RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Alexander "Axel" Carpenter

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
AutorSpráva
Alexander Axel Carpenter

avatar

Male
Počet príspevkov : 59
Rasa : Mimozemšťan
Vek postavy : 35
Povolanie : Lovec Odmien

OdoslaťPredmet: Alexander "Axel" Carpenter   St júl 14 2010, 22:27

Ahoj. Som Alexander Carpenter. Niektorí ľudia mi hovoria Axel. Tí, čo majú ku mne blízko. Niečo vám prezradím už teraz, momentálne mi tak nehovorí vôbec nikto.

O sestre...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Mal som... deväť rokov? Tak nejak. Moja sestra mala šesť, zlaté dievčatko, blonďavé vlásky, bohvie po kom... mama mala čierne, otec taktiež, a aj ja. Vyrastali sme v Corlon City, na planéte Telarion. Poviem vám, nebolo to typické sladké detstvo... ja a Angela, tak sa volala moja sestra, sme sa často hrávali na jednom ihrisku s nejakými deckami z okolia... boli sme posledné decká v štvrti, ktoré sa ešte nedali na fet, alebo na prostitúciu, nebolo nás viac ako desať. Málokto z našej štvrte skončil neskazený, prostredie bolo také, rodičia boli takí, všetko bolo také. Vstrebávali ste to od narodenia, a v jednu chvíľu vás to jednoducho zlomilo, vtiahlo... samozrejme ak ste tomu nepodľahli automaticky. My sme boli trochu iní... foter bol technik, opravoval počítače... mama bola fajn, slušná žena... nepracovala, bola ´ženou v domácnosti´... venovala mne a Angele veľa času... no, ale odbieham od príhody, ktorú som vám chcel povedať...

Raz sme s Angelou a deckami hrali schovávačku na skládke, ktorá bola neďaleko za ihriskom. Rozbehli sme sa s deckami všade do okolia... ja som mal perfektnú skrýšu, ukryl som sa za jednou nádržou... sranda, ako si to ešte pamätám, heh, nádrž... Angela odbehla niekam ďalej, chcela byť posledná, ktorú nájdu... a to bolo poslednýkrát čo som ju videl. Nikdy sme ju nenašli. Tri dni sme prečesávali skládku, polícia vypočula snáď všetkých feťákov v meste, a taktiež každého, čo okolo tej skládky čo len obišiel... ale nenašli nič...

Jeden z tých policajtov bol celkom sympatický. Odkedy prestali vyšetrovať zmiznutie Angely, občas sa stavil k nám na návštevu. Vždy, keď otec nebol doma. Bol ku mne dobrý, rozprával mi príhody... vďaka nemu som si policajtov zidealizoval, považoval som to za hrdinskú profesiu, za službu svetu... uchvátilo ma to... rozhodol som sa byť policajtom. Ktovie, či by som sa ním stal aj keby som vedel, že príhody vždy rozprával iba aby ma uspal, a aby mohol ísť potom pretiahnuť matku...

Jediná vec, ktorú sestra mala v deň, kedy zmizla u seba, a ktorú som ešte niekedy videl, bol jej prívesok s obrázkom mamy... ale o tom neskôr..."

O škole...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Spravil som skúšky na policajnú akadémiu. Ja, mladé ucho z Corlon City. Trápny malomešťák. Ten pocit triumfu bol nezabudnuteľný. Odišiel som z domu na internát. Heh... to bolo naposledy, čo som videl rodičov. Niee, nič sa im nestalo... ale prišli veci, ktoré mi zabránili vrátiť sa, o tom vám poviem hneď...

Na akadémii to šlo celkom dobre. Moje výsledky boli skvelé... ešte stále vo mne vrela zidealizovaná predstava policajtov... naozaj som tvrdo študoval, nezaháľal som... Všetci ostatní spolužiaci a spolužiačky mysleli iba na alkohol, a na to s kým si večer zapichať. Všetci až na jedného... Smith bol iný. Podobný chalan ako ja... pomáhali sme si, študovali sme spolu, aj sme spolu bývali na internáte. Nikto s nami nevydržal byť na izbe, bolo to pre nich príliš... čas, ktorý moji ostatní spolužiaci prepili a presexovali sme ja so Smithom trávili v posilňovni, na streľnici, v knižnici, alebo na izbe, študovaním. Školu sme samozrejme nakoniec urobili všetci... aj ja, aj Smith, aj všetci spolužiaci. Ich známky boli síce o niečo horšie... ale nakoniec sme sa ocitli v rovnakých kanceláriách, a v rovnakej robote.

To som mal dvadsať rokov... keď som nastúpil do aktívnej služby ako policajt. A šli sme rovno do veľkého... pracovali sme v hlavnom meste. Dvadsiaty-druhý okrsok. Mali sme to aj na uniformách, také feši číselká. Práca bola bežná, ako v každom veľkomeste... tu niekto zbil ženu, tu niekto príliš nahlas spieval operné piesne na ulici, tu sa strhla bitka na ulici... dávali sme ľudí pekne do laty, a udržovali sme poriadok.

Raz pri jednej akcii došlo k prestrelke. Boli sme tam traja... ja, Smith, a ešte Sekáč. Chcel, aby ho tak všetci volali. Bol to idiot. Tú prestrelku vyvolal on, keď vyprovokoval jedného drogového dealera... chlapík vytiahol zbraň, a strelil Sekáča rovno do srdca, plesk. Spadol ako podťatý. Ten dealer bol ale potom trochu prekvapený, keď sme so Smithom vytiahli služobné zbrane, a za tri sekundy vystrieľali jeho, aj celú jeho bandu. Tri. Posraté. Sekundy. Boli sme dobrí... a bolo to nahrané na policajnej kamere. Všimli si to hore, a povýšili nás. Zelenáči, a už sme mali pod sebou ľudí. Ale oprávnene... nikto nebol lepší, ako my dvaja."

O záťahu, ktorý všetko zmenil...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Banková lúpež. Všetci ozbrojení. Tridsať teroristov. Obsadili jeden z hlavných terminálov Capital Bank vo veľkej administratívnej budove, kde pracovalo aj niekoľko desiatok bankových úradníkov. Držali ich ako rukojemníkov. Všetci nahnaní do jednej miestnosti, a uväznení. Ja a Smith sme vtedy už mali takú hodnosť, že sme dostali za úlohu viesť záťah. Naše mužstvo malo nastúpiť do najnižšieho poschodia, a pripraviť sa na záťah, smerom hore... ja a Smith sme ale dostali nápad. Obaja sme vedeli narábať s ostreľovačkami... chceli sme chlapcom skúsiť zjednodušiť prácu... uložili sme sa vo vedľajšej budove, a začali striehnuť na príležitosť...

Tá príležitosť nastala... jeden z teroristov sa na moment mihol pred oknom. Ten moment bol dostatočný na to, aby som zamieril na jeho hlavu, a stisol spúšť. Guľka mu prevŕtala tvár, a tá sa mu rozprskla po celej miestnosti. A viete čo sa stalo potom? Ten bastard explodoval. Mal v sebe bombu. Detonátor boli jeho životné funkcie, teda jeho smrť. Tie bomby tam mali všetci, každý jeden terorista. A viete čo tie prašivé svine ešte mali? Špeciálne bariéry... špičková vojenská technológia, netuším, ako sa k nej dostali. Extrémny náraz do jedného miniatúrneho bodu samozrejme neudržali, preto cez ne náboj zo snajperky prešiel... ale explózia, dokonca ani padajúce časti budovy nie. Výsledok? Všetci rukojemníci mŕtvi. Celá policajná jednotka mŕtva. Dvadsať-deväť živých teroristov. Z našich sme ten záťah prežili iba ja, a Smith. Všetko to bola naša chyba... moja chyba... to ja som stlačil spúšť... toľko rodín ten deň prišlo o otcov.

Najhoršie na tom bolo, že keby sme si podrobnejšie prečítali správu, tak by sme vedeli o tom, že teroristi sú nadštandardne vybavení. Všetko to bolo v nej..."

O výcviku...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Tvrdý úder do brucha, až ma skrútilo... vnútornosti vo mne lietali ako splašené holuby... odletel som na štyri kroky ďaleko. Výpad vpred, a švih ruky... na poslednú chvíľu som si ukryl tvár za svoj lakeť. O stotinu sekundy na to mi jeho nôž v ruke otvoril novú ranu. Odtackal som sa ďalšie dva kroky vzad. Tak rob už konečne niečo! Kričal ten pes v ľudskej koži, keď sa naprahoval k druhému výpadu. Chcel som to ukončiť... zablokoval som jeho nôž rukou. Keď blokujete bodnutie nožom holou rukou, tak to bolí. Prebodol mi ruku skrz naskrz... a jeho nôž mi prenikol presne pomedzi kosti. Za cenu nesmiernej bolesti som natočil ruku, aby sa v nej nôž zasekol. Pokúsil sa ho vyšklbnúť, ale nevyšlo mu to. Vtedy som vytiahol svoj nôž ja... mal som ho ešte stále zabodnutý v stehne, neďaleko kolena... a sekol som ho krížom. Bol to slušný sek. Otvorené brucho, tri rozseknuté rebrá, a aj kľúčna kosť... smeroval som zdola nahor. To ho zastavilo. Pustil nôž, ktorý mi ešte stále trčal z oboch strán z ruky, a zatackal sa. Pár sekúnd na to upadol do bezvedomia.

Chirurgovia nás potom dali do poriadku. Takto prebiehal náš výcvik. Po tom incidente u polície nás, mňa aj Smitha, vyhodili. Ale dostali sme ponuku na špeciálnu prácu, a obaja sme vedeli, že je to jediná ponuka, ktorú ešte dostaneme. Zobrali nás do tajnej služby. Naše identity zmazali, a začal tréning. Cvičil nás ten najväčší parchant z celej tajnej služby. Bol od nás o desať rokov starší a skúsenejší, a v organizácii už bol veľké zviera. Neviem, čo takého úžasného urobil. Možno len bol príliš hlboko v zadku niektorých vysoko postavených ľudí. Alebo naopak on musel nastavovať ten svoj. Každopádne, bol to parchant. Nenávideli sme ho. Po každom jeho "tréningu" boja zblízka sme trávili niekoľko dní na ošetrovni. Serie ma, že to priznávam, ale ten výcvik mal aj nejaké výhody. Stali sa z nás poriadne tvrdí parchanti.

Práca u tajných bola... iná ako u polície. Málo záťahov, veľa tréningu. Museli sme byť neomyľní. Žiadne chyby, žiadne rozptýlenie. Dokonale vypilovaní zabijáci. Učili sme sa, ako byť neviditeľní... získavať informácie, hackovať počítače... ako potlačiť bolesť, a odolať mučeniu... a všetky tie schopnosti sa nám aj hodili v praxi..."

Misia, pri ktorej sa všetko zmenilo, už zas...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Schody, nekonečné schody nahor. Všade okolo sklo, luxusný interiér mrakodrapu Shinso Corp. Na chrbte veľké čierne puzdro s oloveným plášťom. Schody sa mihali šialenou rýchlosťou... venoval som všetku svoju pozornosť na správne dýchanie, bolo absolútne nevyhnutné, aby som nebol zadýchaný, keď dobehnem na vrchol. Pri stodvadsiatich poschodiach to dalo zabrať. Na štyridsiatom a osemdesiatom som stretol hliadky... vždy jeden strážnik. Oboch som zneškodnil jedným úderom do krku a jedným úderom do miesta, na ktorom mali pod oblečením vysielačky. Potom som ich zhodil dolu zo schodov. Ten druhý padal dlho...

Nakoniec som konečne dorazil k dverám na streche... prilepil som na zámku rozbušku, počkal na výbuch, a vybehol na strechu. Mojou úlohou bolo zostreliť vrtuľník... ktorý mal priletieť za tridsať sekúnd. Zhodil som z chrbta čierne puzdro, otvoril, a začal som vyberať komponenty zbrane. Gaussová sniperka, jedna z najbrutálnejších malorážnych zbraní v celej galaxii. Otvoril som kryt na vrchnej strane, a vložil do hlavne kanister s plynom a nábojom. Zamieril som medzi dva mrakodrapy, na miesto, kde mal za desať sekúnd preletieť vrtuľník, rýchlosťou 900 kilometrov za hodinu. Tých desať sekúnd bolo treba, aby sa puška nabila na jeden výstrel. Počul som rachot. Čakal som presne na ten moment... na odlesk v oknách. Stlačil som spúšť.

Štyri cievky pozdĺž hlavne sa začali zapínať. Magneticky nabitá guľka bola silou cievok vytrhnutá z kanistru, a vymrštená z hlavne závratnou rýchlosťou. Batéria, ktorá by bežnej stíhačke stačila na prelet z jednej strany mesta na druhý, bola jediným výstrelom vybitá. Takmer v tom istom momente, ako som stlačil spúšť, sa ozvala ohlušujúca explózia. Čelná časť vrtuľníka dostala drvivý zásah, ktorý prestrelil celý kokpit krížom. Nepriestrelné sklo kokpitu sa premenilo na sprchu ostrých šrapnelov, ktoré presvištali interiérom, a narobili množstvo malých dierok do všetkých, čo sedeli vovnútri. Náraz bol taký mocný, že celá helikoptéra sa začala točiť v smere strely. Keďže pilot bol mŕtvy, nemal kto stabilizovať stroj, a helikoptéra vrazila do najbližšieho mrakodrapu. Ozval sa rachot stovák rozbíjaných okien, rachot črepín drvených v rotoroch vrtuľníka, rachot vybuchujúcich motorov. Ja som si ten pohľad nevychutnával. Za pätnásť sekúnd som zložil pušku naspäť do puzdra, a vbehol do budovy.

Ozvala sa moja vysielačka.Ahoj Carpenter... no ahoj, ty sadistický parchant, čo odomňa zase chceš... skvele vykonaná prácička, Carpenter. Rád by som ti oznámil, že po schodoch k tebe práve šprintuje polovica špeciálov v meste. A tiež by som ti rád odkázal, že máš padáka, už dlhšie nemáme záujem o tvoje služby. To, čo si práve vykonal, bolo pre nás, aj náš štát veľkým prínosom, ale bolo by lepšie, keby si to s našou organizáciou nikto nespájal, chápeš... obetuješ sa pre dobro ľudu..."

O dva týždne neskôr...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. S rukou v obväze, nohou v dlahe, veľkorážovou pištoľou kalibru 9mm, a dvoma zásobnákmi FMJ nábojov som sa viezol výťahom k bytu Gilgameša Blaina. Retardované meno pre retardovaného sadistu. Nemohol som mu predsa jeho zradu len tak ospravedlniť... a tiež som mu chcel oznámiť, že polovica špeciálov v meste nemusí niekedy stačiť. Pripadalo mi zvláštne, že ten chlap pochádzal z toho istého mesta ako ja... bol som v Corlon City prvýkrát po toľkých rokoch... rodičov som nenavštívil...

Byt nebol ani len zamknutý... ani bezpečnostné zámky... bolo to až podivné, asi tu nečakal naozaj nikoho... nuž, získať lokáciu tohto bytu tiež nebolo lacné... v tom byte som našiel niečo, čo by som si nevymyslel ani v tých najčernejších nočných morách. Chodba... obyčajná chodba... dvere do ďalšej miestnosti... krv. Krv je to prvé, čo mi udrelo do očí, prvý dojem z nasledujúcej miestnosti. Biele steny, biela podlaha. Starý operačný stôl v strede miestnosti. Pri stole stojany, na stojanoch tácky, na táckach chirurgické nástroje. Množstvo nástrojov. Krv rozstriekaná všade na zemi. Prastaré čierne škvrny, staré hnedé, dokonca aj čerstvé, sýtočervené striekance. Krv na stole. Krv na nástrojoch. A na stole... na tom stole... telo. Telíčko. Malé. Útle. Rozrezané na kusy. Vnútorné orgány vystavené voľnému oku, ešte stále vlhké. Na malej dievčenskej hlave boli krátke vlásky, ktoré boli kedysi blond, než ich prikryla krv. Malé modré očká na mňa vrhali prázdny, sklenený pohľad. A nad tým všetkým...

Stál on. V oboch rukách skalpely. Na tvári široký škleb psychopata. Nahý. Vták mu stál. Ruky od krvi až po lakte. Pery od krvi. Nohy od krvi. Navzájom sme sa na seba chvíľu pozerali. Strelil som mu do gulí. Okamžite spadol na zem, a začal pišťať. Prestrelil som mu koleno. Zaklonil sa, a zaskučal, ako pes. Strelil som ho do brucha. Dával som veľký pozor, aby som ho hneď nezabil. Nechal som ho tak, s prestreleným bruchom. Prehľadal som jeho byt, musel som nájsť jednu vec. Odkedy som ho tam tak videl stáť, tušil som, že tam bude. Našiel som ju. V truhličke, ktorá bola na nočnom stolíku, pri posteli. Nebola zamknutá. Bol v nej maličký prívesok... strieborný, v tvare srdiečka... bola v ňom fotka mojej matky.

Posledná guľka prestrelila jeho hlavu..."

O pomste...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Stretol som sa s ním v zapadnutej uličke v slumoch za kozmodrómom. Obchodník s informáciami. Dal som mu chip, na ktorom bola požadovaná suma peňazí. Rýchlo ho skontroloval v svojom PDA. Podal mi balíček, a mikrodisk. Otvoril som balíček.

Dve laserové pištole. Výrobca Shinso Corp. Model Yamato 3.0. Modifikované, s prídavnými zásobníkmi na väčšie batérie, robustným okovaním na údery na blízko, a citlivým zameriavačom. Na jednej zbrani bolo ozdobným písmom napísané RAGE, a na druhej HATRED.

Vložil som mikrodisk do svojho PDA, a otvoril jediný súbor, ktorý obsahoval. Textový súbor. Bolo na ňom uvedených dvadsať-deväť mien, ktoré som bol odhodlaný osobne navštíviť, a predstaviť im Rage a Hatred."

O pomste, znovu...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Neviditeľný muž dýchal nahlas. Bol nervózny. Na zemi bola rozliata akási pálenka z baru. Noha neviditeľného muža sa viditeľne otlačila v kaluži pálenky. Otlačok sa potom stratil, a objavil sa o kus ďalej. Muž sa ukryl za sklenený bar v svojom byte. Mal strach. Mal mať prečo strach. Veľa ľudí, ktorých dobre poznal, umrelo. Na sklenenej stene baru sa vytvárali zarosené miesta s každým výdychom. Dýchal rýchlo. Srdce mu bilo rýchlo. Videl som ho, napriek tomu, že mal zapnuté stealth zariadenie. Ukrytý, tak ako sa dokáže ukryť iba elitný zabiják, renegát a bývalý planetárny agent.

Nesmierne pomaly som vystrel ruku, v ktorej sa blýskal Rage. Takmer som priložil hlaveň pištole k jeho zátylku... stál som za ním celú dobu, nevšimol si ma... čakal ma od inakadiaľ...

Výstrel. Z neviditeľného muža vyletela spŕška viditeľnej krvi, a pokryla sklenený bar smutnou maľbou. Vybral som svoje PDA, a vyčiarkol zo zoznamu posledné, dvadsiate deviate meno.

Hm. To zariadenie na neviditeľnosť sa možno bude hodiť."

O ceste...

"Pamätám si to akoby to bolo včera. Na planéte Telarion som skončil. Musím ujsť, nesmiem sa nechať chytiť prízrakmi z minulosti... mohlo by to znamenať môj rýchly, a bolestivý koniec. A ja nemám rád zbytočnú bolesť. Dokonale si pamätám prvú skladbu, čo hrali vo vesmírnej lodi pre verejnú dopravu. Skladbu, čo bola openingom mojej cesty na slobodu. Starodávna pozemská skladba. Beatles - Yellow Submarine. Dokonca aj vesmírna loď, v ktorej som bol... ale nie, to by som si vymýšľal. Nebola žltá. Priletel som na planétu Iliwian.

A... to vlastne bolo včera."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 07:36

Fest super profil! Smile Máš veľmi dobrý štýl písania- takýýýý že proste wau! Very Happy Človeka to zahĺbi poriadne Smile Síce z toho pamätám si akoby to bolo včera ma už išlo vystrieť Very Happy Ale vidím že je tu konkurencia Very Happy už druhý lovec Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Admin

avatar

Female
Počet príspevkov : 304

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 07:41

Asi ťa nakopem do zadku Very Happy nedávno som premazávala komentáre v profiloch Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 07:43

Nevadí Very Happy Pekne to tu nechaj Very Happy Predsa profily TREBA komentovaaať Very Happy flower
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Admin

avatar

Female
Počet príspevkov : 304

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 07:58

V iných témach Very Happy Potom je to tu zaspamované Very Happy (ale aj tak to časom premažem Very Happy)
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 08:01

Ak časom znamená po dosť dlhom čase, kedy moja chuť okomentovať profil prejde tak super Very Happy Moje chute budú uspokojené, konečne Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Admin

avatar

Female
Počet príspevkov : 304

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 08:23

Užívaj Very Happy Inak už som aj ja prečítala, fakt super profil Very Happy nato aký je dlhý človeka nemôže sťažovať na nudu Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Pomocník

avatar

Male
Počet príspevkov : 1724
Rasa : nič
Vek postavy : -
Povolanie : zaúča nováčikov

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 08:25

Vidíš, že to muselo mať komentár!! Very Happy A ty nepodarok odpíš mi na fb na správu Very Happy Súri to Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Alexander Axel Carpenter

avatar

Male
Počet príspevkov : 59
Rasa : Mimozemšťan
Vek postavy : 35
Povolanie : Lovec Odmien

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 12:46

Ups. Zabudol som spomenúť, že náboje do Gauss Sniperky majú ráž iba 2 milimetre. Škoda škoda, to tam mohol byť pekný shocking element.

Som rád, že sa profil páči Very Happy
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Dreena Thall

avatar

Female
Počet príspevkov : 102
Rasa : Lorien
Vek postavy : 20 rokov 3.1.3997
Povolanie : Tajomná, neznáma.

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Št júl 15 2010, 13:05

myslim, ze my sme shocking aj bez takychto detailov Very Happy ked som to citala, proste vsetky reakcie sa vystriedali...hahaha, lol, rofl, fuj, preboha, kriste a mnohe ine komentare:D uplne ma to vtiahlo...chlape kebyzenapises knihu, beriem a citam bez okolkov! a urcite by som si aj taky film pozrela Wink
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Christian Ch. P. Preston
Moderátor/ka
avatar

Male
Počet príspevkov : 23
Rasa : Mimozemšťan
Vek postavy : 26 rokov, narodený 30.1. 3990
Povolanie : klerik v utajení, redaktor rádia Shousetsuka

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   St júl 21 2010, 15:03

Ty vole, nie si ty boh? :O
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Alexander Axel Carpenter

avatar

Male
Počet príspevkov : 59
Rasa : Mimozemšťan
Vek postavy : 35
Povolanie : Lovec Odmien

OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   Ne február 05 2012, 23:48

Poviem vám, Axel je jedna z mojich najobľúbenejších postáv. Rozhodol som sa že si napíšem poviedku, ktorá bude v podstate jeho "životopis", ako už je uvedený v tomto topicu, ale prerobený do poviedkovejšej formy. Je dosť možné že sa k nemu ako k postave ešte vrátim. Ak ste aj čítali prvý príbeh tu, je dosť možné že tento vám bude pripadať ako niečo úplne iné, zmenil som totiž asi tak všetko. Snáď sa vám bude páčiť, a enjoy Smile

Troje šípky >>> označujú nový odstavec, nevedel som ako ináč sem vložiť na začiatok riadku nejakú rozumne dlhú medzeru.

>>> „Vám naozaj nestačilo? Posledne som rozprával čosi cez hodinu. Dozvedeli ste sa o mne veci, ktoré som doteraz neprezradil nikomu.“
>>> Bez akéhokoľvek varovania jeden z nich vymrští päsť a tá mi dopadne na lícnu kosť. Rana ako od továrenského kladiva. Bodaj by nie keď ten skurvysyn má namiesto rúk neo-steelové protézy vojnovej triedy. Zasiahnuté miesto sa začne rýchlo podlievať krvou.
>>> Po niekoľkých sekundách otočím hlavu späť k nim. „Tak teda ešte raz. A chcete to počuť všetko a bez prikrášlenia. Dúfam že máte v tých plechových ritiach zatavené hadičky.“

>>> Planéta Telarion bola jedno z tých príjemnejších miest v našom prebádanom vesmíre. Narozdiel od mnohých iných planét ste sa tu mohli pohybovať po ulici bez ochrany a bez toho aby vás uškvarilo slnko alebo otrávil plyn. Dokonca bolo dosť pravdepodobné, že vás nikto neschmatne, nezatiahne do tmavého kúta, a neurobí vám všetky tie veci čo sa zvyknú ľuďom robiť v tmavých kútoch. Hlavný dôvod pre to bol, že na tejto planéte sa rozhodol usídliť Galaktický Parlament. Proste, oni sa pomenujú Galaktický Parlament aj keď náš známy vesmír momentálne pozostáva z hŕstky sústav a pár tuctov viac či menej obývateľných planét.
>>> Ale tak ako aj ten najviac navoňaný a napudrovaný politik má riť, tak aj planétka ako bol Telarion mala mesto s krásnym názvom Corlon City. Dokonca sa aj volá ako riť, ak prehliadnete to R. Corlon City bola naprostá diera. Hnisavý vred. Ak ste si chceli kúpiť byt, museli ste sa vo väčšine prípadov najprv postarať o telo bývalého majiteľa.
>>> Do tejto krásy som sa narodil. Pôrodná baba mala ruky špinavé od motorového oleja, ktorým si ich čistila po tom ako ich použila namiesto toho čo na tejto planéte voláte toaletný papier. Oukej, možno preháňam. Nikto mi o mojom narodení nikdy nerozprával, keďže moja matka ho neprežila a snažiť sa skontaktovať so svojou pôrodnou babou by bolo asi také zmysluplné ako hľadať tranzistor v Chiba City.
>>> Z mladosti strávenej v Corlon City si pamätám málo, bol som špunt a je to už dávno. Mal som staršiu sestru, čo bol zázrak, lebo matky tu málokedy prežívajú svoj prvý pôrod, a mal som otca. Skutočného otca, ktorý mal záujem o výchovu detí, ktoré splodil. Všade inde na Telarione by toto ľudia prijali bez pozdvihnutia obočia, ale v Corlon City to bolo ako stretnúť hovoriaceho jednorožca. Ktorý vie zaspievať komplet diskografiu od Beattles. A žonglovať. Bol to čestný človek, a dokonca inteligentný. Pracoval ako opravár biotech hardwaru. Ak vám neposlúchala vaša umelá ruka alebo noha, stačilo vám navštíviť toho útleho chlapíka z križovatky desiatej a trinástej, toho ktorý mal vždy zreničky malé ako špendlíkové hlavičky a rukami pohyboval o trošičku rýchlejšie než by sa patrilo, a ten vás dal zaručene do poriadku. Corlon City bolo plné rôznych mrzákov, takže otec mal práce celkom dosť, aj keď o peniazoch sa tak povedať nedá. Pamätám si ako niektorí zákazníci dokázali platiť iba fľašami vody ktorá smrdela po chlóre, a otec ich napriek tomu prijal. Z toho mála čo zarobil minul väčšinu na fet, ktorý mu pomáhal žiť a sústrediť sa na prácu. Aj tak to bol fajn chlap. Dokonca nás naučil čítať, mňa a Angelu.
>>> Tak sa volala moja staršia sestra. Angela. Keď náš otec umrel, ja som mal deväť a Angela mala trinásť. Starala sa o mňa. Zarábala pre nás peniaze, aby sme neumreli od hladu. Maličká Angela, vchádza do bytu, na stôl pokladá kôpku chleba a tubu so šunkovou pastou, a odoberá sa do kúpeľne aby si vytrela krv z rozkroku a vyplakala sa po ďalšom dni práce. Mali sme sa radi. Bola moje prvé dievča. Mala na krku prívesok, s fotkou nášho otca. Dodnes si dobre pamätám tie noci ktoré sa jej hojdal medzi pomaly rastúcimi prsiami a cvrnkal mi o nos. Tiež po tom zvykla vždy plakať. Možno preto lebo vedela že som prvý a posledný človek ktorého stretne a po ktorom si nebude musieť utierať krv.
>>> Prežívali sme, pretĺkali sme sa, milovali sme sa. V porovnaní s tým ako v Corlon City prežívali iné siroty sme mali šťastie. Ale šťastie nikdy netrvá večne, a to naše skončilo keď som mal trinásť. Bol som s Angelou na skládke odpadu, ktorú sme mali veľmi radi, pretože na nej bolo množstvo predmetov v ktorých sa dalo schovať. Lepšie miesto na schovávačku by ste v celom meste nenašli. Napriek všetkým tým útrapám sme ešte stále boli deti. A zďaleka nie jediné, ten večer sa s nami na skládke hrala ešte hŕstka sirôt z okolia. Trpezlivosť, hneď vám objasním prečo vám tu rozprávam o pojebanej schovávačke. Bol to deň, ktorý som videl Angelu poslednýkrát, a tiež deň kedy som prvýkrát zabil.
>>> Keď som sa dostal na radu s hľadaním, Angela sa asi rozhodla že mi dá zabrať, a schovala sa oveľa ďalej než bolo obvyklé. Našiel som všetky decká, ale Angely stále nebolo. Potom som začul jej krik. Nebol som dosť rýchly. Tú scénu mám doteraz vypálenú v pamäti živo ako litograf. Vysoký chlap s maskou ktorý Angelu surovo hádže na zadné sedadlo auta. Razantne zabuchne dvere napriek tomu že Angela nemá nohy úplne v aute a vystrašený krik sa zmení na panický vreskot. Nasadá dopredu, šliape na plyn, a páli preč. Angelin hlas pomaly zaniká v diaľke. Na chodníku, niekoľko metrov od miesta kde stálo auto, sedí polonahý muž, žobrák. Nijak sa nepokúsil Angele pomôcť.
>>> Rozbil som mu lebku oceľovou tyčou.
>>> Decká sa rozpŕchli ako splašená zver. Zostal som sám. Keby počasie malo zmysel pre úchylnú romantiku, tak by v ten moment začal padať kyslý dážď a naleptal mi pokožku, ale nemalo.
>>> Z nejakého zázračného dôvodu, snáď z rešpektu, sa o vražde ktorú som spáchal nikdy nehovorilo. To isté ale nemôžem povedať o Angelinom únose. Ľudia nezavreli huby, mleli o tom od rána do večera. Vyšlo najavo že to nebolo poprvýkrát, čo sa niečo také stalo, ale bolo to poprvýkrát čo sa to stalo v Corlon City. Viete čo to znamená? Že všetky predošlé zločiny podobného rázu sa odohrali v civilizovanejších mestách Telarionu. Nebudem vás naťahovať, jednoducho jedného špinavého rána som sa zobudil na buchot na dvere. Bol čisto formálny pretože dvere neboli nijak upevnené a dali sa ľahko pretlačiť dovnútra. Boli to fízli. Dvaja. Nikdy predtým som nevidel živého policajta. Keď ma zbadali stáť vo dverách, vymenili si pohľady, jeden kývol plecom, a ten druhý odišiel preč.
>>> Volal sa Ralph. Alebo Rudolph? Jedno z toho. Vypočúval ma. Chodieval za mnou celkom často. Občas mi priniesol nejaké jedlo. Občas sa na mňa pozeral. Občas keď som bol nešťastný tak ma chytil za plece, a držal ma trochu dlhšie než sa mi zdalo normálne. Ponúkol mi, že ma zoberie preč z Corlon City. Do hlavného mesta Telarionu, na policajnú akadémiu. Do hlavného (nadavaj si inde) mesta Telarionu kde tečie čistá voda z kohútikov a netreba za ňu platiť do piči. Ale nebolo to zadarmo. Niečo za to chcel. Ja som mu vyhovel.
>>> Jebával ma kým mi nebolo asi pätnásť. Zo začiatku som pri tom trpel ako pes, ale človek si dokáže zvyknúť na všetko, obzvlášť keď ho vytrhnú z tej najhnisavejšej diery a hodia na čistý vankúš.
Moje roky na policajnej akadémii boli celkom kľudné. S ostatnými kadetmi som si veľmi nerozumel. Ich hlavné záujmy boli drogy, alkohol a pichanie, a keďže na škole by ste kozy nenašli v inej forme ako umelo vymodelované na mužskej hrudi, viete si predstaviť ako to vyzeralo. Boli takí... bezstarostní. To bol pre mňa nový pojem. Na akadémii som prvýkrát spal s takmer stopercentnou istotou že sa ráno prebudím. Nebol som zvyknutý na život bez neustáleho strachu a núdze. Chorobná paranoja bola v Corlon City predpokladom pre prežitie. Na akadémii bola pozvoľna rozleptávaná relatívnou pohodou, pravideľným cvičením a výukou.
>>> Ináč čo sa týka učenia tak to mi celkom šlo. Človek mal kopu času keď sa nevenoval pravidelným orgiám, a aj keď väčšinu som ho strávil v posilňovni alebo na plavárni, knihy som nezanedbával.
>>> Ušlo to ako voda, ten čas medzi mojim príchodom na Akadémiu a mojím nástupom do aktívnej služby u polície. Nie je toho veľa, čo by som zo svojich časov čo som strávil šliapaním chodníka vypichol. Pamätám si prípad za ktorý ma povýšili. Zavolal mi ktosi z technického že majú podozrenie na hackera v mojej blízkosti. Mal som urobiť rutinnú raziu. Postrašiť, zhabať harddisky.
>>> Už dvere do jeho bytu boli zvláštne. Nemali bežný kartový zámok, nemali vlastne vôbec žiadny zámok. Žiadny priezor. Žiadna mikrokamera v hornej zárubni. Klopal som, pretože keď slušne zaklopete je oveľa väčšia šanca že ľudia predtým než vám otvoria nenaformátujú disky a nezoberú do ruky nôž. Týpek čo otvoril dvere mal na sebe oblečený iba župan, ale nedokázal ho zakryť natoľko aby som si nevšimol že celá jeho postava je v podstate kostra na ktorej je navlečená koža. Klasický postup pri prípade s podozrením na hackera, vtlačiť sa do bytu, nájsť Stroj. Kostlivcovi som ukázal ID kartu s preukazom a povolením prehliadky. Nepáčilo sa mu to. Odniekiaľ vyhrabal starý samopal, čo pálil namiesto lúčov projektily. Netrafil ma ani jednou guľkou, bol som odrazu pri ňom a potom už iba ležal na zemi a držal sa za svoju zlomenú ruku. Samopalu som poškodil spúšť a viac som sa oň nezaujímal, šiel som ďalej hľadať mašinu. Takú počítačovú výbavu akú som našiel uňho som nevidel ani na policajnej centrále. Šanca že nájdem disk bola nulová. Zavolal som si technika. Kostlivec na mňa skočil počas telefonátu s nožom v ruke. Naozaj veľmi sa snažil byť potichu, ale tesne pred tým než na mňa skočil sa odrážal a došliapol pri tom príliš nahlas. Švihol som rukou dozadu a odhodil som ho preč, silnejšie než by bolo treba. Odletel niekam preč, do niečoho vrazil, čosi naňho spadlo. Kosti pukali.
>>> Vyšlo najavo že nebol iba taký obyčajný hacker. Bol to profík, ktorý zhromažďoval tajné spisy o vláde. Svoj život zasvätil hľadaniu špiny ktorú vedenie tejto malej časti vesmíru napáchalo. Mal zo všetkého toho svinstva ušúľanú riadne veľkú guľku, už len zverejniť na správnych miestach a pomôcť ľuďom k ďalšej revolúcii. Ale to mu nevyšlo, lebo som prišiel ja, a zabil som ho. Len preto lebo urobil drobnú chybu v základnom kódovaní svojej prítomnosti na nete. Jeden detekčný program u nás bol aktualizovaný a jeden kódovací program uňho bol príslušne aktualizovaný o sekundu neskôr. Dosť na presnú lokalizáciu.
>>> Príkaz na moje povýšenie prišiel odniekiaľ zhora. Z takej výšky do akej som nedokázal dovidieť. Aj bez doktorátu z jasnovidectva mi bolo jasné, že niekto bol vďačný za to, že niektoré veci sa nedostali na verejnosť. Celkom ma zaujímalo, ako veľmi bol ten človek tam hore špinavý... Po relatívne krátkom výcviku, v porovnaní s akadémiou, ma dali do zásahovky.

>>> Odrazu sa tí dvaja magori čo sedeli celú dobu predo mnou postavia, otvoria si dvere, a idú preč. Ich chôdzu sprevádza jemný syčivý zvuk ktorý vydávajú polymérové svaly v ich umelých končatinách. Som v miestnosti sám. Na stole plastový pohár a fľaša vody. Všetko zariadenie bolo vyrobené z nanosúčiastok, naprogramovaných tak aby prestali držať tvar a formu ak by sa niekto pokúsil niečo použiť ako improvizovanú zbraň, či už na vraždu, alebo na samovraždu.
>>> Vedel som že tu aj tak nesedím pre nich, ale pre toho kto počúva. A nahráva. Ten nesedel v tejto miestnosti s nami. Von sa dokážem dostať jediným spôsobom. Rozprávaním...

>>> Povýšenie do zásahovky neznamenalo iba tuhšiu prácu. Dostal som nový byt ktorý bol o niekoľko cenových kategórií lepší než môj predošlý a mal som z neho výhľad na Telarionský kozmodróm. Gigantický komplex budov postavených v modernom, nudnom štýle. Tiež som už nemusel v práci dlhé hodiny šliapať chodník a voziť sa po meste v aute, a dokonca som mal voľné dni. Odrazu som mal množstvo času nazvyš. Mal som k nemu dosť rozpačitý postoj, nevedel som čo s ním. Navštevoval som jednu posilňovňu, aby som sa držal vo forme. Bol v nej aj bar, nič veľkého, občas som si tam sadol keď som docvičil a niečoho som sa napil. Občas si ku mne prisadli zvedavé samičky na love a pokúšali sa zo mňa urobiť svoju korisť. Zistil som že som úplne nemožný čo sa týka voľnej konverzácie s ľuďmi. Priraziť niekoho o stenu a položiť mu niekoľko pripravených otázok? To mi šlo. Kecanie len tak o ničom? Veľmi nie. Jediné čo som zvládal bolo rozprávanie historiek. Keď boli zvedavé na príhody z práce, tak som ich vedel pobaviť. O svojej minulosti z Corlon City som samozrejme nikdy nehovoril. Neprekvapilo by ma keby ani nevedeli že také mesto na tejto planéte existuje. Asi ani nemusím dodávať že niektoré z nich skončili u mňa v byte. Žiadna z nich nestála o viac než pár hodín v mojej spoločnosti.
>>> No a potom v práci nadišiel jeden z tých dní kedy sa proste všetko pojebe. Občas mám pocit, že by som radšej pracoval niekde kde „pojebe“ znamená napríklad, že sa vám rozsypú kancelárske spinky a papiere. Alebo že vám niekto čajzne z poličky tovar. To by nebolo také zlé. Nestálo by to toľko životov.
>>> Zavolali nás na naliehavý zásah. Jeden zo senátorov mal prejav niekde v okrajových štvrtiach mesta, samozrejme s ochrankou. Podľa správ čo sme dostali sa do davu zamiešala skupina extrémistov. Pozabíjali väčšinu policajtov ktorí senátora chránili, a zvyšok zatlačili do kúta v mrakodrape mestskej ambasády. Obrnené vznášadlo nás malo vykopnúť na streche, a našou úlohou bolo, samozrejme, zachrániť senátora.
>>> Pristáli sme, vyskákali na strechu, vystrelili dvere na schody, a utekali sme dolu. Šiesti po zuby ozbrojení a vycvičení členovia špeciálnej jednotky. Aby nemali žiadnu šancu, boli sme dodatočne vybavení štítmi, ktoré dokázali zbrzdiť väčšinu bežných projektilov tak, že nedokázali spôsobiť škodu na našich opancierovaných kombinézach. S laserovou zbraňou, alebo dokonca s nožom by sa nám ale stále na kobylku dostať mohli. Aj tak na priamy stret došlo iba keď sa nám nechcelo míňať plyn, alebo keď niekto z extrémistov mal plynovú masku. Dostali sme povolenie iba na paralyzujúci. Postupne sme sa prebíjali budovou podľa toho ako nás viedli malé mapky, ktoré nám všetkým svietili v rohu zorného poľa. Pamätám si na akéhosi chlapíka ktorý priamo predo mnou vykopol dvere a strelil mi z dvojmetrovej vzdialenosti do hrude starou brokovnicou. Slabučko to zašumelo, keď sa drobné železné úlomky odrážali o lesklú plochu mojich chráničov. Kým vypálil druhú ranu, vytrhol som mu zbraň z rúk a rozbil som mu ňou hlavu. Keď padal na zem, mal už väčšinu tela chromú od plynu ktorý sme okolo seba automaticky šírili.
>>> Bez akýchkoľvek strát sme dorazili do miestnosti v ktorej bol uväznený senátor. Na zemi ležali traja mŕtvi ľudia v uniformách, zvyšní dvaja kľačali za prevráteným stolom ktorý bol zo strany otočenej k nám pokrytý priehlbinami. Žiadna streľba medzi nami neprebehla, očakávali nás odkedy sme sa im zobrazili na mapách. Vzadu, za kopou nábytku, sedel on. Jeho pohľad dával človeku tušiť že vnútri prebieha čosi temné. Dovtedy mi nikdy neprebehli zimomriavky po chrbte, keď som niekoho zbadal.
>>> Zúril. Obvinil celú svoju gardu z neschopnosti. Prikázal nášmu veliteľovi na mieste popraviť zvyšných dvoch policajtov, ktorí boli s nami v miestnosti. Náš veliteľ rozsah vykonal. Dali sme mu pancierovú vestu so štítom a plynovú masku, rozostúpili sme sa okolo neho ako živé štíty, a tak sme sa vydali naspäť na strechu. Rozkázal nám prepnúť na smrtiaci plyn. Ochromení muži a ženy cez ktorých sme prechádzali cestou dolu sa zo svojho spánku už nikdy neprebudili. Ich posledným vnemom predtým než im začali telá vypovedať službu bol ťažký mandľový pach. Keď sme dorazili na strechu, odmietol ihneď nastúpiť do vznášadla. Prešiel k okraju plošiny, a zadíval sa dolu. Obrovská masa ľudí, zmätená tým, čo sa práve stalo. Na pódiu stála skupinka extrémistov a niečo vykrikovala na ľudí. Vypýtal si od nášho veliteľa jeho pás s granátmi. Všetky nastavil na smrtiace, výbuch pri dopade, a maximálny rozsah. A potom začal hádzať.
>>> Nad mestom zapadalo slnko, a poskytovalo nám romantický výhľad na veľkomesto, ježiace sa výškovými budovami. Vytváralo okolo nich červenú korónu. A pod nami, medzi ľuďmi, začali blýskať výbuchy. Civilisti vrešťali a boli trhaní na kašu. V dave sa vytvárali veľké diery s desivo pravidelným tvarom. Zo všetkých zvukov v okolí som dokázal vnímať iba dva. Vreskot, a senátorov radostný smiech. Niečo vo mne sa strašne nasralo, naplo, a ozvalo sa prasknutie. Namieril som pušku na jeho hlavu. Všimol si to, no napriek tomu ešte odistil a hodil dva ďalšie granáty. Potom sa otočil ku mne, stále sa smial.
>>> „Tak na čo čakáš. Vystreľ,“ povedal.
>>> Stlačil som spúšť. Teda... aspoň som vydal svojmu prstu rozkaz aby stlačil spúšť. Odpoveďou mi ale nebol tlak na ukazováku a viditeľný výstrel, ale náhle bodnutie bolesti, priamo do mozgu. Zaklonil som hlavu a zaťal zuby. Uvedomil som si, že na senátora nedokážem priamo vystreliť, čosi v mojej hlave mi to nedovolí. Namieril som pušku pod jeho nohy, stál predsa na samom okraji strechy. Nevyšlo. Druhý záchvat bolesti so mnou otriasol natoľko, že som padol na kolená. Opäť sa rozosmial. Prikázal ostatným aby ma spútali. Pri tom ako sa na mňa vrhli som skúsil jednému vraziť lakťom. Dostal takú ranu až mu puklo plexisklo na maske a spadol na zem v bezvedomí. Pokladali to za klasickú sebaobranu pri zatýkaní, ja som ale len chcel zistiť koho dokážem zraniť, a koho nie. Moji... bývalí kolegovia imunitu nemali. Senátor zatknutie nezabudol okomentovať slovami: „Aj tak bol tvoj odpor zbytočný. Celá táto štvrť bude uvrhnutá do karantény a dezintegrovaná.“ Pozrel som mu do očí. Neklamal.
>>> Po návrate na stanicu ma vrhli do dočasnej cely, kde som si musel počkať na odvoz do basy pre politických väzňov. Mal som dosť času na to aby som sa zamyslel nad svojou situáciou. Chcem dostať toho skurveného bastarda. Celkom rád by som nejak pomohol ľuďom z tej mestskej štvrti... po tom čo som sa ich zastal som s nimi cítil akúsi súdržnosť, aj keď iba slabú. Mám v hlave nejaký čip ktorý má nejaký stupeň kontroly nad mojimi telesnými funkciami. Je dosť možné, že vie odhaliť moju polohu komukoľvek čo by ju rád vedel a čo má správne mašinky. Nemal som ani tušenia kedy mi ho voperovali. Keď som vstupoval ku špeciálom tak som prechádzal niekoľkými procedúrami ktoré mi spevnili kosti a svalstvo, znížili prah bolesti a vylepšili mi celkový zdravotný stav a imunitu... asi vtedy. Bolo dosť momentov kedy som bol v narkóze.
>>> Občas sa nám v práci stalo, že niekto utiekol po ceste do basy. Takmer vždy keď sme odvádzali nejakého poriadne silného a technicky zdatného týpka, tak postrehol, že prepážka medzi zadnou a prednou časťou auta má pár slabých miest. Keďže takýchto útekov sa vyskytlo asi iba päť, alebo menej, nikto sa veľmi neponáhľal do financovania nového dizajnu pre väzenský voz. Šofér toho môjho sa volal Charlie, mal to napísané na preukaze ktorý som mu zobral po tom ako som mu zozadu diskrétne zlomil väzy. Nevedel som presne čo si mám počať s čipom v mojej hlave. Jediné čo ma napadlo, bolo, že v mestskej kanalizácii bude možno jeho signál trochu slabší. Na jednom z parkovísk hlavného mesta Telarionu sa odrazu otvorili dvere na špeciálnom transporte pre väzňov, vystúpil z nich chlap v uniforme, odvalil najbližšie veko do kanalizácie, a skočil dnu.
>>> Potreboval som pomoc, z tohto som sa nedokázal vydriapať sám. Nemal som žiadnych dobrých priateľov na ktorých by som sa mohol spoľahnúť. Vybral som sa do štvrti, kde sa iba pred pár hodinami odohralo peklo...

>>> Dvere v miestnosti sa otvoria a prerušia moje rozprávanie. Vstúpi akási štíhla postava v čiernom obleku. Chvíľu ju pozorujem a skúšam rozoznať, či je to kyborg, alebo android, ale po chvíľke to vzdávam. Položí mi na stôl tácku s jedlom, obráti sa, a odíde preč. Aj keď z dverí nie je počuť zvuk zapadnutia mnohých zámkov, nepochybujem o tom, že tam sú.
>>> Jedlo je prosté, akási polievková zmes so syntetickým mäsom, biely chlieb, a pomaranč. Zoberiem ho do ruky a zaborím doň prst. Prejde cez šupku až príliš ľahko. Bolo by naivné myslieť si, že by mi priniesli zdravý pomaranč z biofarmy. Také si mohli dovoliť iba vo vyššej vrstve. Položil som oranžovú guľku mdlo voňajúcu po pomarančoch naspäť na tácku.
>>> „Kde som to skončil...“

>>> Členovia extrémistickej skupiny na ktorých som narazil mi veľmi nechceli dôverovať. Ani sa im nečudujem, bol som oblečený ako skurvený bachár. Nenechal som sa ale odbiť ich búchačkami, namierenými na moju hlavu, a stále dokola som opakoval že mám naliehavú správu pre ich šéfa. Ešte dobre, že nikto z nich nespoznal moju tvár zo záchrany ambasádora, ale vtedy som mal na sebe plynovú masku... a všetci čo ju mohli vidieť sú mŕtvi. Po dlhom presviedčaní sa rozhodli že ma privedú k niekomu kto má v ich skupine vyššiu funkciu. Chlapík bol bývalý vojak, pokrytý jazvami. Pohľad ako dravec. Keď som mu vylíčil vážnosť situácie, na môj podiv mi uveril. Povedal, že to nie je prvýkrát čo vláda takýmto spôsobom potlačuje vzburu. Pripadalo mi to neuveriteľné, že mohli len tak vyzabíjať ľudí z riadne veľkej oblasti husto zastavaného mesta, a prešlo im to. Tunajší obyvatelia predsa mali rôzne záväzky a vzťahy k ľuďom ktorí boli z iných štvrtí. Zdá sa že akýkoľvek počet nahnevaných príbuzných nie je pre vesmírny parlament ohrozením.
>>> Ponúkol som mu obchod. Zneškodním jedno z dezintegračných zariadení, čím dám ľuďom v štvrti jeden alebo dva dni naviac. Nemôžu to tu zničiť keď im vypadne zo siete jeden článok, a oprava chybného generátora im dá nejaký čas zabrať. Za odmenu som chcel neurochirurga, ktorý by mi z hlavy vybral čip. Poukázal som na to že s čipom v hlave sa nemôžem ku generátorom ani priblížiť, pretože by som mal na hlave vznášadlá plné vojakov ešte kým by som položil prst na mainframe. Ešte nikdy som nevidel nikoho tak kmitať. Za pár hodín za mnou prišli s niečím čo vyzeralo ako sluchátko, napojené káblom na krabičku. Rušička a batérie. Nepoznali žiadneho chirurga ktorý by bol na planéte Telarion a ktorý by nebol ostro sledovaný vládou. Jediné čo pre mňa vedeli v tento moment zariadiť bol tento šmejd do ucha. Dokáže eliminovať všetky funkcie akýchkoľvek čipov v mojom mozgu, takže nebudem vysielať... a môžem strieľať do koho sa mi zachce. Až kým mi niekto neodstrelí ucho, alebo sa nevybije poondiata batéria. Budem si na to musieť dávať pozor. Ak by mi vraj rušička nebola dosť dobrá, vedia o jednom chlapíkovi ktorý by bol dosť dobrý na to aby mi čip z hlavy vybral, ale s tou informáciou sa boli ochotní rozlúčiť až po tom čo zneškodním generátor.
>>> S tým nebol žiadny problém. Musel som sa dostať do podzemných priestorov jednej z rozvodných staníc, ktoré všetky slúžili dvojitému účelu ako generátory dezintegračných polí. Keby ste sa pozreli na mapu mesta zhora, a vyznačili si na nej rozvodné stanice, všimli by ste si že sú rovnomerne rozmiestnené v šesťuholníkových tvaroch. Stanice boli síce strážené a zabezpečené, ale nijak veľmi efektívne. Stačilo omráčiť jedného zo strážnikov na povrchu, prekĺznuť nepozorovane k výťahu do podzemia, od ďalšieho strážnika získať identifikačnú kartu, a vďaka nej po mne nestrieľali nastražení roboti hlbšie pod zemou. Tiež som si z údržbárskych šatní zobral jednu masku a dve bomby s kyslíkom, pretože poschodia s robotmi sú zamorené plynmi. Hlavný panel dezintegrátora ma sklamal. Čakal som grandióznu sálu plnú obrovských cievok a sklenených gulí a elektrické výboje preskakujúce medzi tým. Bol to iba obyčajný počítačový panel. Pánom teroristom som povedal že zneškodnenie tohto zariadenia je veľmi zložitý proces na ktorý treba mať kódy od špeciálnych jednotiek, prístupové karty, a pokročilé hackerské znalosti. Ani jedno z toho som bohužiaľ nemal, a tiež som nemal tušenie ako sa také niečo dá normálne zneškodniť. Ale bol som ochotný to vyskúšať s piatimi tehličkami C4. Hodinu po tom, čo som opustil budovu, sa zem otriasla mohutnou explóziou, a elektrické vedenie nad nami zapraskalo. Pred mojimi krátkodobými spojencami som to vysvetlil ako samo-deštrukčný protokol, ktorý som samozrejme normálne spustil.
>>> Stanica bola na dostatočne dlhý čas vyradená, a ja som dostal odmenu v podobe informácie. Bastian Haas bolo meno prvého dôstojníka na nezávislej vesmírnej lodi Žltá Ponorka, a tento chlapík bol okrem iného špičkový neurochirurg. Nebol pod dozorom vlády. Žltá Ponorka mala pristávať na Telarione o dva týždne, a bola známa tým, že drsných chlapov do posádky hľadá vždy, a tiež tým že sa málokedy zvyknú vrátiť. Ostávalo mi pár dní. Vedel som presne ako ich stráviť.
>>> Starý panelák, postavený v jednej z okrajových štvrtí hlavného mesta. Pred ním zaparkované auto. Skontroloval som adresu s tou čo som dostal od obchodníka s informáciami. Bol som tu správne. Zvláštne miesto pre trávenie voľného času. Auto bolo nové. Vo vchode neboli žiadne kamery. Žiadne zabezpečenie. Vytiahol som zbraň, a pustil som sa hore schodmi. Tma, špina, pach moču. Na každom prestupnom poschodí ležal matrac posiaty škvrnami rôznych farieb, všetky ale vyzerali dávno opustené. Správne dvere som rozoznal okamžite. Boli tu totiž iba jedny, zasadené do rámu. Ostatné boli vytrhané, alebo viseli polámané v rámoch ako drevení obesenci. Chvíľu som zvažoval či ich vykopnem, alebo odomknem. Nechcem robiť rachot, ešte nie. Vytiahol som odomykacie zariadenie, ilegálny hardvér. Dvere štukli a pootvorili sa.
>>> Smrad. Tmavá vstupná hala. Svetlo z miestnosti na druhej strane chodby, prichádzajúce zpoza rohu. Niekoľko tichých krokov a stál som vo dverách. V rohu bolo niekoľko klietok, pripadali mi dosť malé. Boli pri nich špinavé misky. Všetky prázdne. Uprostred miestnosti robustný oceľový stôl. Na stole ležalo drobné útle telo, mladučké dievča. Rozrezané v tvare písmena ypsilón. Niektoré časti z nej ležali na stole alebo na zemi. Čosi držal v ruke on. V druhej ruke jasno červený skalpel. Bol úplne nahý. Vták mu stál. V očiach nepríčetný výraz. Pán senátor. Pozrel na mňa svojimi prasačími očami, podliatymi krvou ktorá nebola jeho. Usmial sa na mňa. Strelil som mu medzi nohy, zo stoporeného penisu zostala krvavá kaša a jeden zo semenníkov dopadol na zem, iba o sekundu skôr ako sa na zem zviezol celý a začal vydávať vysoký piskot. Prestrelil som mu koleno. Intenzita piskotu sa na moment zvýšila keď vytlačil z pľúc o trochu viac vzduchu. Ktosi utekal za mnou po chodbe. Šofér, vedel som že je v budove, bol som zvedavý kedy ho stretnem. Otočil som sa k dverám. Umrel hneď ako jeho hlava začala vytŕčať spoza rámu, jeho telo sa zrútilo na zem a zotrvačnosťou narazilo o stenu. Trochu som sa okolo seba poobzeral, kdesi v miestnosti som predtým totiž postrehol prechod niekam ďalej. Za klietkami. Tiež tam bolo rozsvietené.
>>> Akoby si v tej miestnosti robil výstavku, alebo zbierku. Na stenách viseli vytlačené fotografie, a na klincoch boli pod fotkami povešané rôzne maličkosti. Našiel som to, čo som dúfal, že nenájdem.
>>> Angelin prívesok. S fotkou nášho otca.
>>> Pri odchode som strelil senátora do hlavy, ale až keď som ho mal za sebou. Mal som tejto chorej planéty plné zuby. Chcel som ísť preč, niekam kurevsky ďaleko.
>>> Žltá Ponorka bola vyradená bojová vesmírna loď, ktorú si niekto za lacný peniaz kúpil a zrekonštruoval pre vlastné účely... a nafarbil na žlto. Jej výzbroj bola zredukovaná na počet kanónov ktorý povoľoval zákon proti pirátom. Prijímací pohovor prebiehal tak, že si ma chlapík v prístave premeral od hlavy až po päty, nechal ma podpísať niekoľko papierov, medzi ktorými bolo napríklad tlačivo ktoré zbavovalo kapitána mojej lode akejkoľvek zodpovednosti za moju prípadnú smrť, a ukázal mi na náklad, ktorý bolo treba dostať na loď. Práce som sa chopil bez námietok. Na svojho doktora určite eventuálne narazím.
>>> Keď sme odlietali, díval som sa z okna na planétu Telarion, ktorá sa pri reve motorov pomaly zmenšovala. Necítil som nič.
>>> Od momentu čo som nastúpil mi bolo jasné, že Žltá Ponorka je pirátska loď. Posádka bola po zuby ozbrojená, a výbava lode bola vysoko nad bežný obchodnícky štandard. Centrum pre kybernetický boj, únikové moduly prerobené na útočné dróny ovládané mainframom lode, a predovšetkým sme neviezli žiadny náklad. Obchodné lode štartujú iba keď idú plné tam aj naspäť. Pirátske lode štartujú prázdne, a vracajú sa plné. Medzi papiermi čo som podpisoval bolo určite niečo, čo ma zaväzovalo k vykonávaniu všetkých rozkazov, vrátane tých špinavých. A ak by som nepočúvol, môžu ma kľudne zabiť a nebudú z toho mať nič okrem výčitiek svedomia. Heh.
>>> Prepady väčšinou prebiehali kľudne. Hackerský útok od nás vyradil z prevádzky väčšinu systémov nejakej lode, takže sa nemohli brániť ani utiecť. Bez pomoci lode ktorú sme okrádali sme si utvorili niekoľko spojovacích tunelov. Posádka mala prikázané vydať nám všetko čo sme chceli pod hrozbou vypnutia systémov pre podporu života. My z Ponorky sme už iba pobrali náklad a preniesli späť na našu loď. Nebrali sme všetko, aby sme nenaplnili loď pri prvom prepade. Každý mal za úlohu zobrať tie najcennejšie veci pre kapitána, a čokoľvek s nižšou hodnotou sme mohli vziať pre seba. Ak bol niekto prichytený ako hrabe viac pre seba a kapitánovi dáva podradný lup, bol posádkou ubitý na smrť. Väčšina chlapov, vrátane mňa, si na cudzích lodiach kradla jedlo.
>>> Bol som na Žltej Ponorke celý rok, kým som začul prvú zmienku o Bastianovi Haasovi. Vedel som, že veliteľská kajuta je permanentne uzavretá, a že do nej nosíme jedlo približne pre dvoch ľudí, takže som odhadoval, že bude tam. Tá zmienka padla vo vyhlásení ktoré sa ozývalo celou loďou. Máme byť všetci na špičkách a pripravení brániť sa pred útokom. Ktosi by údajne rád uniesol pána Haasa z mostíka. Jeden chlap z posádky navrhol aby sme Haasa vydali, že prvého dôstojníka môže robiť ktokoľvek. Kapitán ho na mieste zastrelil. Zvyšok posádky rozkaz pochopil. Útok na seba nenechal dlho čakať, ale prišiel v podobe, akú sme naozaj nečakali. Loď ktorá nás napadla bola tiež schopná podnikať kybernetické útoky, a podarilo sa im prehrýzť cez firewally našej lode. Motory sa váhavo vypli, akoby ich do toho niekto musel tlačiť. Svetlá kolísavo zhasínali a opäť sa začínali. Loďou sa ozval piskot a šum zo všetkých reproduktorov interkomu. Bolo to ako keby samotná loď cítila bolesť. Na loď vniklo niekoľko ozbrojených mužov. Uľavilo sa mi keď som nezacítil žiadny bojový plyn. Akonáhle vošli do lode, spustil sa boj. Ja som sa mu vyhol. Útočníci mali štíty, chránené telá a laserové zbrane. Naša posádka boli iba chlapi s rôznymi starými puškami. Prekĺzol som cez tunel na ich loď, a trochu som si to tam obzrel. Malá, rýchla, stavaná tak aby sa maskovala proti bežným detekčným zariadeniam. Toto bol drahší špás než Ponorka. Ktokoľvek šiel po Haasovi ho chcel naozaj veľmi. Posádku ale veľmi početnú nemali, spolu s tými čo nabehli na našu loď som napočítal štrnásť ľudí.
>>> Keď sa úderná jednotka s jačiacim doktorom Haasom vrátila na svoju loď, všetci čo sa útoku nezúčastnili už boli mŕtvi. Ich počet sa zmenšil na polovicu. Všetky hackerské terminály ktoré boli na lodi boli roztrieštené. Osamelé súčiastky voľne poletovali vo vákuu. Kdesi v lodi, vzadu, sa ozval zvuk. Rozbehli sa za ním. S Haasom zostal jeden chlap. Načiahol som sa zo svojho úkrytu na strope, chytil som mu prilbu, a prudko ňou otočil do strany, ktorou by sa bežne nemala pohybovať. Zapukal, a zmalátnel. Chytil som Haasa okolo pliec, čerstvej mŕtvole som zobral laserovú pušku, a skočil som späť cez spojovací tunel. Akonáhle sme sa ocitli v pretlakovej komore Ponorky, pevne som sa chytil zábradlia, doktora som zaistil aby mi neuletel, a narobil som v spojovacom tuneli niekoľko poriadnych dier. Podtlak začal robiť bordel, a celý tunel bol zakrátko roztrhaný na kusy. Poklop pretlakovej komory sa predo mnou zavrel, a miestnosť sa začala prispôsobovať prostrediu v lodi. Jeden z kanónov Ponorky, ktorá už nebola spútaná nepriateľským vírusom, sa obrátil a vypálil. Drobné plavidlo zaniklo v guli plazmy.
>>> Bol mi nesmierne vďačný, Haas aj náš pilot, ktorého Haas volal Ponorka. Žltá Ponorka bol Haasov opus magnum. Perfektné spojenie človeka so strojom. Zostávala mu tvár a nahá hruď, zadná časť hlavy, chrbát. Všetko od pása dolu mu ale chýbalo, a bolo nahradené rôznymi súčiastkami a káblami. Ponorka bol v dokonalom spojení s loďou. Príjmy z otrasových senzorov vnímal ako dotyky, bezpečnostné kamery boli jeho ďalšie oči, ventilačný systém jeho dýchanie. Všetky rutinné úkony ktoré loď vykonávala robil on, vedome. Nepustil si do mozgu žiadnu automatiku, aj keď softwér na tu už bol. Bol to génius, aj Ponorka, aj Haas.
>>> S operáciou nebol žiadny problém. Dva dni po útoku som držal čip špeciálnych jednotiek Telarionu v svojej dlani, pravdaže deaktivovaný. Prvýkrát po roku som v uchu nemal rušičku.
>>> Najbližšia planéta na ktorej sme sa zastavili sa volala Iluwian. Bola na samom okraji prebádaného vesmíru, čiže vplyv parlamentu tu bol slabý, ale rôzne zločinné spoločnosti si tu žili vo veľkom. Rozhodol som sa, že vystúpim. Slobodný, a s plným báglom nakradnutého hardvéru z pirátskej plavby vesmírom, som vkráčal do hustej džungle veľkomesta. Premýšľal som, čo budem robiť. Mohol som začať odznova, akokoľvek chcem. Sledoval som ľudí, ako si bežne nažívajú, chodia do práce, do obchodov, stretávajú sa s priateľmi, majú kľud a pokoj. Čím dlhšie som nad tým uvažoval, tým mi bolo jasnejšie, že to nie je nič pre mňa. Celý môj život bol adrenalínová jazda, a nasadzoval som ho na dennom poriadku. Adrenalín je moja droga. Mal som zbraň.
>>> Zašiel som na Iluwianský web, a pozrel som sa aká prácička by sa našla pre nebezpečného chlapa so zbraňou.

>>> Pozrel som sa do oka kamery. „Tak, tu to máte. Všetky udalosti na ktoré ste boli zvedaví, od malička až po môj príchod na Iluwian. Plus rôzne informácie o ktoré ste ma nežiadali, ako bonus.“
>>> Nechcel som žiadať o prepustenie. Každého z tých ľudí čo za touto celou stáli by som najradšej zabil. Môj príbeh do dnes patril iba mne, no s tým je koniec. Pred týmito ľuďmi sa nikto neschová, obzvlášť keď nosí v hlave to, čo ja.
>>> Môj prúd myšlienok prerušil elektrický šok. Stratil som vedomie. Prebudil som sa v inom prostredí. Prvé veci čo som si uvedomil boli dotyk trávy na líci a jemný vánok. Potom som zacítil ako do mňa ktosi šťuchá palicou. „Ste v poriadku ujo?“ ozvalo sa. Otvoril som oči. Dievčatko ktoré stálo vedľa mňa sa zľaklo a urobilo krok dozadu. Pustilo paličku na zem. „Prepáčte,“ utrúsila, a rozbehla sa preč. Posadil som sa. Vystrel som si končatiny, až mi drôty implantované do šliach zavŕzgali. Park. Na obzore sa črtala monumentálna budova Iluwian Skygate, s číslom alebo 2, alebo 3. Iba kúsok dolu z kopca bola lavička. Napadlo ma, že sa posadím. Cestou som si skontroloval vrecká svojho dlhého kabáta. Šesť zo siedmych nožov bolo na svojich miestach. Obe laserové pištole boli na svojich miestach. PDA s extrémne vzácnym programom Infiltrator bolo stále v mojom zadnom vrecku, to ma prekvapilo. Vytiahol som ho a nahral som si najnovšie číslo Iluwian daily. Nový akčný film od Galaxy International, ktorý vás zaručene pripúta k vašim kreslám. O kom to asi bude. Heh.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Alexander "Axel" Carpenter   

Návrat hore Goto down
 
Alexander "Axel" Carpenter
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: Profily-
Prejdi na: