Z koženého puzdra na páse vytiahol svoju dýku a obrátil ju nabrúsenou stranou čepele nahor. Zatiaľ sa mu nestalo, aby v okolí Kolosov narazil na život, ale nikdy neriskoval tým, že by niečo ľahkomyseľne predpokladal. Prikrčený sa krok za krokom posúval dopredu a čím bližšie bol, tým viac dvíhal pohľad do výšky a zakláňal pritom hlavu. Telo tohto Kolosu malo zvláštny predĺžený tvar, ktorý sa na jednej strane rozširoval a ako pri iných, aj v jeho povrchu boli otvory zívajúce temnotou. Zliatina už nebola taká lesklá, nedalo sa určiť či na nej predtým boli nápisy alebo mala všade rovnaké sivé zafarbenie. Najvyššiu časť predstavovalo zúženie podobné stožiaru, z ktorého vychádzali zvláštne lianovité výhonky.
Nijad si vložil dýku medzi zuby a rukami sa zaprel o okraje jedného z otvorov Kolosu, ktorý vytŕčal z piesku. Naklonil sa dopredu, ale znovu sa nezdalo, že by bol Kolos živý. Opatrne sa vtiahol dovnútra a po krátkom zoskoku, keď pevne pristál na chodidlách a narovnal sa, mal pred sebou dlhú chodbu, ktorá bola na druhej strane zasypaná. Chytiac dýku znovu do ruky sa preto pohol dopredu a vždy keď v novom ohybe odbočil, poznačil si cestu tým, že čepeľou vyryl do steny značku. Videl podobné chodby už aj predtým, ale vždy, keď objavil nový kolos, znamenalo to pre neho celkom iný druh vzrušenia. Objavil mnoho vecí, ktorým nerozumel a túžba pochopiť nebola nikdy taká silná ako vtedy. Bez toho, aby poznal históriu Kolosov, vedel, že nepatria do ich sveta, že sú dielom národa oveľa vyspelejšieho, než boli Arkani alebo Siharei, a to ho mátalo v snoch, podnecovalo jeho predstavivosť a tiež rešpekt.
Chodba bola na niektorých miestach priveľmi tmavá, ale pretože sa väčšinu života pohyboval v jaskyniach, vedel ako má opatrne našľapovať a načúvať zvukom, ktoré by mohli znamenať nebezpečenstvo. No okrem vetra, ktorý prefukoval cez rozlámaný a preliačený trup, nepočul nič. Ako každý Kolos pred ním, mal aj tento miestnosti, kde mohli žiť ľudia, obrovské množstvo ľudí. Okrem iného tam boli časti, ktoré ho zaujímali najviac, pretože im najmenej rozumel, ako napríklad obrovská sála plná pokrútených kožovitých lian a ďalších veci vyrobených z ďalšieho neznámeho druhu zliatiny. Vyzeralo to akoby boli navzájom poprepájané. Ale najviac sa mu páčil priehľadný číry materiál, ktorého sa dalo dotknúť a stále videl na druhú stranu. S výdychom si oň oprel čelo, zavrel oči a urobil malý krok dopredu. Vedel, že bude musieť čoskoro odísť, aby sa do tábora vrátil ešte pred začiatkom stmievania, ale nechcelo sa mu odísť. Čakalo na neho množstvo vecí, ktoré ešte mohol objaviť a doplniť si tak poznanie, ktoré o Kolosoch nazhromaždil. Bol to len zlomok, ale pre neho veľmi významný.


„Jarak-ha! Jarak-ha nuim!“
Keď sa Nijad vrátil do tábora pri južných bránach Janyru, slnko už zapadalo za obzor. Miesta okolo ohniska boli prázdne a všetci juruu sa tiesnili v kruhu, hlasno pokrikovali a očividne niekoho povzbudzovali v boji. Nepríjemné tušenie sa premenilo v istotu, keď sa Nijad pretlačil cez niekoľkých mladých bojovníkov dopredu a prvé, čo uvidel bol Zafarov chrbát. Jeho brat sa skláňal nad mužom, ktorého tvár bola príliš zakrvavená a dobitá na to, aby sa ešte dalo poznať o koho ide.
„Zafar! Relaise nuim!“ Zakričal a chcel vstúpiť do kruhu vytvoreného telami ostatných prizerajúcich sa juruu, keď mu niečia ruka dopadla na plece sa zastavila ho. Sahib.
„Tvojho brata urazili, Nijad. Zákon si žiada, aby urážku zmyl krvou toho, kto ju vyslovil inak nikto neuverí v jeho nevinu.“
Nijad sa vytrhol Sahibovmu pevnému zovretiu a premáhal túžbu boj ukončiť. No mladý juruu mal pravdu. Hrdosť bola pre všetkých Arkanov dôležitá, ak by teraz zasiahol, nepotupil by tým len Zafara, ale aj seba. No najviac zo všetkému sa mu priečilo stáť tam len tak a nič neurobiť. Telom mu prechádzala triaška bezmocnosti a hnevu, keď sledoval ako Zafarova ruka naposledy dopadla na mužovu tvár a potom ho od seba odstrčila. Na tvárach juruu sa zračili rozporuplné emócie. Niektorí Zafara očividne obdivovali, aj keď sa ho báli, iní sa ho len báli a zvyšok z nich k nemu prechovával skrytú nenávisť.
„Z čoho bol obvinený?“
„Z krádeže,“ odvetil Sahib a v jeho vážnej tvári sa objavilo napätie, keď Nijad vykročil dopredu a prikázal, aby dobitého juruu rýchlo odniesli do Janyru. Potom vykročil za bratom, ktorý sa pri ceste do svojho stanu ani raz neobzrel. Iba odhrnul nabok plachtu prekrývajúcu vchod a stratil sa vo vnútri. Nijad ho nasledoval.
„Urobil si to?“
Zafar sa zasmial a konečne sa obrátil, takže čelil tvárou tvár Nijadovi a nijako sa pritom nesnažil zakryť svoje pohŕdanie. Jeho hlas mal nečakane príjemné hlboké zafarbenie, ale bol plný ostrého sarkazmu, ktorý ho znehodnocoval.
„Aj ja ťa zdravím, braček. Hovoril som si, ako dlho ti bude trvať, kým ma odsúdiš a očividne som sa nemýlil.“
„Urobil si to?“ Nijadov hlas sprísnel a keď urobil krok dopredu Zafarove planúce oči boli tak blízko, že z nich doslova sálal chlad.
„Nie,“ precedil pomedzi zovreté zuby a vydržal bratov skúmavý pohľad až do chvíle, kým od neho neodstúpil. On sám sa ani nepohol a bez ďalšieho slova sledoval ako sa mu Nijad otočil chrbtom a bez pozdravu vyšiel z jeho stanu. Bol to jediný možný spôsob, ako by ich rozhovor neskončil bojom a Nijad bol vždy ten „rozumnejší“.
Zafar ešte chvíľu pozoroval plachtu, ktorá zapadla za jeho bratom a namiesto zadosťučinenia cítil len tupé prázdno, do ktorého sa pomaly zakrádal hnev. Zohol sa po mech, ktorý si držal blízko lôžka a keď z neho vycedil poslednú kvapku vody odhodil ho prudko na opačnú stranu stanu.


Počul jej upokojujúci hlas, keď sa niekomu ticho prihovárala a znovu si v duchu vyvolal pocit, ktorý mal ako malý chlapec v jej prítomnosti. Nebolo nič prirodzenejšie ako chvíľa, keď sa neho dívala a on zabúdal na svoje znetvorenie. Iba ona sa pozerala a videla skutočne jeho. Videl v jej očiach lásku a vieru, ktorá mu dávala pocit, že je naozaj dôležitý presný tým spôsobom, na ktorom záležalo. Nie ako bojovník, nie ako juruu či zikku alebo ako syn svojho otca. Pri nej mal ešte nádej, že je viac, než to, čo z neho urobil pôvod alebo jeho výzor.
Mama.
Ustúpil hlbšie do tieňa, aby si ho nevšimla, keď prechádzala okolo a tuho zovrel päste, aby sa za ňou nenatiahol. Zavrel oči. Už nebol malý chlapec, ktorý potreboval ochranu, vedel, že sa ho boja, že ho nenávidia, ale niekedy netúžil po ničom tak veľmi, ako kľaknúť si k Niryainým nohám, položiť jej hlavu do lona a dovoliť, aby ho znovu pohládzala po vlasoch. Paradoxne čím viac ju potreboval, tým väčší odstup si od nej držal, vyhýbal sa jej ruke, kedykoľvek sa ho chcela dotknúť, akoby to bola slabosť, ktorej by bolo až priveľmi jednoduché podľahnúť.
Keď znovu otvoril oči, bola preč.
Počkal ešte chvíľu a potom sa pohol smerom k izbám, kde oddychovali zranení. Sathi ticho šušťala okolo jeho nôh, ale neobjavil sa nikto, kto by ho zastavil. Našiel Malikovu izbu a ticho do nej vošiel. Stiahol si z tváre závoj sathi a pomaly pristúpil bližšie. Mladík bez pohybu ležal na lôžku, oči mal zavreté a tvár dobitú tak, že sa jeho črty vôbec nedali rozoznať.
A Zafar prvýkrát za ten deň pocítil ľútosť. Skutočný surový pocit hnevu, ktorý mal vždy, keď vedel, že sa na neho niekto pozerá, bol preč. Trasúcou sa rukou siahol do vnútorných záhybov látky a vytiahol z nich malý náramok. Chytil Malikovu ruku a vložil mu ho do dlane. Jeho hanba nikdy nebola taká veľká.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Po apríl 01 2013, 01:18

*Stála nepohnute ako socha, trochu zohnutá v kolenách, s rukami vystretými pred sebou. Všetku svoju vôľu sústreďovala len na to, aby sa nehýbala, no napriek tomu nedokázala zabrániť triaške z únavy. Svaly ju pálili od ramien až k dlaniam a stále viac jej pripomínali, ako ju opúšťajú sily. Rozhorúčený piesok, spolu s dvojhviezdou priamo nad hlavou tomu tiež vôbec nenapomáhal. Malá Waeru však bola tvrdohlavá minimálne rovnako, ako jej otec, a preto sa stále odmietala vzdať.
Vedľa nej stál chlapec v rovnako nepríjemnej pozícií a podobne ako ona, vyzeral, že jediné, čo ho drží na nohách, je sila vôle. Triasol sa na celom tele a po tvári mu pomaly stekali kvapky potu. Bola to otázka už len krátkej chvíle, než jeden z nich povolí.
„No tak, Yanre, hádam ťa nepozrazí dievča.“
„To by najskôr on sám nesmel byť dievča.“ ozývali sa okolo nich pokriky zmiešané so smiechom. Len Mo´ragh, starší bojovník, ich oboch zamračene sledoval. Výcvik zhaku, ktorí majú ešte príliš ďaleko k svojmu vlastnému ytru, mal nastarosti už roky. Čo roky, celý svoj život vychovával tých mladých harantov na mužov ktorí boli schopní prežiť v púšti. Mužov. To bolo presne to správne slovo. Pojem, ktorý bol nespochyniteľný.
Až doteraz.
Ešte nikto nikdy nemal tú drzosť prideliť k nemu dievča. Sutha, Nesutha, ten človek, ktorý z nej vychovával bojovníčku rovnakých schopností, bol blázon a jemu nemal rozhodne čo prikazovať. Lenže tá malá bola aj Theomarovou dcérou a pokiaľ by sa Mo´ragh znepáčil jemu, bola by táto banda usmrkancov určite jeho poslednou. Preto jediné, čo mu ostávalo, bolo dokázať ostatným, že to decko nemá na to, aby trénovalo spolu so skutočnými bojovníkmi.
Yanre ešte chvíľu odolával, než sa zrazu v bolestiach nezviezol na zem. Waeru sa len okamih na to spustila na kolená a vyčerpaná ostala sedieť v piesku. Okolo nich sa ozýval smiech.
„Skutočný bojovník by vydržal dlhšie, Yanre.“ ozval sa Mo´ragh chladne smerom k chlapcovi. Ten však jeho slová vôbec nevnímal a pohľadom prebodával dievča sediace vedľa neho. To ona za to všetko mohla. Keby sa s ňou dnes ráno nedal do reči, nebol by teraz zahanbený pred všetkými ostatnými.
„Dosť bolo oddychovania. Ty choď za svojim Suthským ngaru,“ Mo´raghov prst prebodol vzduch smerom k Waeru. „A všetci ostatní si nájdu svoj sharak a začnú trénovať.“ na dôkaz svojich slov rozvinul svoj bič, veľmi podobný, akým sa zaháňajú stáda divokých rondanov, a jeho koniec hrozivo ťahal po piesku za sebou, pripravený potrestať hocikoho, kto sa zdrží. Waeru už niekoľkokrát pocítila, ako presvedčivo hlboko dokáže zaťať tento argument, preto sa napriek vyčerpaniu zdvihla a vybrala na odchod.
„Nemáš medzi nami čo robiť.“ začula ešte tichý Yanreho hlas, než zmizla za prvou dunou, dúfajúc, že sa jej čo najskôr podarí nájsť Suthu Zarnara a vymazať popritom z hlavy celý dnešný tréning.

„Sú boje, ktoré nemôžeš vyhrať, nech sa snažíš akokoľvek. Vtedy treba hladať víťazstvo inde.“
Dievčina sa nadýchla, že mu na to niečo odvetí, no Zarnarova zdvihnutá dlaň bola nepísaným pravidlom, ktoré znamenalo, že má o jeho slovách najskôr porozmýšlať, než príde so svojou odpoveďou. Mlčky preto klesla do piesku vedľa neho a zadívala sa ponad duny pred sebou. Sutha bol zvláštnym mužom. Pred inými nerozprával takmer vôbec, no keď osameli, často hovoril o veciach, ktorým rozumela len pramálo. Nosil zvláštne volný druh sathi, ktorý mu dovoľoval zakrývať si celé telo, okrem dlaní. Práve na nich mal zložité tetovania vytvárajúce akési vzory, ktoré mizli v rukávoch. Vravievalo sa, že má nimi pokryté celé telo, a že práve vďaka nim majú suthovia svoju moc ovládnuť akúkoľvek živú bytosť na planéte. Niekoľkokrát sa ho na ne pýtala, no vždy dostala len neurčitú odpoveď a neblahé tušenie, že sa pod jeho sathi skrýva vďaka jej otázkam aj pobavený úsmev.
„Prečo musím s nimi trénovať?“ ozvala sa, keď už to dlhšie nevydržala.
„To nie je dobrá otázka.“
„Aká je dobrá otázka?“
„To už je lepšia otázka.“ odvetil pokojne.
„Ale stále na žiadnu z nich nemám odpoveď.“ odpovedalo dievča namrzene. Rýchlo si však uvedomila, že zrejme prekročila hranicu, pretože nedostala žiadnu odpoveď. Aj keď Sutha na prvý pohľad nevyzeral hrozivo, v skutočnosti z neho mala omnoho väčší strach, než z Mo´ragha. Bojovníkova sila bola brutálna, no ľahko odhadnuteľná. Každý jeho ďalší krok sa dal predvídať, pokiaľ bola aspoň trochu vnímavá. V boji aj tréningu. Lenže Zarnar bol úplne iný. Na prvý pohľad vyzeral ako úplne obyčajný muž, na akého by narazila medzi všetkými kmeňmi. Bojovník schopný poraziť desiatky nepriateľov, pokiaľ by musel, no nič skutočne výnimočné. Lenže čím dlhšie ho pozorovala, tým viac tomuto dojmu prestávala veriť. Sutha nikdy nedal úplne najavo, čo všetko sa v ňom skrýva. Dokonca aj jeho telo bolo pre všetkých záhadou. Pohyboval sa s eleganciou fanira pri lete, no súčasne so silou ytru schopného odolávať hocakej prekážke v púšti. Keby mali tí dvaja muži spolu bojovať, bola by presvedčená o výhre Zarnara. Práve to bol dôvod, prečo sa ho obávala viac, aj keď sa nikdy nestalo, že by ju pre niečo potrestal bitkou.
„Aj keď som vyhrala, necítim sa tak.“ odvetila po chvíli mlčania.
Muž prikývol. „To je to najmúdrejšie, čo som dnes od teba počul.“
„Bola by to dobrá otázka?“ spýtala sa trochu potešene.
„Keby jej nechýbala otázka.“
Waeru sa nad tým trochu pousmiala, no vydržalo jej to len, než nepokračoval.
„Choď do púšte trénovať shinaru a domov sa vráť až keď sa začne stmievať.“
Napriek nešťastnému povzdychu, ktorý by najradšej zo seba vypustila, sa len mlčky postavila, pobrala si svoje veci a vybrala sa plniť svoju úlohu.
„Waeru´naia, snaž sa dnes a zajtra vyhýbať cvičisku.“
Trochu prekvapene na neho pozrela, no nemala odvahu spýtať sa prečo. Aj tak by jej určite povedal len to, že to nie je dobrý dotaz.

Dvojhviezda zapadla za obzor a na púšti sa začalo rýchlo stmievať. Waeru splnila príkaz, ktorý jej bol daný, no trochu neodhadla čas. Práve to bol dôvod, prečo teraz bežala domov, v snahe stihnúť ešte poslednú večeru pre zhaku. Zadýchaná dorazila až na okraj ich tábora a krátko sa rozhliadla. Cez cvičisko to bola najrýchlejšia cesta, inak by ho musela celé obchádzať a nestihla by tak jediné dnešné jedlo. Sutha ju síce varoval, no bola presvedčená, že tu až aj tak dávno nikto nie je. Všetci budú jesť alebo spať, podľa toho, ako veľmi ich Mo´ragh trápil. Znovu sa preto rozbehla, voliac najkratšiu možnú trasu.
Dostala sa asi do polovice, než jej pohľad neupútala postava ležiaca v piesku.
„Yanre?“ zašpkala potichu. Spravila ešte pár krokov jeho smerom, než si tým nebola úplne istá. Mohol ho Mo´ragh nechať potrestať kvôli dnešku? Čím bližšie prichádzala, tým viac ju zožierali výčitky a presvedčenie, že tomu chlapcovi strašne ublížila. „Si v poriadku?“ Naklonila sa až nad neho a opatrne sa dotkla jeho ramena.
Namiesto odpovede však pocítila bolesť na líci. Skôr, ako si mohla uvedomiť, čo sa deje, stál Yanre na nohách, pevne zvierajúci akúsi pokrivenú palicu. Stihla si len zakryť tvár, než sa znovu ohnal a po niekoľkých ranách ju zhodil na zem. Schúlená v piesku pocítila ešte ďalšie dva bolestivé dopady na chrbát a až po tom všetkom si Yanre odplul a odkráčal od nej preč.
Netušila, ako dlho tam ležala. Možno to bol len okamih, možno celá večnosť. Len s námahou sa jej napokon podarilo postaviť sa a bolestivo odvliecť preč. Namiesto na večeru však zamierila k izbám pre zranených, hrozne moc dúfajúc, že ju takto nikto neuvidí.

Obďaleč stál Mo´ragh, ktorý celé to vystúpenie pozoroval, no nijak do neho nezasahoval. Yanreho česť bola spochybnená, bolo preto len ňom, aby si to vyriešil. Nad tým, že to možno nebolo úplne čestné, sa tentokrát rozhodol prižmúriť oči. Chceli z Waeru muža, tak nech je k nej tak aj pristupované.

Wae sa dostala až do ošetrovne a ubolene sa zviezla na stôl, kde jej mama nechávala sedávať zranených. Pokiaľ netrénovala, mohla jej tu pomáhať liečiť. Mala síce zakázané rozprávať sa so ženami, dokonca aj ňou, no pri zraneniach slová takmer nikdy nepotrebovali. A pokiaľ hej, zákaz predsa musela dodržiavať len ona a nie ostatní okolo. Zarnarovi sa to určite úplne nepozdávalo, no jeho možnosti nesiahali tak ďaleko, aby prikazoval manželke Theomara.
Do misky si rukou, ktorá ju bolela menej, nahádzala bylinky a vyliala obsah zopár drevených nádob, než to všetko pomaly nezačala miešať na hustú tmavú kašu. Celú dobu jej pritom stekali slzy po tvári, no nedovolila si vydať ani jediný zvuk. V okolitých izbách odpočívali chorí a ktokoľvek by sa mohol prísť pozrieť, čo sa tu deje. Už aj samotná príprava lieku vydávala príliš veľa zvukov, ale neostávalo jej nič iné, než dúfať.
Keď to mala všetko hotové, opatrne si dala dole stahi, nechávajúc na sebe len dva pásy látky. S hrôzou sledovala, ako sa niektoré rany už stihli podliať a iné dokonca stále krvácali. Pokiaľ to chce sama stihnúť do svitania, bude mať čo robiť. Možno by nabudúce mala Yanreho požiadať, aby si zohnal aspoň opracovaný kus dreva.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Wargan Nathrin

avatar

Female
Počet príspevkov : 139
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov
Povolanie : bojovník Arkanov

OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   Pi apríl 26 2013, 23:52

*Keď prvýkrát počul ten zvuk, odtiahol ruku od Malikovej a previnilo sa obzrel cez plece. Nechcel, aby ho niekto videl vo chvíli slabosti, kajať sa za čin, z ktorého bol obvinený, aj keď nakoniec svoju vinu poprel.
Započúval sa do náhleho ticha, ale už sa viac nedokázal uvoľniť tak, ako predtým. Cítil, že nablízku je ešte niekto ďalší a keď sa tlmený cinkavý zvuk, akoby niekto premiestňoval hlinené misky, ozval znovu, vykročil od Malikovej postele. Pohyboval sa nečujne, bosými nohami našľapoval na dlaždice nasiaknuté slnečným teplom z celého dňa, iba sathi mu slabo šušťala okolo členkov. Takto sa dostal až k dverám do ošetrovne. Pomedzi úzku škárku prenikalo von matné svetlo a keď sa priblížil ešte bližšie, prekvapil ho pohľad na Waeru. Jej útle telo, ktoré svojimi krivkami nebolo detské no ešte ani rýdzo ženské, pokrývali nepekné podliatiny. Videl len jej chrbát, ale keď sa pohla, všimol si na jej lícach stopy po slzách. V tej chvíli chcel vstúpiť dnu a zistiť, čo sa stalo. V končekoch prstov mu silnela túžba dotknúť sa Waerinej pokožky na miestach, kde boli rany najzreteľnejšie, utešiť ju hoci to nikdy nerobil, a tak ani netušil, čo by jej mal, čo by jej mohol povedať. Namiesto toho však ruky zovrel v päsť a silno ich pritlačil k stene, aby tú šialenú potrebu umlčal. Bola zlá, chorá a ako taká podčiarkovala plnú mieru jeho zvrátenosti. Privrel oči a na malý okamih poľavil v sústredení...

** Keď poodchýlil dvere a vošiel do miestnosti, Waeru k nemu aj naďalej stála otočená chrbtom. Vyplašene obrátila hlavu ponad plece a v podvedomom geste ochrany si rukami zakryla hruď. Vo svetle sviečok jej líca brázdili lesklé cestičky bolesti. Keď pristúpil bližšie a opatrne k nej natiahol ruku, nebránila sa, iba na neho upierala tie veľké detsky nevinné a neskúsené oči. Nebála sa ho, keď jej bruškom palca veľmi opatrne zotieral slzy. Celý čas ho sledovala, ešte aj vtedy, keď vzal do ruky misku s bylinkovou zmesou a začal jej sám potierať rany. Palcom a ukazovákom zľahka prechádzal po podliatinách a každá jedna bola, akoby ju utržil on sám. Vedel, aký má Waeru výcvik, ale aj tak v ňom postupne narastala nenávisť voči tomu, kto jej spôsobil bolesť. Bol to silný pocit, vnímal ho takmer fyzicky ako hmotnú súčasť svojho tela a stále sa stupňovala...**

...zaťal zuby a odolal ďalšiemu pohľadu do miestnosti. Nemohol urobiť to, čo si predstavoval. Vzal by tým Waeru pocit súkromia a možno by ju tým ešte viac zahanbil. Namiesto toho sa odtiahol od dvier a prešiel na druhú stranu chodby oproti ošetrovni, kde sa usadil na kamenné zábradlie. Z vaku, ktorý si našil na pás sathi vytiahol nedokončenú figúrku, ktorú vyrezával predtým a začal ju zamyslene obracať v prstoch. Čakal, kým Waeru nevýjde sama.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: MILETEA   

Návrat hore Goto down
 
MILETEA
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 19 z 20Choď na stránku : Previous  1 ... 11 ... 18, 19, 20  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: RPG :: Vesmír-
Prejdi na: