RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Sayrus Esman - Trhlina v čase

Goto down 
AutorSpráva
Sayrus Esman

avatar

Male
Počet príspevkov : 22
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 2912
Povolanie : Ako kedy, no momentálne vystupuje ako vedec

OdoslaťPredmet: Sayrus Esman - Trhlina v čase   So november 27 2010, 12:45



Hudba k textu

Stál na skalnatej vyvýšenine a slepo hľadel pred seba. Na jazyku cítil chuť obhorenej trávy a prachu. Nos mu na silný zápach dávno prestal reagovať. Proste tam len tak stál a hľadel pred seba. Na oranžovej oblohe by mali svietiť dve slnka. Jedno na východe a druhé na západe, no pre husté mraky prachu nebolo vidieť ani jedno. Len sivo-oranžová obloha. Mal by byť jasný deň, no bolo len akési mrákavé šero. Mal by sa tu ozývať veselý krik a smiech detí, no vládlo tu úplne ticho. Ticho bolo to jediné, čo na tomto mieste ostalo. Ticho. Mučivé ticho, ktoré sa ani on sa neodvážil narušiť. Len nemo pozeral. Jeho oči nehľadali nič konkrétne, jednoducho len hľadeli pred seba. Na kopce, kde kedysi rástla červená tráva s vôňou sviežich zelených jabĺk. Miloval tú vôňu. Na ruiny mesta, kde pred tým žili obyvatelia tejto kedysi prekrásnej a úžasnej planéty. Zbožňoval ich. Všetkých. Na lesy, ktorých stromy mali strieborné listy. Keď ráno vyšlo prvé slnko na východe a hneď na to i to druhé zo západu, vyzeralo to, akoby všetky tieto lesy horeli. Bola to nádhera. Na polia, kde kedysi rástli vesmírne lode tejto rasy. Nikto ich nepestoval. Ani táto priam dokonalo vyspelá rasa si nedokázala osvojiť pestovanie týchto nevšedných strojov. Vesmírne lode, ktoré nikto nezostrojil, ale jednoducho rástli. Rástli samé od seba. Nikto im v tom nepomáhal a ani nebránil. Proste tam rástli a keď prišiel ich čas, vybrali si svojho spoločníka a majiteľa. Dokonalé. A teraz... teraz tu ostali len popadané ruiny miest, obhorené zvyšky striebristých stromov a červenej trávy. Mŕtve časti prekrásnych strojov a prach, kopa prachu a spomienok na kedysi vznešenú vyspelú rasu. Nikto neprežil. Dokonca aj toto miesto je mŕtve. Už nikdy nepovstane. Nikdy sa už nevráti. Vlastne už vôbec neexistuje. Nikto túto planétu už dnes nepozná. Kto by sa o ňu i zaujímal? Ľudia? Doteraz vlastne ani nevedia, že okrem nich existuje nejaká iná inteligentná rasa. Okrem pár jedincov, ktorí neboli unesení a ostatní ich považujú za bláznov. Len pár organizácii. Ako kedysi NASA, tak teraz niekoľko ďalších sa zaoberá tajnými únosmi ľudí a snažia sa naviazať kontakt s ostatnými druhmi. Aké naivné, no to na ľuďoch vždy obdivoval. Čo tam po iných rasách, čo tam po ostatných jeho druhu. Jeho slabosťou boli vždy ľudia. Bolo to tak pred dvetisíc rokmi, je to tak i teraz. I keď sa ľudstvo podstatne zmenilo. Už nie sú takí, ako ich poznal. Aká bola Donna, Martha, Rose... Jeho milovaná odvážna Rose. Všetkým im zničil životy.
Donne musel vymazať časť jej spomienok, len aby mohla ďalej žiť. Bez spomienok na neho a na všetky ich spoločné zážitky. Do konca života ju prenasledovalo jeho podvedomie. Niekedy robila veci, ktorým sama nechápala a to len pre to, lebo ju kedysi využil aby ON mohol žiť. Stratila všetko to pekné, čo ju kedysi lákalo a napĺňalo. Jej starý otec mu to nikdy neodpustil, aj keď to na sebe ani raz nedal vedieť. A jej mama ho nenávidela od prvej chvíle, čo ho videla. Ktorá matka by už mala v láske človeka, ktorý jej jedinej dcére prekazil svadbu?
A Martha? Mohla z nej byť skvelá doktorka. Bola úžasná. Vedel to od tej chvíle, čo mu počúvala srdcia. A to, ako sa postavila situácii, keď Jadooni uniesli celú Londýnsku nemocnicu na Mesiac. Bola jednoducho úžasná. Ale nie, jemu to očividne nestačilo, on z nej musel urobiť vojaka. Bezcitného vojaka, ktorý sa bezhlavo púšťa voči smrti. Bola by z nej úžasná doktorka. No on ju svojim spôsobom zabil. Zničil ju. Dokonca aj Astrid dohnal k tomu, aby sa obetovala pre dobro všetkých.
No a Rose, jeho zlatá Rose. Celý život mala pred sebou. Veď mala len osemnásť. Nemal ju nikdy brať so sebou. Mohla šťastne žiť, nemusela sa báť, že by ju Daalekovia niekedy chceli zabiť. Mohla ostať s Mikeom. Byť s ním šťastná. Nikdy nepoznať, čo je tam vonku. Bolo by to tak lepšie. No on ju musel zatiahnuť do toľkých malérov. Až nakoniec skončila v paralelnom svete. Síce jej v deň ich rozlúčky nestihol povedať to, čo tak veľmi chcel, no ona si ho po čase aj tak našla. Nie, ona mu dokonca zachránila život. Niekoľkokrát. Ale to vlastne i Martha a Donna.
Každej vďačí za život. Martha za to dostala vojenský výcvik, Donna obrovské okno a Rose... život v paralelnom svete, kde šťastne žila až do smrti s jeho napoly ľudským smrteľným klonom. Nikdy si to neprestal vyčítať a Rose taktiež. Milovala jeho, no musela sa uspokojiť len s akými jeho polovičným klonom. Áno, bol to svojím spôsobom on, no bol smrteľný, mal jedno srdce, stárnul... bol to len človek s jeho inteligenciou a vzhľadom. Bola šťastná, mala skvelý život, krásne deti, no nikdy nebola taká šťastná, ako by bola s ním. No on si vybral už dávno pred tým. Raz už rodinu mal a stratil ju. Pri jeho štýle života by ju stratil aj vtedy. A on by už ďalšiu stratu nezvládol. Rose miloval, skutočne miloval, nebolo ľahké nechať ju odísť. Nebolo ľahké vybrať si znova. Nebolo ľahké prestať ju milovať a pritom dávať nádeje iným.
Martha ho taktiež milovala. Varoval ju. Hovoril jej, že ten bozk nemala brať osobne. Šlo len o záchranu stoviek ľudí v nemocnici, ktorá sa z ničoho nič objavila na Mesiaci. Donna ho tiež milovala. Nie je taký slepý a hlúpy, aby to nespoznal. Ona to vždy popierala, no vždy, keď hovorila, že je na ňu príliš chudý a premúdrelý a tvrdohlavý, jej priam žiarilo z tváre, ako veľmi ho chce. Samozrejme, lichotilo by mu to, keby to on sám chcel vidieť. Rovnako ako Donna, i on to popieral. A pritom všetkom stále miloval Rose. Rose, ktorú opustil a ktorá mu krátko na to zachránila život. V podstate boli Rose a Donna jeho najdôležitejšie ľudské ženy na celom svete. Rose mala tú najotravnejšiu matku, ktorá však robila úžasný čaj. A Donna. Donna mala toho najúctyhodnejšieho deduška, akého on kedy poznal. Nebyť jeho, on, ani Zem by tu už vyše dvetisíc rokov neboli. Vždy mal šťastie stretnúť tých najodvážnejších ľudí na planéte. Teraz sa to už tak často nestáva. Ľudstvo sa zmenilo a spolu s ním i celý vesmír. Oni si totižto neuvedomujú, akí sú pre celý tento svet dôležití. Nikto si to neuvedomuje. Len on. A v tom spočívajú základy jeho prekliatia.
A teraz stoj tu, na pohrebisku všetkého, čo kedysi nazýval domovom. Na ruinách jeho sveta. Gallifray. Raz za rok sa otvorí trhlina v čase a on môže prechádzať i do uzamknutých sfér. Obdobie vojny Pánov času a Daalekov je vo víre času uzamknuté už niekoľko tisíc rokov a on sa sem každý rok vracia, aby mohol pohliadnuť na zánik jeho domova. Toto ostalo po tej nádhernej planéte. Páni času veľmi dobre vedeli, čo robia. Vedeli, že ich záhuba sa blíži. Dokonca vedeli aj to, že za necelých tisíc rokov ich bude chcieť jeden z nich vyslobodiť. Vládca si vtedy ešte neuvedomoval, akú chybu sa chystal urobiť. Aspoň, že na to prišiel včas. Buď on, Vládca, alebo celý Gallifray. Jeho život, Vládcov, alebo povstanie zabudnutej rasy. Pričom si však ani jeden neuvedomoval následky, ktoré by to spôsobilo. Každý tým svojim spôsobom všetko stratil. Vládca obetoval svoj život na nápravu svojich chýb, Gallifray opäť upadlo do zabudnutia a on... on opäť stratil Rose, Marthu, Donnu... a aj časť seba. No zachránil Zem a spolu s ňou i celý vesmír. Koľko krát to už vlastne urobil? Tisíce. Prestal to počítať. Tí, ktorí ho poznali ho začali nenávidieť. Jeho príchod totiž znamenal problémy. Kde sa objavil, tam sa stalo niečo zlé. Preto sa im vyhýbal, preto už nehľadal ani Marthu, ani Donnu. Keď sa mu cnelo, vrátil sa za nimi bez toho, aby si ho ony všimli. Spomínal na časy, keď spolu cestovali, keď sa s nimi mohol podeliť o krásu vesmíru a času. Všetky ich mal veľmi rád. Všetky zradil. Vždy nakoniec ostane sám. To je osud Pána času. Často sa pýta, či to za to všetko stojí. Často uvažoval nad tým, že už to nechá všetko tak. Usadí sa a založí si rodinu. Zabudne na regeneráciu, na Tardis, na všetko. Nejde to. Nedokáže to. Istá časť jeho bytia musí mať tú dennú dávku dobrodružstva, kde si dokazuje, aký je dokonalý. Je predsa posledný. Posledný Pán času. Doktor. Cestuje a pomáha. Mieša sa do vecí, ktoré sa ho netýkajú. To je jeho poslaním. Posledný Pán času. Posledný Gallifreyčan.
Chladný vietor mu navial piesok do očí a hnedý plášť mu zašušťal pri nohách. Ani za tých dvetisíc rokov ho neomrzela jeho stará móda. Hnedý pásikavý oblek, ktorý striedal s modrým. Kravata, alebo len obyčajná bledomodrá košeľa či tričko a samozrejme červené, či béžové plátenky. Za chladného počasia jeho starý milovaný hnedý plášť.
Prižmúril oči, aby sa tak ochránil pred poletujúcim pieskom. Ruky zasunuté vo vreckách nohavíc sa mu trochu zachceli od zimy. Už mu neostáva veľa času. Stisol úzke pery tak, že to na krátku chvíľu vyzeralo, akoby ani žiadne nemal. To len aby potlačil ich chvenie, ktoré sa dostavilo hneď na to, ako si na toto všetko spomenul. Snáď tu nebude teraz plakať. Je to predsa dvetisíc ročný starec. Poriadny chlap a chlapi predsa neplačú. Čo by mu len na to povedala tvrdá Donna?
Povzdychol si a otočil sa. Zoskočil zo skaly na ktorej stál a prešiel pár krokov k jeho Tardis, ktorá stála kúsok za ním. Otvoril dvere, vošiel dnu a naposledy sa obzrel za ruinami jeho rodného mesta. Posledný krát vzhliadol oranžovú oblohu a predstavil si, ako sa na kopcoch rozprestiera červený koberec a strieborné listy stromov odrážajúce ohnivé farby sĺnk. Sklopí zrak a zavrie modré dvere policajnej telefónnej búdky. Väčšia z vnútra. Tajomstvo Pánov času. Zapne všetky spínače a Tardis ožije. Jej srdce začne žiariť. Za tichého hvízdania vesmírna loď zmizne. Jednoducho sa stratí v čase a priestore. Rovnako ako sa o krátku chvíľu stratí i Gallifray. A on sem príde zase až o rok, keď sa trhlina v čase opäť otvorí, aby mohol už po vyše dvetisíci krát vidieť stále dookola záhubu svojej planéty, ktorú zabil on sám, svojimi vlastnými rukami. To už však vie jedine on. Ostatní sú dávno mŕtvi. Jedine on...

Tak zase o rok, drahá Gallifray...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
 
Sayrus Esman - Trhlina v čase
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: RPG práce-
Prejdi na: