RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Legendy Siharei

Goto down 
AutorSpráva
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Legendy Siharei   So február 27 2010, 19:25

Siharei majú vlastný systém uctievania bytostí.
Jedinou bohyňou je pre nich Aharei, stelesňujúca život. Všetko ostatné, v čo veria, vzniklo na základe jej rozhodnutí, ktoré poznajú z legiend.


Nue

„Vo svete, kde lietať dokáže hocaký tvor
a odpovede na všetko nachádzaš za každým zo stromov,
tak dlho, až kým trpezlivo Nue neprejde okolo všetkých hviezd.“

Každá spiaca bytosť, od najmenšieho Ganei – čierneho chrobáka, menšieho ako jediná kvapka vody, až po mahongov či kaelatov, sa v spánku presúva do Mearei – ríše snov, kde vládne Nue.
Vraví sa, že keď sa zrodili prvé tvory, v noci sa ich mysle presúvali na miesta, ktorých sa najviac báli a videli len to, čo ich každý deň desilo. Akaly, malé kopytníky, živiace sa trávou a listami, sa dostávali do vyprahnutej púšte bez kvapky vody. Morské tvory sa ocitli na brehu, kde nedokázali dýchať a vtáky vo svojich snoch nemali krídla a boli odkázané pohybovať sa len po zemi. Každé ráno bolo preto desivejšie ako to predchádzajúce. Niektorí preto zvolili bdenie, no aj to im pomohlo len na pár dní.
Karenei bol obrovský vták, každodenne plachtiaci nad rozľahlými pláňami. Jeden z najväčších, akí v tej dobe žili. Hrôzy noci ich postihovali rovnako, ako ostatné tvory, no trpeli preto o niečo viac. Karenei mali slobodnejšie mysle, ktoré ich v noci vťahovali a nechávali blúdiť v strašných snoch. Mnoho z nich tým trpelo natoľko, že časom prestali lietať úplne, veriac tomu, čo videli v noci.
Aharei, bohyňa života, si všimla to trápenie, s akým sú vtáci neustále spojení a rozhodla sa im pomôcť. Spomedzi nich si jednu vybrala a v noci sa jej zjavila. Povedala jej, že pokiaľ dokáže doletieť k dvojhviezde, všetci jej druhovia budú oslobodení.
Karenei preto neváhala a hneď ráno sa vydala na svoj let. Letela niekoľko dní bez prestávky. Z výšky videla mnoho tvorov a rastlín, ktoré nepoznala, no nedovolila si pristáť, pretože svoj cieľ mala stále pred sebou. Avšak čoskoro pocítila, že jej dochádzajú sily a hviezdy boli stále rovnako vzdialené. Napokon bola donútená sadnúť si na vysoký strom, kde sa stretla s chrobákom, ktorého doteraz nikdy nevidela. Zaujal ju svojim nevšedným výzorom, preto si ho zvedavo prezerala.
-Ty musíš byť zďaleka.- ozval sa mrmlavý hlas. Prekvapilo ju to, odtiahla sa preto o kúsok viac dozadu.
-A určite ťa posiela tá biela bosorka.
-Prosím?- s hrôzou naňho zazerala. Hovoril o tej istej osobe, akú ona myslela? Veď to nie je možné, určite by si nedovolil o Aharei povedať niečo také.
-Aharei. Zväčša veľká a biela, ale občas sa mení na rôznu inú háveď. Večne len sľubuje a nič z toho neplní.
-Myslím, že ste na omyle.
-Ale nieee, určite nie. Nie si prvá, ktorú sem takto poslala. Ale ideš len na smrť, aby si vedela.
Karenei sa zamračila. Odmietala niečo také ďalej počúvať a preto len vyletela ďalej a pokračovala v ceste. Nepochybovala o svojej úlohe, rovnako ako nepochybovala o Aharei.
Prešli ďalšie tri dni a ona si uvedomila, že už nevládze. Nedokázala ísť ďalej a jej krídla boli stále ťažšie a ťažšie, až napokon nemohla pokračovať. Vyhladovaná a opustená ostala na najbližšej skale, čakajúc na svoj osud.
Zrazu všetko okolo nej zmizlo. Bola znovu doma a vedľa nej sedela Aharei.
-Zvládla si skúšku.- veselo sa usmiala. –Tvoj druh preto nebudú viac trápiť zlé sny.-
-Nemohli by nočné mory prestať u všetkých tvorov?- opýtala sa opatrne, no neodvážila sa pozrieť sa jej do tváre. Aharei sa zamyslela. Niečo také v ich dohode nebolo.
-Ja to spraviť nemôžem, ale ty áno.
-Ako?
-Staneš sa sestrou Nut. Každú noc sa z teba bude Nue, strážkyňa snov, no budeš odsúdená stále lietať po hviezdnej oblohe. Vždy keď nebudeš na oblohe, sa zlé sny ukážu.

Karenei napokon súhlasila. Stal sa z nej obrovský vták, ktorý každú noc lieta vysoko nad našimi hlavami. Spodnú časť tela má čiernu s niekoľkými svetlými perami, aby sme ju nedokázali odlíšiť od hviezdnej oblohy, zatiaľ čo chrbát stále prezrádza jej pôvod.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niryai Diska'ha Moaite

avatar

Female
Počet príspevkov : 212
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 20 rokov, 28. 2.

OdoslaťPredmet: Re: Legendy Siharei   Ne marec 07 2010, 16:29

/*je zvedavá, kto to prečíta do konca* Very Happy/


Alaya poslušne nasledovala Prvého šamana. Dnes mala deň zasvätenia, kedy bola spojená s jednou hviezdou na oblohe. Tá ju bude sprevádzať počas jej celého života. Tešila sa na to už od chvíle, kedy jej dovolili pomáhať Siaree pri obradoch. Pre jej rodinu to bola vtedy česť, pre ňu neskutočné množstvo učenia, no spojeného so zvedavou radosťou.
Siaree ju priviedol na planinu, rozpínajúcu sa až k skalnatým svahom a spoločne začali obrad pozostávajúci z niekoľkohodinovej prípravy cez deň a samotným spojením v noci. Hneď potom, ako jej vybral hviezdu, mala Alaya ostať v jej blízkosti, až kým sa mesiac Teharite neskryje za púšťou a neurčí jej ďalší smer.
Siaree preto opustil svoju študentku a vybral sa naspäť do osady, zatiaľ čo Alaya si našla príjemné miesto na strome, kde mohla ostať nerušene v noci spať. Pri planine strávila prvé tri dni v pokoji. Príroda jej poskytovala všetko, čo potrebovala, vrátane všadeprítomného pokoja, dovoľujúceho vnímať každú myšlienku osobitne, z úplne iného pohľadu. Premýšlala nad svojim životom a spôsobom, ako by dokázala byť čo najbližšie k Aharei a všetkému, čo predstavuje. Cítila sa príjemne slobodná, upokojená prítomnosťou mohutných starých stromov, hustými lístkami malých aelií, tvoriacich prirodzené chodníčky pomedzi ne a vetrom, roztopašne sa hrajúcim s jej dlhými svetlými vlasmi.
V to ráno šla o niečo ďalej ako obyčajne. Mysel ju ťahala smerom k miestam, kde bol prales suchší, oslabený približujúcou sa púšťou. Stromy sa postupne menili na odolnejšie voči horúčave a rastliny mali menšie kvety s jednoduchším sfarbením. Našla si veľkú osamotenú skalu a posadila sa doprostred. Pohľadom si užívala prítomnosť odlišného okolia, vnímajúc o niečo teplejší vzduch. Možno to bolo práve ním, možno únavou z dlhej cesty, no na krátku chvíľu zadriemala. Nepostrehla preto, ako sa k nej nehlučne blíži farien, takmer dvojmetrový dravec tmavého sfarbenia. Na lov používal tesáky skombinované s látkou v slinách, ktorá bola pre ostatné tvory jedovatá. Mladá odpočívajúca žena bola preňho jednoduchou korisťou.
Pomaly sa približoval, opatrne našľapujúc na zem. Alaya si až príliš neskoro uvedomila hroziace nebezpečenstvo. Len akýsi vnútorný pocit jej hovoril, že niečo nie je v poriadku. Otvorila preto oči a všimla si zviera, len pár metrov od nej. Mysľou jej hneď prebehlo, že kvôli jeho veľkosti s ním nemôže bojovať, no ak zvolí útek, nepodarí sa jej dostať ďaleko.
V rovnakom okamihu, ako farien vyskočil, sa zošuchla za skalu. Rozbehla sa smerom, odkiaľ prišla, no rýchlosťou sa nemohla rovnať tvorovi. Vedela to, preto sa pohybovala medzi stromami, aby ho aspoň trochu zmietla. Keď už bola takmer na doskok, zviera zúrivo zarevalo a zastavilo. Alaya to využila a vyliezla na najbližší strom. Až odtiaľ sa obzrela dolu a uvedomila si, že fariena musel niekto napadnúť, aby jej pomohol. Pod sebou videla krvácajúceho tvora, vrčiaceho na Arkana.
Nechápala to. Prečo by jej pomáhal Arkan, s ktorým sa nikdy predtým nevidela? Niekto z ľudu, ktorý proti nim neustále bojuje?
Človek, ktorého sledovala sa zatiaľ vrhol na fariena. Zviera, to zaregistrovalo neskoro, no nezabránilo mu to, aby ho poškriabalo pozdĺž takmer celej hrude. Arkan zakričal a prebodol ho dlhým oštepom, ktorý mal celú dobu prichystaný k útoku. Výhľad jej náhle zakryli listy stromu. Chvíľu jej trvalo, než zišla nižšie, aby na nich videla. Celú tu dobu počula len zvuky smrteľného boja.
Keď sa dostala dolu, ostala zarazene hľadieť. Arkan aj farien boli na zemi, obaja prudko dýchajúc. Z tela zvieraťa tiekla krv, ktorá sa postupne vpíjala do zeme pod ním. Muž sa pomaly a so zjavnými bolesťami postavil. Pozrel sa jej smerom, takmer akoby sa chcel uistiť, že je v poriadku a otočil sa na odchod. Prešiel však len pár krokov, než kvôli zraneniam stratil vedomie.

...
Prebudil sa v dočasnom prístrešku na strome. Cítil jemný dotyk na hrudi a pálivú bolesť na pravej ruke. Nevedel si spomenúť čo sa stalo, až kým nevidel ju, nakláňajúcu sa nad jeho ranou. Chcel jej niečo povedať, no nemal dosť síl nato, aby zo seba vydal viac ako zachrapčanie.
Alaya sa najskôr zlakla a ustúpila o krok dozadu. Po chvílke váhania si však uvedomila, že aj keby chcel, nedokáže jej ublížiť a vrátila sa preto naspäť. Keď ju zachránil pred farienom, nevedela čo spraviť. Bol to Arkan, nepriateľ ich kmeňa, vyzeral dokonca ako ich bojovník. Avšak pomohol jej, napriek tomu, že nevedela prečo. Namiesto slov vďaky ho vtedy vzala k sebe, aby sa pokúsila ošetriť mu rany. Prvé dva dni to s ním vyzeralo veľmi biedne, no nejaká zázračná sila ho neustále udržiavala pri živote, napriek tomu, že mu nemohla pomôcť tak, ako by to urobil Moaite.
Stačilo jej pár ľahkých dotykov, aby mu na hruď poukladala rozdrvené listy kanelie a tie, čo jej ostali, odložila nabok. Kľačiac na zemi vedľa neho, sa pravou rukou podoprela o drevo za sebou. Pohľadom prebehla po kožušine, ktorú mal pod sebou, až hore, kde sa stretli ich pohľady. Až teraz si uvedomila, že na ňu bez pohybu zvedavo hladel po celú dobu, čo ho ošetrovala. Chvíľu si pozerali do očí, až kým sa nenápadne pousmiala. Potom sa znovu postavila a priniesla mu vodu. Trpezlivo počkala, kým sa napil a znovu sa usadila na pôvodné miesto. Mala chuť spýtať sa ho na toľko otázok, avšak vedela, že žiadna z nich by nedostala odpoveď. Ani jeden nerozprával rečou toho druhého, na to sa ho nemusela ani pýtať. A okrem toho by nemal míňať sily, kvôli svojim zraneniam. Dlhý škrabanec nebol veľkým problémom, no v rane na ruke mal jed fariena, ktorý mu musel stále spôsobovať bolesť, dokonca si nebola istá, či nemal prasknutú kosť.
Venovala mu ešte jeden krátky úsmev a nechala ho odpočívať.


-Arashu...
O týždeň neskôr v ich zvláštne vzniknutej tichej spoločnosti mu chystala jedlo, otočená k nemu chrbtom.
-Hm?- uvedomila si, že úplne prvýkrát počula jeho hlas. Prekvapilo ju, aký bol príjemne hlboký, takmer až hladiaci jej vnútro, no stále v ňom odznievala akási neznáma sila. Napadlo ju dokonca, že by s ním dokázal upokojiť aj stádo rozzúrených mahongov a následne ich vziať do boja. Obrátila sa jeho smerom a zvedavo zdvihla obočie.
-Arashu,- zopakoval jej pokojne a zdravou rukou pohol jej smerom. Mala pocit, že sa pri tom pousmial, no nebola si istá, či sa jej to len nezdalo.
-Ja... som Alaya, ak sa pýtaš na to.- odvetila opatrne.
Arkan nesúhlasne kývol hlavou, no nech už jej tým chcel povedať čokoľvek, nechal to pre zatiaľ tak.
-Karif,- dodal napokon a veselý výraz na jeho tvári sa už nedal poprieť. Tá situácia sa jej zrazu zdala priam až neuveriteľná. Pred týždňom by povedala, že strávi mesiac osamote v prírode, ako to býva zvykom po obrade, a dnes sa starala o zraneného Arkana, ktorý jej dokonca aj prezradil, ako sa volá. Nevedela síce, ako to je u nich, no pre kmeň ludí Siharei bolo meno dôležitou súčasťou človeka. Jeho vyzradenie pred nepriateľom bolo znakom slaboty, jeho odobratie bolo trestom za najhoršie skutky. Dokonca aj pôvod z rodiny prvého bol obsiahnutý v ich menách.
-Asi budeš hladný...- rozprávala si skôr pre seba ako pre neho. Podala mu misku s rôznymi rastlinami, ovocím a niečím, čo pripomínalo hríby. Snáď zo slušnosti naňho nechcela hladieť, kým jedol, preto vyšla z dočasného úkrytu a posadila sa na hrubý konár. Vonku sa stmievalo, oblohu už stihli ozdobiť prvé hviezdy. Sledujúc obrazce, ktoré vytvárali, uvažovala nad významom prvého slova, ktoré jej povedal, no nič známe jej to nepripomínalo.
Chvíľu nato sa ukázal kúsok od nej, avšak nevyzeralo to, že by chcel odísť domov. Podozrievavo si ho premerala pohľadom. –Nemal by si sa moc hýbať, máš v rane stále jed.- jeho pohľad jej však hovoril, že nerozumel ani slovo. S tichým povzdychom mu kývla rukou, aby si sadol vedľa nej.
-Mala som Siaree požiadať, aby ma učil vašu reč, tak ako svoje deti. Možno by si mi potom prezradil, prečo si mi pomohol.- usmiala sa, hladiac mu do očí. Muž nevedel, čo mu hovorí, no počúval príjemný zvuk jej hlasu. –Ktovie, čo si tam vlastne robil úplne sám. Teda, bol si sám? A dúfam, že váš kmeň nepovažuje za taký problém, keď pomôžete nepriateľovi, ako to je u nás. Nechcela by som, aby si mal ďalšie problémy, otrava, ktorá stále celkom neustúpila, je viac ako dosť...- rozprávala skôr pre seba, ako pre neho.
-Arashu wor geren.- ozval sa zrazu svojim okúzlujúcim hlasom.
-Čo je arashu?- spýtala sa na to slovo dnes už druhýkrát. Muž už nič nepovedal, len ju ďalej sledoval, s výrazom na tvári, ktorý nevedela k ničomu priradiť. Po chvíli ticha to vzdala, povzdychla si a uprela zrak na oblohu nad nimi.
-Tá hviezda nad nami je Kaleya. Podľa našich povestí, prvá hviezda, ktorú uvidíš s novým človekom, bude vaša šťastná. Bola prvá, ktorú som videla v tú noc, keď si ma zachránil. Vieš, prečo sa tak volá?- znovu sa otočila jeho smerom. Uvedomila si, že je hlúpe rozprávať mu veci, ktoré preňho neznamenajú viac, ako pár pospájaných hlások bez zjavného zmyslu. –Prepáč, nebudem ťa trápiť svojim neustálym hovorením.- Pohľad sklopila na opačnú stranu, no neustále mala pocit, že ju sleduje. Pozrela sa preto naspäť a prekvapene naklonila nepatrne hlavu na stranu. Ako keby po nej chcel, aby pokračovala. A tak hovorila až do noci, neustále pobádaná jeho prítomnosťou, až kým nezaspala. Karif ju potom, napriek bolavej ruke, preniesol dnu a uložil na kožušinu.

...
O ďalších pár dní neskôr boli spolu pri malom jazere, doplniť vodu. Alaya si zvykla na jeho tichú, no neustále počúvajúcu spoločnosť, rovnako ako on na jej rozprávanie, ktorému rozumel len minimálne. Napriek tomu mu však vonku každý deň ukazovala veci a pomenovávala ich, vďaka čomu sa celkom rýchlo učil nové slová jej jazyka.
Žena sa naklonila nad vodu a chvíľu hladela na svoj obraz. Vyzerala rovnako, no napriek tomu mala stále pocit, že niečo sa zmenilo spôsobom, ktorý nevedela opísať. Neustále sa sledujúc, prehodila vlasy na jednu stranu a nenápadne pozrela na svojho spoločníka. Muž stál po kolená vo vode a umýval sa. Krátku chvíľu pozorovala, ako mu kvapky vody stekajú po tele naspäť do jazera. Pomaly prechádzali po každom svale a vďaka svetlu sa leskli dúhovými odtieňmi. Až škrekot vtákov ju prebudil zo snenia, na ktoré jej stačil iba jediný pohľad. Keď si uvedomila, čo robí, zhrozená sama zo seba sa otočila a zatvárila sa pohoršene.
-Mali by sme ísť- zhodnotila napokon a postavila sa na odchod. Arkanský muž však ostal stále vo vode a rukou jej kývol, aby šla za ním, ignorujúc jej rozhodnutie. Chvíľu váhala. Nebola si istá, či robí dobre, no po krátkom zvažovaní nechala všetko, čo so sebou brali, na brehu a pomaly prešla za ním. Keď už stála hneď vedla, chytil ju za ruku a prešiel pár krokov, kým sa ponoril pod hladinu. Poslušne ho nasledovala, napriek tomu, že sa jej to moc nepozdávalo. Na dne náhle zmizol za zvláštne tvarovanou veľkou skalou. Preplávala za ním a na mieste, kde doteraz bol, sa objavil malý priechod, ktorým do jazera neustále prúdila voda. Nikdy predtým si to nevšimla, aj keď sem chodievala celkom často. Prešla skrz a po chvíli vyšla v priestrannej jaskyni. Arkan k nej znovu natiahol ruku a prešiel s ňou na breh, kde bol jediný slabý zdroj svetla, kvety zeni, osvetlujúce zem okolo, vďaka látke v ich listoch. Alaya si sadla na kameň vedľa neho a počkala, kým si jej oči privyknú na prítmie. To, čo dokázal on vidieť ihneď, sa pred ňou postupne odkrývalo. Na stenách jaskyne sa ťahali rastliny, ktoré predtým ani nevidela. Svojimi tvarmi vytvárali nevšedné posplietané obrazce, ktoré zdobili ich početné kvety tmavomodrej farby. Voda v strope vytvárala vlastné priechody a raz za čas kvapla dolu, kde s tichým zvukom dopadala na hladinu. V jemnom svetle sa vždy zaleskla každá vlnka, ktorú vytvorila, až kým znovu nezanikla vo svojom priezračnom svete. Kamene okolo sa podmanili pod jej jemným dotykom a vytvoril oblé tvary, z ktorých sa miestami ukazovali farebné minerály. Pokojnosť toho miesta sálala z každého detailu.
Muž jej potichu, aby nenarušil vnútorný klud jaskyne, povedal pár slov. Nerozumela im, no sledovala ako sa mu pri rozprávaní pohybujú pery. Všimol si to, zastavil sa a dlho na ňu pozeral. Nedokázala z jeho očí vyčítať absolútne nič, čo ju miatlo a zároveň neuveriteľným spôsobom lákalo. Keď jej znovu niečo hlbokým hlasom pošepkal, zastavil ho jemný dotyk jej ruky na perách. Prešla po nich a celú dobu ho pritom sledovala. Každý najmenší pohyb na jeho tvári, ktorý by mohol naznačiť jeho myšlienky.
Skutočne si ich uvedomila, až keď natiahol ruku k miestu, kde mala tetovanie. Pomaly prechádzal po jej ramene dole, až k dlani, ktorou sa ho dotýkala. Vzal ju do svojej a opatrne, nenáhlivo ju pobozkal. Úplne potichu vydýchla a naklonila sa tesne k jeho tvári. Ak jej telo a myseľ doteraz pochybovali o tom, čo robia, práve sa pevne rozhodli a venovali sa len jednej jedinej myšlienke.
Rukou mu ľahkým dotykom prešla po chrbte. Celú dobu si hladeli do očí. Strávili spolu takmer pol mesiaca bez toho, aby komunikovali rečou, namiesto toho obaja čítali len z pohybov toho druhého. Z bežného vystupovania sa stal ich spoločný tanec, rozprávajúci o duši. Tanec, ktorý práve zmenil melódiu, podľa ktorej sa mu prispôsobovali.
Karif jej nežne prešiel prstami po vlasoch. Zastavil až na jej krku na mieste, kde mohol cítiť ako jej rýchlo bije srdce. Bola jeho Arashu, bohyňou stelesňujúcou všetko, v čo veril. Naklonil sa k nej a spojením ich pier, prepojil aj ich duše.
Svet sa jej zrazu zmenil. Už nebol len miestom so svojimi vlastnými tajomstvami, ale aj s jedným jej vlastným, pre ňu krajším ako ostatné.
Ich bozk mal zvláštnu divoko nežnú príchuť, takmer ako tropické ovocie a med. Ako príroda lesa prepojená s nekonečnosťou púšte. Opatrne, ako by sa bál, že jej môže nedopatrením ublížiť, zdvihol druhú ruku a položil ju tesne k sánke, čím zdvihol Alayinu bradu o niečo vyššie. Ak existovala nejaká chvíľa, pre ktorú celý čas doteraz žil, bola to práve táto. Nežne jej vtisol letmý bozk na spodnú peru, pokračoval bradou, po línii sánky až k uchu.

...
Prebrala sa ráno, schúlená v náruči muža, ktorý jej zachránil život. Pozorovala jeho pokojné dýchanie a počúvala tlkot srdca. Na tvári sa jej objavil úsmev. Stal sa jej Siha - spojením, druhou časťou jej samotnej. Nikdy by neverila, že prepojenie s iným môže byť tak mocné a už vôbec nie, že je možné s mužom spomedzi Arkanov. Len čo Karif otvoril oči, videla v nich okrem svojho obrazu aj niečo plné nežnosti, pochopenia a sily bojovníka, ktorého porazila žena. Jemne ho pohladila po líci predtým, ako sa musela vybrať do kmeňa. Teharite sa predchádzajúcu noc ukryl za obzor a ona sa mala opäť stretnúť so Siaree.
Privítala ju najskôr Maryi, najstaršia dcéra Prvého. S úsmevom sa jej pýtala, ako strávila dobu po obrade. Alaya jej porozprávala o pár bežných činnostiach a o farienovi, ktorý ju napadol. Príbeh však končil tým, že mu náhodou ušla a o Arkanovi nepadlo ani slovo.
Siaree vyzeral byť spokojný. Dokončili spoločne obrad a na jej požiadanie ju začal učiť reč nepriateľov. Celý mesiac chodila v noci naspäť na planinu a cez deň sa učila všetko, čo pred ňu nachystali. Jej myšlienky pritom celú dobu blúdili ku Karifovi, ktorý na ňu vždy čakal. Po tej dobre požiadala Prvého o pár dní strávených v lese meditáciami, keďže skutočný dôvod sa bála priznať.

-Ešte stále si mi nepovedal, prečo si ma vtedy zachránil.- zahladela sa naňho hneď prvú noc, kedy s ním smela ostať konečne dlhšie. Rozprávala jeho rečou, no občas do toho miešala svoje slová, keď si na niečo nevedela spomenúť. On to robil presne naopak, využíval jazyk ľudu Siharei, kedy len vedel.
-Neuveríš mi.- pousmial sa do tmy pred sebou. Ležali vedľa seba na skale, pár desiatok metrov vysokej, pod ktorou sa rozpínalo more piesku. Večer, keď už vzduch púšte stále viac chladol, ju priviedol na miesto neďaleko hranice medzi suchom a lesmi. Miesto, ktoré sa dá len milovať alebo nenávidieť a púšť sa podľa toho postoja potom rozhodne, či bude spojencom alebo nepriateľom. Vo výhľade im nebránili listy stromov, preto nad nimi žiarilo nespočetné množstvo hviezd. Tri z mesiacov sa presúvali svojou vlastnou rýchlosťou po oblohe, z tohto miesta sa dokonca zdalo, že ich odtiene sú iné ako obyčajne.
-Prosím,- pošepkala tesne vedla neho s úsmevom na tvári. S kývnutím hlavy, ktoré si nemohla všimnúť, sa dotkol jej ruky predtým, ako znovu začal rozprávať.
-Vyzeráš si presne ako Arashu, podľa našej starej viery bohyňa života a smrti. Len málo Arkanov pozná starých bohov a ešte menej ich uctieva...- prekvapená ho pozorovala. Čakala úplne inú odpoveď. -Otázka preto skôr znie, prečo si pomohla ty mne.
-Zachránil si mi predsa život.- vyhŕkla zo seba, akoby to bola úplne bežná činnosť, ktorej sa venujú každý deň. Karif si ju stiahol na svoju hruď a pobozkal ju na čelo.
-Stále si nebol so svojim kmeňom. Nemôžeš alebo sa nechceš vrátiť?- opýtala sa znovu po krátkej chvíli ticha. Karif sa zamyslel. Potreboval jej to vysvetliť tak, aby pochopila zvyky Arkanov.
-Povedal by som, že oboje. Každý bojovník je povinný zabiť alebo priviesť ako zajatcov ľudí zo Siharei, ktorých stretne. Je to to najdôležitejšie, čo musíme dodržiavať. Ja som nespravil ani jedno, preto podľa učenia vládcu už nie som vítaný. Mohol by som sa vrátiť a niečo si vymyslieť, avšak slová by klamali, ale srdce by cítilo vinu.
Alaya uvažovala nad významom toho, čo jej povedal. Najskôr ju napadlo, že ona je v podobnej situácií a napriek tomu sa vrátila, no potom si uvedomila, že to tak nie je. Siharei nie je vychovávaný ako nepriateľ, ale ako ochranca. Ich bojovníci sa snažia vyhnúť súbojom, kedy to je len možné a ona nemusela nikdy veriť v to, že každého Arkana sa treba zbaviť. Zahladela sa dohora, na jeho tvár a rozmýšlala pritom, aká veľká musela byť sila, ktorá ho viedla k tomu, aby ju zachránil.

...
Maryi sedela na vysokom konári a sledovala tichú osadu pod sebou. Všetko, o čo sa doteraz snažila, sa pomaly vzďalovalo do nenávratna. Odkedy sa otec rozhodol učiť Alayu, prestal brať ohľad na svoje vlastné deti, dokonca ju pred nimi uprednostňoval. Ako mohol niečo také vôbec spraviť?
Zúrila kvôli tomu hneď od začiatku, no až teraz to začínalo byť neznesiteľné. Všetko, čo Siaree robil nasvedčovalo tomu, že z nej chce spraviť svoju nástupkyňu, bez ohľadu nato, že má vlastné deti. Musela s tým niečo spraviť a práve to bol dôvod, prečo tu sedela. Všimla si, že Alaya každú noc odchádza z osady bez toho, aby niekto vedel kam. Ako keby niečo skrývala. Niečo, čo by teraz pomohlo zbaviť sa jej.
Nemýlila sa, mladá žena sa po zotmení ukázala presne, ako predpokladala. Vybrala sa za ňou, avšak musela sa ďaleko, pretože aj najmenší zvuk by mohol prezradiť, že sa za ňou zakráda. Netrvalo to ani príliš dlho a obe sa ocitli kameni Aghuru. To, čo Maryi videla ju však zarazilo. Nemo, s padnutou sánkou hladela na Arkana, ktorý objal Alayu a spoločne zmizli niekde v lese. Zrazu nevedela, či je horší fakt, že tá potvora bola uprednostňovaná pred vlastnou krvou alebo to, že mala niečo spoločné s nepriateľmi. Keď sa z toho všetkého spamätala, vrátila sa naspäť domov, aby si to celé premyslela.

Druhý deň pred zotmením stála Maryi pri Aghuru. Okolo nej boli poukrývaní bojovníci z jej kmeňa. Povedala im, že sem príde Arkanský muž, ktorého treba chytiť. Celý jej plán bol postavený na domnienke, že sa aj tento krát stretnú na tom istom mieste, pretože v opačnom prípade by ju musela opäť naháňať po lese.
Mala však šťastie a muž sa objavil neďaleko nich. Hneď, ako ho obkľúčili bojovníci si uvedomil svoju situáciu, a preto ani nekládol odpor.
-Vezmite ho do púšte a zakopte tak, aby ho nikto nenašiel. Nech sa pekne vráti k svojmu domovu.- spokojne sa uškrnula a kývla im rukou, aby šli.
-Nemali by sme ísť s ním za Radou?- jeden z nich si dovolil ozvať sa. Nepáčilo sa mu, že sa musí podriaďovať dcére Siaree a už vôbec nie fakt, že z toho vynecháva rozhodnutie kmeňa.
-Chceš skončiť zakopaný s ním?- rozzúrene naňho vyštekla, čím celý problém uzavrela.
Len čo bojovníci odtiahli Karifa preč, ukázala sa aj Alaya. Maryi ju privítala so širokým úsmevom.
-Maryi...? Čo... čo tu robíš?- cítila, že niečo nie je v poriadku. Nemala strach o to, ako dopadne pred Radou, ak by ju tam chcela vziať, bála sa len o Karifa.
-Hľadám ťa. Siaree chce s tebou hovoriť.- znovu sa usmiala svojim úlisným úsmevom.
-Ja... prídem za ním o chvíľu.- nepáčilo sa jej to. Videla na nej, že jej klame, no vôbec nevedela odhadnúť prečo.
-Ó nie, moja drahá. Odchádzame hneď.- skôr ako by mohla stihnúť namietať ju zdrapla za zápästie a ťahala cez les do osady.
-Maryi, prosím...- umlčala ju dýka pri jej krku. Oči sa jej rozšírili hrôzou, keď pocítila jej chladný dotyk na pokožke.
-Prestaň mi tu skuvíňať. Odkedy si sa ukázala som nerobila nič iné, len ti ustupovala a prizerala sa, ako sa otec venuje len tebe, aby si sa mohla stať jeho nástupkyňou! Nemám ani najmenšiu chuť počúvať tvoje zbytočné žiadosti.- Alaya to nechápala. Nikdy proti nej nič nespravila, dokonca sa nemala stať ani jej náhradou. Siaree ju od začiatku učil, že bude pomáhať jeho dcére, ktorá raz nastúpi na miesto, ktoré mu patrí. Ako to, že si to nikdy nevšimla? Chcela jej to všetko povedať. Vysvetliť ten omyl, ktorý sa zrodil len v jej hlave.
-Nie je to tak, ako si myslíš...
-Ešte slovo a pocítiš tú dýku aj zvnútra.- zavrčala bez toho, aby sa na ňu pozrela. Verila jej hrozbám, preto zbytok cesty ostala potichu. O to horšie to bolo pre jej myseľ, ktorá sa zaoberala Karifom.
Maryi sotila zajatkyňu na zem, hneď ako sa ocitli v osade. Rada ju čakala, pretože jeden z bojovníkov dorazil ešte skôr ako ona. Hneď ako sa zastavila pred otcom, prepálil ju jeho pohľad.
-Vysvetli mi, čo si si myslela!- zahrmel nad ňou rozzúrený hlas.
-Prosím?! Tá žena chodila každú noc za Arkanom!- panovačne kývla rukou na Aleyu, ktorá sa triasla strachom na zemi.
-Odsúdila si ho na smrť bez toho, aby ti niečo spravil!
-Urobila som to pre dobro kmeňa!
-Nie, Maryi, konala si len zo závisti a všetci ostatní, ktorí ťa nasledovali, zo strachu. A ten ich priviedol k zúfalým činom.- Sledoval ju pohladom plným sklamania a hnevu. –Ako tvoj otec mám právo vziať ti meno a poslať ťa do vyhnanstva. Odíď a nikdy sa nevracaj naspäť. Ak máš aspoň trochu charakteru, bež sa pozrieť do púšti na skazu, ktorú si spôsobila.
-Otec! Ty si to celú dobu nevidel. Tá žena ti klamala a napriek tomu ju stále ochraňuješ! Ako sa niekto ako ona môže stať ďalším Siaree?
-Zmizni mi z očí.- Chlad, ktorý z neho sálal bolo cítiť úplne všade. Ani jej nepovedal, ako to v skutočnosti bolo, niekto ako ona si nezaslúži vedieť pravdu.
Maryi vedela, že každé ďalšie slovo by bolo zbytočné. Vôbec sa však necítila previnilo, skôr bola presvedčená, že otec ešte stále nevidí chybu, ktorú vo svojom živote spravil, keď sa rozhodol učiť Alayu. Napriek tomu sa mu však rozzúrená otočila chrbtom a odišla preč. Šla rovno na sever do hôr, k púšti sa nemienila ani priblížiť.

Napriek tomu, že Karifa hľadali takmer všetci bojovníci, nikdy ho nenašli. Ostal pochovaný pod neustále sa presýpajúcimi pieskovými dunami.
Skutočná Alaya zomrela v rovnaký deň, ako on. Jej telo prežilo o dve noci dlhšie, ktoré strávilo len v púšti, neustálym blúdením, až zmizlo rovnako ako on.
Až Aharei sa nad nimi zľutovala, znovu našla ich duše a spojila ich. Alaya sa stala ochrankyňou vody a Karif zemou, aby tak mohli byť spojení naveky.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Legendy Siharei
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: RPG práce-
Prejdi na: