RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8  Next
AutorSpráva
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne júl 08 2012, 18:03



*Mormak pritiahol žrebcovi uzdu a ten spomalil z rýchleho cvalu do kroku,až kým pozvoľna nezastal a nezačal nervózne prešľapovať z jednej nohy na druhú. Ako kôň pohol hlavou dopredu a dozadu v snahe vzoprieť sa príkazu, kovové časti postroja narazili do seba a hlučne sa rozcinkali. Vietor zachytil cíp Mormakovho plášťu s sfúkol mu ho na hruď, ktorá sa dvíhala bezmála tak prudko ako žrebcov mohutný hrudník.
"Si si tým všetkým istý?" opýtal sa Mormak a obrátil svoj zamračený pohľad priamo na tvár Norgweho. Zbojník bol Mormakovou pravou rukou a ak sa v zlodejskej bande dalo niekomu veriť, tak to bol práve Norgwe. Jeho tvár s hrubými rysmi nebola nijako krásna, skôr desivá následkom choroby, ktorá ani kúsoček kože nenechala bez jazvy. Norgweho širokoplecá postava sa krčila na žrebcovi vedľa Mormaka, ale keď sa pán opýtal na to, čo videl, narovnal sa v sedle a jeho zohavené ústa sa roztiahli do niečoho podobného úsmevu.
"Áno, Mormak, všetko som videl. Bol som práve na ceste k druhému stanovisku, keď som videl, čo Reiven urobil. Ukrytý tak, aby ma nevidel, som sledoval ako zabíja tvojich mužov a uteká s tou ženou."
"Kráľovnou," upresnil Mormak a zamračil sa tak, že sa mu obočie bezmála stretávalo nad koreňom nosa.
"Áno, môj pane. Sledovali sme ich až sem, ale poznám tú cestu a viem kam ústi. Sú v pasci."
Ako na povel obaja muži zaklonili hlavu a pozreli na strme skalné steny. Vrcholce sa strácali v hustej hmle a vchod do jaskýň pôsobil oveľa desivejšie. To bol vstup do pekla.
"Čo urobíme, pane?"
Mormak vedel, že ho Norgwe pozoruje, ale napriek tomu sa k nemu neotočil iba pohľadom hypnotizoval vchod, z ktorého sa nečakane vyrútil kôň bez jazdca. Precválal naokolo s penou na pysku, v rozšírených očiach hrôza. Takže Reiven sa obrátil proti nemu, zabil dvoch jeho mužov a nepochopiteľne sa pridal na stranu ženy, ktorá ich všetkých mohla zničiť.
"Zavalte vchod!" prikázal tak hlasno, aby ho okrem Norgweho počuli aj ostatní muži, ale zatiaľ čo u nich vypuklo zborové nadšenie iba Norgwe mal dosť duchaprítomnosti na to, aby sa zatváril spýtavo. Mormak sa zasmial, vrhol posledný pohľad na skupinku svojich mužov, ktorí sa rútili ku vchodu do jaskýň a potom sa konečne pozrel aj na svojho najbystrejšieho sluhu.
"Sám si povedal, že nemajú kam ujsť a pokiaľ viem, tak kráľovná sa má vydávať za kráľovho najmladšieho brata. Čo myslíš, koľko asi nastávajúci ženích ponúkne za svoju nevestu?"
Norgwemu trvalo trochu dlhšie, kým si všetko spojil, ale potom sa mu znetvorená tvár roztiahla do širokého úsmevu, v ktorom sa naplno ukázali všetky okýptené zhnité zuby.
"Už rozumiem pane. Veľmi šikovný plán."
Zvuk mohutného výbuchu zatriasol nielen skalami, ale aj zemou a Mormak mal dosť práce, aby upokojil svojho žrebca. Áno, bol to veľmi šikovný plán, pomyslel si aj on a sledoval ako sa obrie kusy skál trhajú zo základov a pri páde nadol so sebou strhávajú prúd sutín a kamenia.


Vybehol z tmavého tunelu tesne za Jocellyn a keď prekonal hranicu medzi vnútrom jaskyne a vonkajším svetom, množstvo svetla ho náhle oslepilo. Prižmúril oči a ako prvé si uvedomil vietor, ktorý bez ustania vanul nad planinou a narážal mu priamo do hrude. Keď si ako tak zvykol, zložil ruku k boku a rozhliadol sa okolo seba. Videl stavbu z dreva, ktorá vyzerala dosť zachovalo na to, aby sa v nej dal nájsť úkryt. Tých pár stromov, ktoré rástli naokolo poskytovali tieň pred prudkým slnkom, ktorého silu zmierňovalo len prúdenie vzduchu. Ten sa so svišťaním rozbíjal na stromom útese a dolu, v hĺbke burácali vlny rieky lámajúce sa na ostrých skaliskách. Všetko to, spolu svýhľadon na krajinu a more tvorilo drsnú krásu berúcu dych. A uprostred toho všetkého kľačala Jocellyn. Bez toho, aby si to Reiven uvedomil, vykročil k nej a takmer v tom istom okamihu sa ona postavila a nečakane sa mu vrhla do náručia. Povedala prepáč, ale on nevedel, čo by jej mal odpustiť. Pevne ju zovrel do objatia, ktoré si tak dlho odopieral dokonca aj v spomienkach a zhlboka sa nadýchol jej vône. Už už zatváral oči, keď sa ozval mohutný výbuch a hoci sa v tmavom tunely nič nezmenilo, bolo počuť zvuk padajúceho kamenia.
"Nie," zašepkal a stuhol aj s rukami okolo Jocellyniných ramien. "Nie!" ysľou mu obrovskou rýchlosťou preleteli všetky dôsledky, ktoré by so sebou prinieslo jeho uväznenie. V prvom rade sa v Mormakovom tábore ešte stále nachádzali truhlice s dračím prachom a to bolo veľmi nebezepčné. Spomenul si na ne až teraz a náhle sa v ňom zodvihla vlna hnevu.
"Do horúcich pekiel! Toto mi bol čert dlžen!" Pustil Jocellyn a rozbehol sa smerom k tmavému tunelu.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi júl 13 2012, 12:32

Kráľovná sa len spustila do trávy, sledujúc nadávajúceho Reivena. Pochybovačne nadvihla jedno obočie, zatiaľ čo zvažovala dôsledky zavalenia vchodu do bludiska. Neverila, že to bola jediná cesta, ktorá odtiaľto viedla. Žiadna z legiend predsa nerozprávala len o vchode, ktorý použili... alebo áno? Možno dokonca bol aj spôsob, ako sa dostať dole cez útes a nechať sa riekou doviesť až k moru.
„No a čo, prinajhoršom zaplatí tvoj brat výkupné.“ odvetila unavene a možno trochu urazene, že po tom všetko, si od neho nevypočuje viac, ako zopár nadávok. „Ale hej, nemáš zač.“ dodá skôr už len ufrflane pre seba.

„Pane, kráľovský koč stále nedorazil.“ Lancel, ktorý mal čakať na Jocellyn v letnom sídle, začal mať pocit, že cestujú až príliš dlho. Vyhľadal preto jej nastávajúceho, aby ho informoval.
„Vyslal som rytierov pohľadať ju, no nikto sa stále nevrátil s novými správami.“ hlboko sa spred mužom uklonil, než si dovolil znovu pokračovať. „Žiadam preto o povolenie, ísť ju nájsť osobne.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So júl 14 2012, 21:16

Agame


Zostala sedieť v tráve, s prstami zarytými do mokrej hliny. Napriek tomu, že po jej tvári nestiekla ani jediná slza, počasie dávalo jasne najavo jej emócie. Dážď zosilnel a čoskoro sa k nemu pridal aj vietor. Temnota oblohy sa veľmi rýchlo začala rozširovať aj do okolia, postupne pohlcovala všetky blízke kraje.

Keď sa o niečo neskôr vydali na cestu, počasie sa stále nerozhodlo umúdriť. Rovnako na tom bola aj Agame, ktorá tvrdohlavo odmietala s hocikým komunikovať. Uzavrela sa do seba a ignorovala všetky pokusy smrteľníka o rozhovor či snahu o upokojenie. Voda im rozhodne nespríjemňovala cestu, no nezdalo sa, že by zo dračici nejak prekážalo.
Saorin mal však pravdu, o blížiacej sa vojne. Ako postupovali stále ďalej do lesov, vnímala varovania zeme viac a viac. Miestne tvory dokázali odhadnúť prichádzajúce nebezpečenstvo, a preto sa sťahovali čo najviac od miest obývaných ľuďmi. Na jednom z menších kopcov zrazu zastavila a jemne kývla rukou. Vietor, ktorý tým pohybom privolala, na krátky okamih svojou silou poohýbal konáre stromov a im sa naskytol pohľad na pláň pod nimi, kde sa objavila postupujúca armáda.



Sarkan

Miestnosťou sa ozval hlboký smiech, vôbec však nebol posmešný. Znel úplne úprimne, čo bolo na človeka žijúceho na hrade pomerne neočakávané.
„Nič také som síce nepovedal, ale dobre. Nechám ťa ísť. Zajtra, po stretnutí s mužom s tvojho rodu. Potrebujem sa uistiť, že nás neupodozrievajú z tvojho únosu, tomu iste rozumieš.“ znovu sa presunul do svojho kresla s pretrel si oči. Čoskoro bude musieť odísť na stretnutie a ešte stále sa mu nepodarilo vymyslieť plán presunu armády, ktorý by sa mu pozdával.
Na okamih ostalo ticho a dnu sa vkradol jemný zvuk dažďa narážajúceho na drevené parapety. Sarkan prešiel k jednému z okien a dokorán ho otvoril. Dážď nebol dobrým znamením, akoby Agame už rozhodla o ich osudoch.
„Bolo by lepšie, keby si si išla odpočinúť.“ obrátil sa napokon. „Zajtra nás oboch čaká dlhý deň.“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So august 04 2012, 17:02

Reiven

*Jocellynine slová sa mu zabodávali do chrbta a zostávali na ňom visieť ako tŕne, ktoré ho omínali pri každom pohybe, pri každej myšlienke. Na malý okamih tuho privrel oči, zovrel čeľuste a zhlboka sa nadýchol, ruky si založil v bok a mierne sa predklonil. Nahrbené plecia sa mu po chvíli začali chvieť. Nemohol uveriť tomu, čo Jocellyn práve povedala. Ako nonšalantne dokázala odbiť situáciu, v ktorej sa spolu ocitli. Vznešení, veď on ju pred rokmi chcel požiadať o ruku a teraz sa mala vydávať za jeho najmladšieho brata po tom, ako jeho najstarší brat zomrel. Mal chuť lámať kosti, ale namiesto toho sa mu plecia začali chvieť ešte silnejšie a nedlho nato prepukol v hlasný smiech. Nebolo však na ňom nič veselé, ale akési bodavé, chladné, sebaironické. Odrazu sa k Jocellyn otočil tvárou v tvár, kútiky úst poklesli z úsmevu do výrazu unaveného odvzdania sa osudu. Videl, že sa tiež hnevá a nemusel po vinníka chodiť ďaleko, stačilo sa pozrieť na seba. Ibaže by v tom bol čert, aby sa jej začal doprosovať ako prostoduchý zamilovaný hlupák.* Ty si tu môžeš čakať na svojho princa záchrancu. Možno po ceste vypáli niekoľko zbojníckych osád a pozotína pár dračích hláv, aby si ho potom mohla nehynúco obdivovať, ale ja idem zatiaľ robiť niečo užitočnejšie.* s tými slovami a posmešným úklonom sa Jocellyn znovu obrátil chrbtom a pohľad obrátil k oblohe. Ďaleko na severe sa už zbiehali búrkové mračná a aj keď nad planinou ešte svietilo slnko, nepotrvá dlho a silný vietor ich priženie rovno nad ich hlavy.
Drevený prístrešok, ktorý tu stál, obklopovali z jednej strany vysokorastúce listnáče, ktoré ho omnoho prevyšovali, takže pôsobil ešte menšie, než v skutočnosti bol. Ako si všimol už predtým, stavba bola vcelku zachovaná a mohol len dúfať, že vo vnútri to bude vyzerať rovnako. Dvere boli zapečatené, ale nepredstavovali nijakú prekážku jeho sily. Vyrazil ich už pri druhom pokuse, mierne sa pritom zapotácal dovnútra a len čo prekročil prah zodvihol pohľad v ústety vnútrajšku izbice. Rad narúbaných polien naskladaných povedľa steny, kamenný krb, na ktorom sa dalo pripravovať jedlo, stôl z ohobľovaného dreva a vedľa neho dve skromné stoličky, nízke truhlice tvoriace ďalšiu lavicu na sedenie, jedna posteľ s kožušinouvou prikrývkou, na stenách poľovnícke trofeje, luk a tulec bez šípov.
Reiven postúpil hlbšie dovnútra izby, rozopol si plášť pod bradou a keď prechádzal okolo postele hodil ho priamo na kožušinovú prikrývku, čím to miesto pasoval za svoje.* Jocellyn!* zakričal tak hlasno, aby ho počula aj von. Nerobil si žiadne starosti s titulovaním, pretože tu nebol nikto, kvôli komu by sa musel pretvarovať. Pre neho Jocellyn bola vždy iba Jocellyn. Jeho. Zovrel ruky v päsť, aby si z hlavy vyhnal podobné myšlienky a radšej prešiel k truhliciam, možno v ich ešte zostali nejaké zásoby jedla.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So august 04 2012, 17:49



*Cairn sa rozhodol stráviť noc v jednom zo slušnejších hostincov, akých v prístavnom meste Jeron nebolo veľa. Ubytoval sa v ňom spolu so svojou družinou najvernejších vojakov, ktorý ho sprevádzali takmer celý život, pretože ani jeden z nich nebol zvyknutý na prepych panských sídel, kde im ponúkali nocľah.
Keď Lancel vtrhol dnu sedel práve Cairn nad večerou v spoločnej izbici a spoločnosť mu robil mlčanlivý William, ktorý už od príchodu neodchádzal často od okna. Rytier mal pohľad zahlmlený, myseľ ďaleko, ale pri správe o kráľovnej obaja, William aj Cairn, sústredili pozornosť na starého vojaka.
Cairn vstal od stola tak prudko, že pritom narazil do stola a polievka v tanieri vyšplechla na čistý biely obrus, ktorý výnimočne pre neho našla hostinská vo svojej truhlici.
Vzduch v miestnosti sa citeľne ochladil a William, ktorý lepšie poznal Caironovu povahu strelil po Lancelovi zachmúreným pohľadom, prešiel od okna a zastal si po boku svojho priateľa, ktorému na tvári bolo jasne badať rastúci hnev.
"Tak vy ste mi prišli oznámiť, že moja snúbenica ešte nedorazila." tichý Cairnov hlas zakončil hlasný úder jeho zovretej päste do stola. Tentoraz tanier nadskočil a polievka z neho znovu vyšplechla na dosku stola.
"To by bolo od vás milé, avšak keby ste mi to hlásili už pri prvých obavách a nie až po tom, čo ste za ňou vyslali niekoľko jazdcov. Dokedy ste chceli čakať, Lancel? Kým sa nevyspím do ružova, do horúcich pekiel?"
William pri pohľade na Lancela iba zľahka pokrútil hlavou čím mu naznačil, aby sa s Cairnom nepúšťal do slovného súboja. Mladý princ bol výbušný, zvlášť, keď mu na niečom veľmi záležalo.
"Idem ju pohľadať sám. William, ty ideš so mnou, dohliadni na to, aby nám pripravili kone a daj vedieť družine ..." pri tých slovách William rovnako mlčky ako predtým vyšiel z izbice hostinca, prešiel povedľa Lancela a prekročil prah hostinca. Cairn siahol po svojom plášti a meči, ktorý nikdy neodkladal ďaleko.
"Mal som trvať na tom, aby kráľovnú sprevádzali aj moji muži.." tuhšie si utiahol pás s mečom a venoval Lancelovi posledný pohľad. "Zostanete tu, ak by sa kráľovná vrátila sama."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne august 05 2012, 11:19




*Dva dni prešli a Savarica už nič nemohlo odradiť od sľubu, ktorý zložil Valeriinmu otcovi. Malo to byť najväčšie dobrodružstvo jeho života a povznesená nálada ho neopúšťala ani pri pohľade na jeho nastávajúcu, ktorá neprejavovala toľko nadšenia, ako on. Aj Waleren sa tváril zachmúrene a nedotklivo, hoci na cestu mali vyraziť len oni traja. Savaric nechcel brať so sebou celú svoju družinu, preto časť poslal domov so správou jeho rodine a druhú časť nechal tu.
"Nepáči sa mi to," zamrmlal si Waleran popod nos, ale dosť hlasno na to, aby ho Savaric počul. Kôň pred ním prestúpil z nohy na nohu a trpezlivo počkal, kým mu Waleranova skúsená ruka utiahle všetky remence na sedle.
"Môj drahý priateľ, tebe sa len málokedy páči to, čo robím, nemám pravdu? A vždy to nakoniec dopadne dobre." Savaric sa rozosmial, vyhodil do vzduchu jablko, ktoré vzal z misy ešte pri raňajkách, pevne ho chytil a potom doň s chuťou zahryzol. Šťava vyfŕkla do vzduchu a postriekala Waleranovi líce. Spakruky si ju zotrel a aj keď mal nutkanie pripomenúť Savaricovi, že z tých problémov ho nakoniec dostalo len šťastie alebo náhoda, neurobil to. Namiesto toho prešiel okolo k Valeriinmu koňovi a aj jemu začal kontrlovať jazdecký postroj hoci nepochyboval, že koniari v stajniach to urobili už dávno pred ním. Potreboval si len nejako zamestnať ruky, aby nemusel myslieť na Savaricovo priznanie, čo celé to dobrodružstvo znamená.
"Predstav si, čo získam, keď mu tie dračie vajcia donesiem. Žena z vplyvného a bohatého rodu, ktorej sa večer nezľakneš v posteli a k tomu drak. Waleren, keď budem mať draka, všetko sa zmení."
Waleran tie slová stále počul v hlave. Pohladil Valeriinho žrebca po bokoch a potom ho chytil za vôdzky. Kôň k nemu obrátil hlavu a natiahol pysk, pretože na jeho rukách zacítil sladkosť cukru. Teraz sa už čakalo len na Valériu. Savaric bol nedočkavý nadšením a Waleren mĺkvy a zachmúrený.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Po október 01 2012, 18:24

Jocellyn


*Rozzúrená kráľovná pozorovala Reivena, ako mizne za stromami obklopujúcimi osamotený dom. Najradšej by ho nechala napospas zverom, drakom, alebo, v najlepšom prípade, zbojníkom, ktorí boli donedávna zjavne jeho starí kamaráti. Mimochodom, prečo ich vlastne povraždil? Krátko sa pri tej myšlienke zamračila, pretože jej bolo jasné, že na gavaliera sa v tom lese nehral. A už vôbec to nerobil pre niečie pekné modré oči. Mala by to skúsiť zistiť. Nejak. Lenže s týmto chlapom sa nikdy nedalo príliš rozumne rozprávať.
Ozval sa zvuk naštiepaného dreva, zjavne vďaka vyrazeným dverám, a Jocellyn pochybovačne nadvihla obočie.
„Mimochodom, kľúč bol nad okennou rímsou.“ zakríčala ešte do vetra. Ten chlap bol neskutočný! Naozaj netušila, ako ho mohla kedysi chcieť vziať. Bohovia, musela vyť úplne zaslepená l... nie, láskou to rozhodne nebolo. Možno jeho výzorom? Alebo vôňou? Spôsobom, akým si ju dokázal privlastniť jediným pohľadom? Bohovia! Nie, vôbec nebola zaslepená. V skutočnosti po ňom nikdy netúžila. Tak.
Ďalším zvukom, ktorý zaregistrovala, bolo jej meno. S tichým zavrčaním preto vstala a prejavujúc čo najvačšiu neochotu sa elegantne (aspoň nakoľko jej to dovoľovala hrboľatá pôda a vysoká tráva), presunual až do chatrče. Pohľad na jedinú posteľ však okamžite spôsobil, že zamrzla na mieste. Ak si Reiven naivne myslel, že tam budú spať spoločne, rozhodne sa mýlil. Pri krbe mu aj tak bude omnoho príjemnejšie ako pri ľadovej kráľovnej.
„Na tej posteli so mnou rozhodne nebudeš spať.“ Zavrčala a ako důkaz svojich slov sa na ňu posadila. Celá táto situácia sa jej pozdávala stále menej. Možno ju v paláci dokázali naučiť pár užitočných vecí, no čítanie, správa kráľovských peňazí, ani podrobná história okolitých rodov jej v bohomzabudnutom kúte sveta neboli veľmi nápomocné. Ako tu dokázala prežiť, keď sem zablúdila naposledy? Stačila jej chvíľka, aby si uvedomila, že tu nidky predtým nemusela nocovať. Mohla hocikedy prísť, uspokojiť svoju dobrodružnú či vzpurnú náturu a pred zotmením sa vrátiť zase naspať. Občas možno pozorovala vtáky, letný dážď alebo rozburácanú rieku po roztopení horského snehu, no ani jediný krát jej neuzatvorili únikovú cestu naspať. A kto za to mohol? Pohľad znovu zabodla na spoločníka. Ak ich tu chcú zvojníci nechať vyhladovať, čakajú ich naozaj veľmi príjemné spoločné chvíľky.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ut október 16 2012, 23:13



/tie dvere nemali chybu, som sa riadne smiala, keď som si to pečítala Very Happy /

*Ak aj zaregistroval Jocellyninu prítomnosť, nedával to najavo. Zdalo sa, že pre tú chvíľu v ňom oveľa väčšiu zvedavosť vzbudzuje obyčajná drevená truhlica než kráľovnina mramorovo krásna tvár. Z celého tela mu bolo poriadne vidieť len ohnutý chrbát a široké ramená, ktorých pohyb napínal látku tuniky ako druhá koža, keď sa prehraboval medzi odloženými pokladmi. Už na prvý pohľad, z nenúteného držania tela, z toho, ako vyhadzoval von všetky veci, ktoré považoval za zbytočné, pričom sa ani v najmenšom netrápil, kam dopadnú, to všetko samé o sebe vypovedalo o rokoch, ktoré nestrávil na kráľovskom dvore, ale na dobrodružných cestách. Kedysi zvykol klásť dôraz na správne vyjadrovanie, ovládal dvorské spôsoby akoby sa mu dostávali do krvi už s materským mliekom, považovali ho za rodeného diplmata, ale niekoľko rokov strávených mimo kráľovstva sa značne podpísalo nielen na jeho divokom výzore, ale aj správaní. Bol už celkom iným človekom.
Nakoniec v truhlici aj tak nenašiel nič okrem ďalších prikrývok a vankúšov. Jeden z nich vzal pod pazuchu a konečne sa uráčil obrátiť k Jocellyn tvárou. Blahosklonne, veľkoryso, ale predovšetkým neúprimne sa na ňu usmial.* To máš pravdu, Joce, na tej posteli so mnou spať nebudeš..." Pristúpil bližšie, jednou rukou chytil kožušinu prehodenú na mäkkom slamníku a prudko ju strhol. Dobre si pritom uvedomoval, že môže Jocellyn zhodiť.* Budeš spať pri ohni, tam na zemi.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi október 26 2012, 22:43

*Vďaka Reivenovmu dokonalému ťahu sa ocitla na zemi. Neveriacky odtiaľ naňho hľadela, neistá, či sa to stalo naozaj, alebo sa jej to všetko iba zdá. Keď usúdila, že to je pravda a tento nemožný chlap ju skutočne stiahol na zem, ovládol jej hnev všetko konanie.
"Ak si myslíš, že som pes, prosím." odvrkla ľadovým tónom. "Ale v tom prípade tu s tebou vôbec nebudem ostávať." Bez toho, aby mu dala príležitosť hocičo povedať či urobiť, sa zdvihla zo zeme a vyšla von z dreveného domu. Zúrila. Keby jej to spravil v hrade, nechala by ho zatknúť a zatvoriť do žalára, než by sa nepriplazil po zemi s žiadosťou o odpustenie. Niečo jej síce našepkávalo, že Reiven by radšej zhnil vo väzení, než by sa niekomu doprosoval, no neúprostne tú myšlienku zahriakla. Nemá právo sa k nej takto správať, nech už je ich situácia hocaká.
Zhlboka sa nadýchla a vykročila do pribúdajúceho šera. Radšej, ako by tu mala tráviť čas s chlapom, čo ju zjavne nenávidí, pôjde hľadať inú únikovú cestu. Miesto, kde ostávali bolo celý bludiskom a určite musí mať aj ďalší východ.
Alebo aj ďalšie miesta, kde sa mohla dokonale stratiť.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So október 27 2012, 00:53



*Bez toho, aby sa vôbec pokúsil Jocellyn zadržať, zostal stáť na mieste. V jednej ruke držal vankúš a v druhej kožušinovú prikrývku, pričom skúmal ten zvláštny pocit, ktorý mu zostal ležať na srdci ako nestrávený zvyšok ťažkého obeda. Predsa len v ňom zostalo trochu ľudskosti a svedomia ... našťastie, oboje rýchlo pominuli a keď sa ozvalo prvé mohutné zahrmenie, dokázal sa dokonca usmiať. Pristúpil bližšie k obloku a zadíval sa na oblohu, ktorá čoraz viac temnela, modročierne mraky viseli nad ich malým úkrytom a ťarchavé sa chystali porodiť poriadnu spŕšku dažďa. Ďalšie, čo Reiven videl bol Jocellynin vzďaľujúci sa chrbát, ale pochyboval, že sa na svojej výprave za slobodou dostane príliš ďaleko. Či sa jej to páčilo alebo nie, dokonca či sa to jemu páčilo alebo nie, boli tu uväznení a najlepšie, čo mohli urobiť bolo...zohrieť sa.
Reiven odstúpil od okna, vankúš s kožušinou odložil na zem vedľa kozuba a potom vzal do ruky ťažký železný kutáč. O malú chvíľu neskôr už v chatrči horel príjemný oheň, oranžové jazyky oblizovali drevo, ktoré prezieraví lovci nechali pripravené vo vnútri pre prípad potreby.
Znovu zahrmelo a z oblohy sa spustil prudký dážď. Nebolo to len pár kvapiek, ale celý príval. A zatiaľ čo Jocellyn trucovala niekde tam vonku, Reiven kľačal pred kozubom a na železnom ražni opekal dve jablká. Podarilo sa mu nájsť ich v jednej z truhlíc, kde zrejme uschovávali potraviny. Boli už síce scvrknuté a staré, ale hladnému žalúdku urobia rovnako dobrú službu ako kráľovská hostina.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 28 2012, 10:42


"Čert mi bol dlžen takúto robotu!" šomrala si popod nos, zatiaľ čo sa predierala trávou smerom k vchodu do jaskyne. Ona, kráľovná všetkých zemí od východné až po západné pobrežie, od severných hôr až po južné planiny, Jocellyn D´Ecare, dcéra Henricha, Vládcu Severu, rozhodne nebude v žiadnom prípade spať na zemi. A nech si tí hlupáci nemyslia, že po tomto všetkom sa bude konať nejaká svadba. To rozhodne nie, tí bratia sú jeden horší ako druhý a ona nepremárni zvyšok svojho života po boku nejakého ďalšieho z nich. To sa radšej bude tváriť, že zostala tehotná s tým starým bláznom. Náhle sa zastavila a pohľad upriamila pred seba. Vedela, že práve jeho syn by sa na mŕtveho kráľa určite podobal. Jej pýcha tú myšlienku však okamžite zavrhla. Za tým chlapom sa nevráti, ani keby to po nej chceli samotní bohovia.
Veľmi rýchlo začala mať pocit, že bohovia sa prikláňajú na Reivenovu stranu. Prejsť pozdemnou tmou bola malina, cestu už poznala naspamäť, no hneď ako vyšla na druhej strane, sa ocitla v zúrivom lejaku. Stačila jej však jediná predstava spokojného Reivenovho úškrnu, keby sa ukázala na prahu domu, a odhodlane vykročila do búrky, priamo do skalného bludiska.
"Kam si dala rozum? Ty, čo máš rozvážne určovať osudy poddaných a spravodlivo rozhodovať tam, kde už iní nedokážu..." spustila znovu sama pre seba. Tentokrát možno až príliš nahlas, pretože vďaka hluku dažďa dopadajúceho na skaly, sa vôbec nepočula. Šaty mala kompletne premočené, vďaka čomu značne nabrali na váhe a spomalili jej chôdzu. Bola jej zima, no vedela, že keby sa zastavila, bolo by to len horšie.
"Môže za to ten chlap? To pre neho sa správaš ako malé trucovité decko?" nevrlo kopla do kamienku vedľa nohy a pozorovala, ako o pár metrov ďalej zmizol spolu s neustále prúdiacou vodou v skalnom útese. Ten pohľad ju natoľko potešil, že podobným spôsobom zhodila ešte niekoľko ďalších. Chvíľu sa nič nedialo, no zrazu sa pod ňou ozval dutý zvuk nasledovaný praskaním. Vyplašene cúvla ku skale práve vo chvíli, keď sa väčšina chodníka zrútila do priepasti. S divoko bijúcim srdcom ostala stáť v malom previse, ktorý sa akýmsi zázrakom nezrútil, z oboch strán vzdialená od akejkoľvek únikovej cesty. Akoby jej to nestačilo, sa zdola ozval rev nejakého divého zvieraťa. Nemala však odvahu ani len sa pohnúť, v strachu, aby neskončila dole.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 02 2012, 02:04




*V tichu, ktoré nastalo Guy sklonila hlavu. Na malú chvíľu ju prepadlo skutočné zúfalstvo, pretože za iných okolností by Sarkanovu ponuku prijala. Už teraz bola vďačná za to, že sa jej nič nestalo, že sa otcove historky o Lesovcoch nezakladali na pravde, aspoň v prípade tohto muža. Stále však mala strach, bola vyčerpaná z množstva udalostí, ktorými si prešla celkom sama, ale ešte si nemohla dovoliť oddych. Do očí sa jej tlačili slzy hnevu a sebaľútosti, ktoré si spakruky stierala zúrivými pohybmi zápästia. Vedela, že jediný spôsob, ako sa odtiaľto dostať, bolo povedať Sarkanovi celú pravdu. Ale keď to urobí, zradí svojich vlastných ľudí.
Vo chvíli, keď už už vstávala na odchod jej pozornosť upútalo niečo, čo by na podobnom mieste nikdy nehľadala. Pod jednou z lavíc sa v prachu váľala malá handrová bábika. Guy vrhla rýchly pohľad Sarkanovým smerom, ale ten k nej stál otočený chrbtom a vôbec si ju nevšímal. Opatrne sa natiahla, chytila bábiku do oboch rúk a pomaly vstala. Bruškami prstov prešla po čiernych korálikoch očí, párkrát prečesala slamené vlasy, aby ich zbavila prachu a nečistôt, pričom celkom zabudla na to, že sa chystala odísť. Keby sa k nej Sarkan správal ako barbar, keby ju bol zbil, zneužil alebo sa ju chystal inak trápiť, nemusela by byť teraz na pochybách či ho má nenávidieť alebo k nemu prechovávať sympatie. Myslela na svojho brata a na ten veľký klam, na ktorom si Eturi u neho vybudoval obdiv. V zamyslení sa dostala tak blízko k Sarkanovi, že mu pokojne mohla položiť ruku na rameno. Namiesto toho si zastala po jeho boku a zahľadela sa mu na profil tváre. Nikde nevidela desivé tetovania, náušnice z kostí nepriateľov ani divoký surový výraz tak, ako si ho vždy predstavovala. Iba tam stála a držala v rukách bábiku, ktorá pokojne mohla patriť jeho dcére.* Ašarik Yona sa nezastaví, kým vás nezničí. Chce získať prístup k Východným markám tak, aby mu vaša moc nestála v ceste a urobí pre to čokoľvek. Ak máte niekoho, na kom vám záleží, postaráte sa, aby opustil toto miesto ešte pred vaším zajtrajším stretnutím.* Guy sklopila pohľad a položila hračku na okenný parapet rovno pred Sarkana. Konečne bola pripravená odísť.*



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 02 2012, 02:05



*Kráčal po Agaminom pravom boku a poznal náladu, v ktorej sa nachádzala bez toho, aby musel nahliadnuť do jej očí. Keď dračica smútila, celá krajina odrážala jej žiaľ ako zrkadlo. Vytrvalý chladný dážď ho zboku šľahal do tváre, ale nenasadil si kapucňu ako človek, ktorý ich viedol. Utme vedel, že to, čo sa stalo v chatrči, keď jeden z drakov zachránil jeho syna, vnieslo napätie medzi zostávajúcu dvojicu. Preto kráčal napred a bojoval s dažďom za nahrbenými ramenami a hlbokou koženou kapucňou ako najlepšie vedel. Neukrýval sa len pred dažďom, ale snažil sa zastrieť aj svoje vlastné šťastie, pretože by bolo príliš kruté tešiť sa na úkor niekoho iného.
Saorin upieral pohľad rovno pred seba, po profile tváre a tmavých vlasoch mu každú chvíľu stekali kvapky vody, ale rovnako ako Agame sa nezdalo, že by mu to prekážalo. Schopnosť cítiť ľútosť len polovične si vynahrádzal nepriazňou počasia, ktoré sčasti prijímal ako trest.
Keď vietor rozkolísal konáre stromov, obrátil Saorin hlavu tým smerom, kde sa krajinou valila tmavá železná stuha. Zastal a jediným pohľadom obsiahol množstvo vojakov, ktorí pochodovali proti nepriateľovi. Vedel muž menom Sarkan proti akej presile sa chystal postaviť svojich mužov? Bolo by také jednoduché zvrátiť priebeh boja, ale draky sa do ľudských malicherných bitiek nikdy nezapájali.
Už už sa odvracal, keď zaznel nový šuchot lístia, ktorý tentoraz nespôsobila Agame, ale Utme. Muž vybehol z nízkeho hustého porastu, v tvári bol bledý a kapucňa mu pri behu spadla na ramená. Jeho uštvaný pohľad prinútil Saorina spozornieť no skôr než Utme stihol prehovoriť o tom, čo sa mu stalo, kúsok opodiaľ sa objavil jazdec na koni. Vojakov postoj v sedle bol sebavedomý. Od hlavy po päty bol odený v brnení a len vďaka divosti jeho čŕt Saorina ani len nenapadlo uvažovať o ňom ako o rytierovi. Jemu podobných už videl. Tiahli krajinou smerom k Sarkanovej zemi a toto musela byť ich predsunutá hliadka. Nepríjemné, pomyslel si drak, len čo Utme zastal po jeho boku akoby ho tam viedla podvedomá predstava o záchrane.
„Ale, ale, koho to tu máme?“ prehovoril vojak chrapľavým hlasom. V chladnom vzduchu sa mu okolo tváre tvorili obláčiky pary a keď roztiahol ústa do úškľabku naskytol sa im pohľad na jeho zničený chrup.
„Sme len obyčajní pútnici, ktorí sa starajú o svoje veci,“ ozval sa Saorin a zniesol na sebe dlhý skúmavý pohľad. Podľa mimiky vojakovej tváre poznal, že ho svojimi slovami nijako nepresvedčil.
„Na putovanie nie je ten najlepší čas,“ muž podozrievavo prižmúril oči a z pošvy po svojom boku vytiahol meč. „Pôjdete so mnou. Ak ste Sarkanovi špehovia, tak sa o vás môj pán postará.“ Zoskočil z koňa a urobil dva kroky dopredu smerom k Agame. V tú istú chvíľu sa pohol aj Saorin, zastrel dračicu vlastným telom a z pravej ruky si stiahol rukavicu.
„Odstúp niktoš, lebo to budeš ľutovať,“ zavrčal vojak a oprel si ostrie meča o Saorinov krk.*


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 02 2012, 02:05



*Dážď každou chvíľou silnel. Veľké, ťažké kvapky udierali do sklených výplní okien v pravidelnom rytme, ktorý tentoraz Reivena neuspával ,ale nútil ho zaryto hľadieť do plameňov. Mäkké svetlo sa lámalo na ostrých črtách jeho tváre a topilo sa v hlbokých tieňoch pod lícnymi kosťami. Pochmúrna nálada, ktorú okolo seba šíril už ani nemohla byť hlbšia. Svaly mal napäté, pripravený kedykoľvek vyskočiť a začať sa prechádzať po izbe ako divé zviera uväznené v klietke. Namiesto toho v dlani pevne zvieral ražeň a dusil jablká v ohni. Kde, do horúcich pekiel, je Jocellyn? Tá myšlienka neodbytne dorážala na jeho myseľ, aj keď sa voči nej snažil obrniť. Konečne odložil ražeň nabok. Jablká na ňom boli už celé čierne, ale namiesto toho aby ich stiahol nožom, zamieril k dverám. Pochmúrnosť nemala ďaleko k hnevu a ten v ňom narastal každým krokom, ktorým sa ocitol bližšie k prahu. Tá žena naozaj nemala rozum. Tárať sa po daždi len preto, aby s ním nemusela byť v jednej miestnosti. Na jazyku mal pripravených hneď niekoľko ostrých kliatob, ktoré by s veľkou chuťou vrhol Jocellyn rovno do tváre. Jednou nohou už stál na mokrej klzkej tráve, oči žmúril pred prívalom dažďových kvapiek, ale keď si ich zaclonil rukou hnev z neho unikol v jednom sípavom výdychu. Teraz už poznal dôvod Jocellyninej neprítomnosti a tá nemala nič spoločné s tým, že by k nemu prísť nechcela. Pritisnutá chrbtom k skale bola zo všetkých strán obkľúčená hlbokou priepasťou a podľa toho ako vystrašene hľadela dolu, muselo tam byť niečo, čo ju desilo oveľa viac než samotný pád. Len zásah milosrdnej duchaplnosti mu pripomenul, že pri prezeraní truhlíc narazil aj na niečo užitočnejšie než starý prach, preto sa rýchlo vrátil do chatrče a keď z nej vyšiel, držal v rukách stočené lano. V behu sa zohol po väčší kameň násypu a priviazal oň jeden koniec. Ten kúsok pevnej zeme, na ktorom práve Jocellyn stála bol priveľmi vzdialený, aby k nej len tak mohol natiahnuť ruku. A lano bolo priveľmi krátke na to, aby jeho druhý koniec uviazal o strom, pretože najbližší sa nachádzal až pri vchode do jaskyne. Bude ho musieť držať sám. * Ty si vieš vždy vybrať to, čo je pre teba najlepšie, nemám pravdu Joce?* Prehovoril s úškrnkom, keď si zastal na okraji previsu. Len to, že popustil stavidlá svojmu sarkazmu, zakrylo skutočnosť, ako veľmi mu záležalo na tom, aby bola Jocellyn v bezpečí, pri ňom. Koniec lana, na ktorom bol uviazaný kameň, roztočil v jednej ruke a s náprahom ho prehodil k Jocellyniným nohám.* Keď sa oň priviažeš vytiahnem ťa.



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 02 2012, 18:49

/ty si nám nejak pretransformovala krajinu u Joce a Reiva Very Happy Very Happy/
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 02 2012, 21:22

Sarkan



Mužov výraz zvážnel a na chvíľu na ňom bolo badať roky, ktoré strávil na tomto svete. Každú vrásku značiacu trápenie, skrývajúcu príbeh, vyslovujúcu starosti. Veľmi dlho si Guy pozorne prezeral, zvažujúc všetky možnosti slov, ktoré mu práve povedala. Veľmi dobre vedel, že to mohla byť pasca, rovnako ako pravda. Lenže to nebezpečenstvo bolo príliš veľké a aj keby to bol len spolovice výmysel, nikdy by vedome neohrozil svojich vlastných ľudí. Radšej im bude vysvetľovať nočné zdesenie pri presune stoviek ľudí, ako mŕtvych synov a dcéry.
Napokon krátko kývol hlavou. Vyšiel pred dvere a niekomu z vojakov dal stručný pokyn. O chvíľu nato sa muž vrátil aj so svojim veliteľom.
„Rommak, potrebujem, aby si dostal všetkých, ktorí o vojne počuli len z balád, do pevnosti Gotramu.“
„Pane,“ vyzbrojený muž sa poklonil, naznačujúc, že rozkaz splní, napriek tomu však ostal zjavne zaskočený. „Ste si istý, že to je správne rozhodnutie?“ pohľadom pritom dopadol na mladej dievčine, neistý, o čom sa mohli ešte pred chvíľou rozprávať.
„Ona s tým nemá nič spoločné.“ Odvetil Sarkan krátko. „Ale vezmete ju so sebou, spoločne s mojou dcérou.“
Rommak znovu prikývol. Nemal dôvod neveriť mužovi, ktorý mu bol takmer starším bratom. „Neviem, či Gotram dokáže skryť toľko ľudí.“
„Otvorte pre nich aj hrad a cestou zbaľte zásoby jedla, ktoré sa budú dať. Pošlite mi sem Keynlu, než odídete.“ dodal o niečo potichšie.
Dvere do miestnosti sa znovu zatvorili a Sarkan ostal s Guy osamote. Napriek tomu, že si stále nemohol byť istý jej konaním, jeho postoj sa voči nej nijako nezmenil.
„Ďakujem.“ trochu sa zohol, aby mal oči na jej úrovni. „Guy, než ťa nechám ísť, mohla by si mi povedať, či vieš niečo o prachu z dračích kostí?“
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So november 03 2012, 23:59



*Sarkan jej dlho uprene hľadel do tváre akoby mal moc vyčítať z očí človeka pravdu. Spočiatku sa chcela odvrátiť, ale nedokázala to, aj keď myseľ mala plnú zmätených myšlienok. Bol to jej otec, pred ktorým sa snažila ujsť alebo tento muž, ktorého sa učila nenávidieť už odmalička a predsa mu prezradila, čo proti nemu ašarik chystá? A potom si spomenula na bábiku. Urobila len to, čo považovala za správne. Mlčaním by nepomohla ani sebe, ani ľuďom, ktorí s vojnou nemali nič spoločné. Tieto myšlienky jej dodali odvahu, preto zniesla Sarkanov pohľad a dokonca pritom odhodlane nadvihla bradu akoby ho vyzývala na súboj.
Netušila, čo ho presvedčilo, ale keď sa pohol smerom k dverám s úľavou spustila ramená, zo svalov sa jej vytrácalo napätie a nahrádzal ho záujem, pretože keď Sarkan priviedol do miestnosti vojaka neušlo jej ani jedno slovo z ich rozhovoru. Pevnosť, ktorú spomínali, nepoznala, ale nepochybovala, že ašarik by vedel, kde má Gotram hľadať. Uvedomoval si vôbec Sarkan, akú dôveru do nej vložil tým, že pred ňou nič neskrýval? Alebo jej chcel len preukázať láskavosť, o ktorú vlastne vôbec nestála?
Keď sa dvere za vojakom zatvorili, znovu sa ocitla so Sarkanom sama a opäť raz čelila jeho prenikavému pohľadu, ktorý ju znervózňoval. V otcovom dome jej slovo nemalo nijakú váhu. Pokojne by si mohla sadnúť na podstavec namiesto svietnika a všetci by okolo nej prechádzali ako keby bola kusom nábytku. Jej cena nespočívala v tom, čo mohol ponúknuť jej duch, ale čo mohlo ponúknuť jej lono. Možno Sarkan vedel, kým je a ako sa volá, ale nemohol vedieť, že ju len pred niekoľkými dňami zasnúbili s ašarikovým synom. Bez ohľadu na to všetko, čo urobila, bola potupa rodu tou najhoršou. Keby ju otec našiel, nemohla by čakať nič iné len smrť.* Viem len, že sú to rozprávky pre malé deti. Dračie božstvo neexistuje a je iba jeden skutočný boh, ku ktorému by ste sa mali modliť.* Keď to dopovedala obrátila sa Sarkanovi chrbtom a zamierila k dverám. Jednou nohou už prekročila prah, keď ju náhly popud zastavil a prinútil ešte raz obzrieť sa cez plece.* A nemusíte mi ďakovať. Urobila som to len kvôli sebe. Nezáleží mi na tom, kam povediete svoj ľud, ja sa len odtiaľto potrebujem dostať preč.* Až teraz mala pocit, že povedala všetko, čo chcela, ale ani potom sa necítila obzvlášť spokojne. Odvrátila sa a nechala Sarkana za sebou no len čo sa ocitla na chodbe, zboku k nej pristúpil muž, ktorého predtým už videla. Rommak, ak ju pamäť neklamala.
"Vari sa taký silný Lesovec bojí toho, čo by mohla urobiť bezbranná žena?" prehovorila posmešne, posmelená stretnutím s ich vodocom. Zistila, že predstierať odvahu je oveľa ľahšie než odvážnou naozaj byť.
Vojak vystúpil z tmy do svetla nástennej fakle a venoval jej neúprimný úsmev. Jednu ruku mal položenú na rukoväti svojho meča a druhou galantne ponúkol Guy, aby kráčala prvá. "Myslíte tú istú ženu, ktorá pohrýzla jedného z mužov, ktorí ju sem priviedli?"
"Dúfam, že sa mu tá rana zapáli, mäso zhnije a odpadne spolu s kosťou."
"To sa preceňujete, pani moja," odvetil vojak vyslovujúc každé slovo s nepatrným syknutím akoby ich pretláčal skrz zovreté zuby. Bola to zvláštna konverzácia, nehovoriac o čase a priestore. Guy kráčala dva kroky napred dlhými kamennými chodbami, kde jediným zdrojom svetla boli fakle pevne upevnené na stenách.Odprisahala by, že keby pohľad dokázal vraždiť už by ležala v kaluži krvi pri Rommakových nohách.
"Neviem, čo ste narozprávali Sarkanovi, ale ja vám neverím. Teraz, keď viete, kam máme namierené vás v nijakom prípade nenechám len tak odísť."
Guy kráčala dopredu a zaryto hľadela pred seba, takže ju nakoniec prekvapilo, keď na ramene pocítila pevný stisk. Obzrela sa cez plece a spýtavo nadvihla obočie.
"Idete zlým smerom."
"S radosťou sa nechám viesť," odvetila čo možno najzdvorilenjšie hoci sa jej v očiach objavilo niečo posmešné. Vedela, že vojak by si ju nikdy nepustil za svoj chrbát a už vonkoncom nie, keď sa netešila práve jeho najväčšej dôvere.
Už už sa chystala vkročiť správnym smerom, keď spoza ohybu chodby vyšlo malé dievčatko nasledované staršou ženou, ktorá Guy pripomenula jej vlastnú pestúnku z detských čias. V ten večer už Sarkanovi hľadela do tváre zblízka niekoľkokrát, napriek tomu ju nečakané stretnutie zarazilo, bola si istá, že hľadí do tváre jeho dcéry.
"Poďme," zavrčal vojak akoby sa mu nepáčilo ako sa na dievčatko díva a rukou, ktorou jej ešte stále zvieral plece, ju posotil dopredu. Dieťa ani jeho pestúnku už nevidela, ale aspoň Rommak ju konečne pustil.
"Stačilo požiadať," navrhla urazene a prstami sa dotkla citlivého miesta.
"Žiadam vás, aby ste konečne zavreli zobák."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 04 2012, 13:20

//bubu, poslala som ti megasprávu návrhom toho príbehu, keď budeš mať chvíľku čas, kukni to, prosím. Smile Ďakovala velice moc. //
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 04 2012, 16:12



*Napriek všetkému, čo sa okolo nej odohrávalo, mala dosť odhodlania, aby na prichádzajúceho Reivena vrhla nevraživý pohľad. Samozrejme, vždy si vedela vybrať. Najlepšie si vybrala, keď sa zamilovala do brata svojho mŕtveho manžela. Toho istého, ktorý si zmizol na niekoľko rokov bez toho, aby o sebe dal čo i len vedieť a nechal ju žiť v domnení, že je mŕtvy kvôli svojmu staršiemu bratovi. Toho istého, ktorý si z nej práve robil dobrý deň.* Nie som si istá, či by sa mi viac neoplatilo skončiť dole. *odvrkla sledujúc lano, ktoré jej pristálo pri nohách. Napriek hrdinským odpovediam, ktoré Reivenovi poskytovala, sa však neskutočne bála. Pretrvávajúci dážď ich situácii vôbec nenapomáhal, pretože skala sa stala omnoho šmykľavejšou a malé kamienky sa postupne nechávali stiahnuť vodou smerom k priepasti.
Napokon sa opatrne natiahla pre lano a priviazala ho k sebe. Nie, že by mala veľmi na výber. Avšak nepozdávalo sa jej to, pretože takto mali obaja pomerne veľkú šancu skončiť dole.* Môžem spať aspoň na posteli, ak to prežijeme? *ozvala sa znovu, tentokrát však omnoho vyplašenejšie. Uvedmovala si, že niekde pod nimi sa jej podarilo zobudiť zviera, ktoré podľa revu odhadovala na jaskynného jaštera a tieto prastaré tvory rozhodne nebývali vôbec priateľské.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 04 2012, 18:10




*Až prichádzajúci vojak vytrhol Agame z letargie, ktorou sa obklopila. Nemusela tak vnímať nič z tohto sveta a jej myšlienky sa nechali unášať podobne, ako keď je drakom a jediným jej spútaním je nekonečná obloha. Vedela, že budú musieť odhaliť, ako znovu privolať Merthyra. Bola si istá, že aj Saorin si uvedomuje, ako sú bez tretieho draka ich činy nezvratné a rovnováha, ktorá ich kedykoľvek mohla znovu upokojiť, je preč. Možno on sám, vnímajúci pocity len polovične, to nebral rovnako. Dračica v jej vnútri si však bola istá, že bohyňa vojny, ktorá nemá pri sebe žiadnu kontrolu, nie je vôbec radostným znamením pre kraje, ktorými precházajú. Merthyr mal dar vplývať na podvedomie ľudí silnejšie ako hocikto z nich a práve vďaka tomu prinášali pokoj pre každého, koho stretli. Bez neho však dokázala prinášať len nezhody a to hlavne vo chvíli, keď sama bojovala s činom, ktorého sa dopustil Saorin.
Zlaté oči prichádzajúceho muža mlčky pozorovali a na chvíľu sa v nich objavilo pobavenie. Táto zem nepoznala zbraň, ktorá by im mohla ublížiť a už len samotná snaha o to, mu mohla veľmi rýchlo privodiť smrť. Trochu ju však prekvapilo, keď sa Saorin postavil pred ňu, aby ju ochránil. Možno práve preto konala o niečo menej ničivejšie, než mala pôvodne v pláne a krátkym pohybom ruky, nechala oceľ meča rozpadnúť sa na prach. Jediné, čo mužovi ostalo, bola rukoväť zbrane.* Mali by sme sa dostať k Savaricovi, než z neho bude mŕtvy muž. Zbytočne nás tu zdržiava. *Podotkla akoby mimochodom, smerom k svojmu spoločníkovi. Ale pokiaľ sú do tejto vojny zapletení neveriaci, možno by sa predsa len trošku zamyslela nad výsledkom boja, ktorý v blízkej dobe prebehne.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 18 2012, 13:47



*Jocelynina prosba ho napriek všetkému pobavila. Aspoň na chvíľu prestal myslieť na to, že pôda sa pod jeho nohami každou sekundou stávala premočenejšou a klzkejšou, takže celkom podvedome vrhol pohľad cez okraj zrázu a uvedomil si, že by v ňom mohli skončiť obaja. Musí to dokázať, musí byť dosť silný, pretože by Jocelyn nedokázal opustiť. Pred rokmi to bolo iné a aj keď sa mu priečilo myslieť na seba ako na zbabelca, kedysi ním naozaj bol.* Myslím, že nie si práve v pozícii, z ktorej by si mohla vyjednávať, drahá.* Odvetil jej s dostatočnou dávkou zádrapčivosti, o ktorej mohol len tušiť, že odvedie pozornosť ich oboch iným smerom a vyburcuje Jocelyn k tomu, aby sa nebála urobiť prvý krok a trochu mu po všetkých tých rokoch veriť.
Pevne chytil lano a nohami sa čo možno najistejšie zaprel do zeme pripravený kedykoľvek ju vytiahnuť.* No tak, Joce, myslím, že som predsa len o niečo lepšia voľba než smrť. Rozhodne sa v mojom objatí budeš cítiť oveľa...pohodlnejšie.* Už keď to hovoril mu skrz úškrn presvitali belostné zuby, ktoré zmiernili sebavedomie na jeho tvári a dodali mu dravčí výraz. V tej istej chvíli sa zo dna priepasti vznieslo nedočkavé zavytie a z okraja previsu, kde Jocelyn stála sa uvoľnili ďalšie úlomky.*




*Keď sa ostrie vojakovho meča rozplynulo vo vzduchu v oblaku sivastého popola, Saorin sa ešte vždy díval do jeho tváre. Dokázal rozpoznať nepatrné nuansy emócií, ktoré boli príliš silné na to, aby ich muž dokázal skryť, a tak mal jedinečnú príležitosť sledovať ako neviera prechádza do ohúrenia a postupne sa rozplýva v strach. Chladný a desivý ako zovretie prstov okolo hrdla. Teraz už vedel, že proti nim nemá nijakú šancu a jediné, čo mu bránilo v ústupe bola hrôza, ktorá ho primrazila na miesto.
„Odkáž svojmu pánovi, aby znovu začal veriť na zázraky a spravodlivosť.“ Saorinov úsmev v sebe rovnakou mierou niesol stopy desivosti a pokoja. Jeho rozporuplná aura účinkovala na vojaka ako šok, ktorý ho konečne prinútil k pohybu. Potácavo, neustále sa obzerajúc cez plece akoby sa bál, že aj on sa v sekunde rozplynie na prach, zamieril k miestu, kde nechal svojho žrebca a znovu na neho vysadol. Zviera vydesene zafŕkalo, zaspätkovalo a potom sa aj s jazdcom rozbehlo opačným smerom.
Saorin sa obzrel cez plece a zahliadol Agaminu tvár tak blízko svojej až takmer zabudol na to, že si ešte stále nenasadil rukavicu. V tej chvíli si spomenul na Merthyra a svoju moc. Na rozdiel od ľudských zbraní, on dračí život vziať dokázal. Pomaly ustúpil a látku rukavice si vytiahol až k lakťu, remence utiahol nemilosrdne pevne a z bezpečnej vzdialenosti venoval Agame skúmavý pohľad a potom opatrné kývnutie na znak vďaky. Pred chvíľou sa zachovala oveľa milosrdnejšie, ako sa plánoval zachovať on, a to jej v krvi koloval oveľa sýtejší oheň ako jemu. Nepotreboval slová na vyjadrenie niečoho tak komplikovaného, ako bolo porozumenie medzi drakmi, aj keď k nemu práve v tej chvíli neprechovávala Agame práve zmierlivé city.
Aby na to nemusel myslieť, obzrel sa Saorin dozadu na Utmeho a ten sa prestal vystrašene krčiť.
„Ako ďaleko sme od zeme, ktorú muž menom Sarkan nazýva svojou?“
„Nie ďaleko, pane. Musíme prejsť ešte jednu dolinu,“ Utmeho ruka naznačovala smer cesty a jeho oči neisto preskakovali zo Saorinovej na Agaminu tvár. „Do večera sme tam.“
A naozaj. Slnečný jas sa postupne rozplýval, až kým z neho na západnej oblohe neostala len slabá farbistá pripomienka, ktorú vzápätí nahradilo oveľa striedmejšie svetlo hviezdnej oblohy. Keď Saorin po hodinách mĺkveho putovania zastal na vyvýšenej skale, pod nohami sa mu rozkladal kraj, ktorý predtým nikdy nevidel, ale podľa spokojného výrazu na Utmeho tvári poznal, že sa konečne dostali na miesto. No nech bol v ten deň akokoľvek tichý, ani na malý okamih si neprestal uvedomovať blízkosť dračice, ktorá aj tentoraz pritiahla jeho pohľad.
„Chcem vedieť, čo sa tu deje, ale najmä to, prečo nás zobudili.“ Ignoroval Utmeho, ktorý si zdvorilo odkašľal a pustil sa napred akoby presne vedel odhadnúť chvíľu, kedy sa má vzdialiť. Saorin urobil krok k dračici a po prvýkrát za veľmi dlhý čas sa v jeho tvári objavila neistota, ktorá bola veľmi dobre viditeľná aj v nočnom šere.
„Nedokážem to bez teba, Agame. Zostala si mi už len ty.“ A potom, pretože to bola pravda, hoci krutá, doplnil: „Potrebujem ťa. Viac ako Merthyra.“


Ašarikov tábor

*Prach zvírený tisíckami nôh sa k večeru začal postupne usádzať a namiesto neho vo vzduchu zaplápolali strážne ohne. Žeravé jazyky hltavo oblizovali celé kusy dreva, ktoré muži nanosili z hory a podľa ašarikovho príkazu rozložili tábor na konci rozsiahlej čistiny, takže úzky pás lesa mali priamo za svojím chrbtom, dokonale strážený a kontrolovaný hliadkami.
V ten večer mužov ovládla povznesená nálada podnietená nedočkavosťou a predstavou víťazstva, aj keď medzi nimi už tradične nekoloval mech s vínom. Ašarikov príkaz znel jasne a trest za jeho neuposlúchnutie sa nedal ignorovať... Ethuri násilím odtrhol pohľad od zohavenej tváre muža, ktorý skákal okolo ohniska a za všeobecného veselia sprevádzaného kopancami sa snažil nepripáliť mäso opekajúce sa na ražni. Nebolo to tak dávno, čo ten istý muž stál na čele druhého najvýznamnejšieho rodu, ale jedna chyba ho degradovala z pozície moci na samé dno. Ašarikov trest, čo ako sa zdal spočiatku milosrdný, bol oveľa vynaliezavejší, oveľa krutejší, pretože namiesto tela zabíjal mužovu hrdosť, a to priamo pred očami tých, ktorí k nemu kedysi vzhliadali s úctou no teraz už len s odporom a výsmechom.
Ethuri znechutene vstal, aby sa už dlhšie nemusel pozerať na niečo, čo mu hrozilo z budúcnosti, pretože si pridobre uvedomoval vrtkavosť ašarikovej priazne. Preto bola svadba jeho dcéry a ašarikovho jediného syna taká dôležitá.
Pomalým krokom, s rukami zvoľna spustenými na opasku, zamieril k vstupu do ašarikovho stanu a svoju prítomnosť ohlásil jednoduchým odkašľaním. Odpovedalo mu zavrčanie, ktoré neznelo tak hrozivo, aby sa dalo vysvetliť ako nesúhlas, preto Ethuri jednou rukou odhrnul záhyby ťažkej látky a vstúpil dnu. Prvé, čo si všimol bola absencia akéhokoľvek pohodlia a potom ašarikov široký chrbát zohnutý nad jediným kusom nábytku. Boli to len obyčajné drevené debny naskladané na seba do podoby provizórneho stola, na ktorom bola kameňmi zaťažená mapa.
Ethuri si zastal v bezpečnej vzdialenosti a zboku pozoroval ašarikov ostrý profil tváre. Viedol vojnu proti divochom no sám vyzeral ako jeden z nich, aj keď na planinách nebolo blázna, ktorý by sa niečo také opovážil vysloviť nahlas. V súkromí svojho stanu Yona zo seba zhodil brnenie, hruď mal nahú a pretkanú množstvom jaziev, z ktorých najmenej polovica mohla byť smrteľná. Dlhé havranie vlasy mu voľne padali na plecia a len Ethuri vedel, ako hlboko v skutočnosti pohŕda novou módou, ktorá aj tých najtvrdších bojovníkov viedla k tomu, aby si vlasy spletali do vrkočov. V tej chvíli sa zahanbil, pretože ani on nebol výnimkou a vlastné vrkoče mu na temeni oťaželi ako železné prúty.
Ašarik prehovoril bez toho, aby odtrhol pohľad od mapy. V jeho hlase bolo stále možné rozoznať nepatrný prízvuk, aj keď sa ho snažil potlačiť dôkladnou artikuláciou. Slová z jeho úst zneli oveľa hrubšie a splývavejšie ako keď sa spodný prúd rieky odiera o štrkové podložie a presúva ho.
„Vedia muži, čo majú robiť?“
„Áno, môj pane.“
Konečne sa po dlhom čase objavilo na ašarikovej tvári niečo podobné úsmevu. Z tej pokrivenej grimasy však nesálalo nič príjemné. Bruškom ukazováka zamyslene prechádzal po tej časti mapy, kde Ethuri tušil zakreslenú pozíciu Východných mariek. Na rozdiel od mužov tam vonku nebolo pre neho tajomstvom, že ašarikovým skutočným cieľom nie je porazenie Lesovcov , ale prístup k Slobodnej ceste. Jediný, kto mu prekážal v získaní ešte väčšej moci bol Sarkan a jeho ľud, ani najmenej mu nezáležalo na tom, akú vieru vyznávajú. Obrátil hnev ľudí z Planín tým správnym smerom, aby získal čo najlepšiu zámienku a podporu vojsk.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne január 20 2013, 23:25

//ooo, nieeeee, takýto sexný záporák? Very Happy
dovolila som si nás trochu akčne presúvať. ak by sa ti niečo nepozdávalo, stačí dať vedieť Smile//




Búrka sa stále zhoršovala a pripomínala tak Jocellyn, že čím dlhšie bude otálať, tým ťažšie to bude. Akoby nestačilo, že už aj bez toho boli v pekne komplikovanej situácií. S nešťastným výdychom vrhla ešte jeden neistý pohľad smerom k Reivenovi a krátko za zahľadela na lano, ktoré držal. Netušila, ako ju chcel udržať nad previsom, rovnako ako netušila, či sa celý ich plán nepretrhne pod jej váhou.
„Tak dobre...“ zašepkala si viac pre seba, než pre neho a spravila prvý krok.
V rovnakej chvíli však kúsok od nich udrel blesk. Jocellyn sa pri ohlušujúcom zvuku vydesene trhla a uvoľnila kamene pod sebou. Hneď na to sa do priepasti spustil aj podklad, na ktorom stála a kráľovná tak s výkrikom zmizla.




Potom, čo sa nepriateľský vojak stratil v lese, nepociťovala Agame znovu potrebu komunikovať so Saorinom. Jeho pohľad prešla len kývnutím hlavy a rezignovaným pokračovaním v ich ceste. Stále nebola ochotná zmieriť sa s tým, čo vykonal Merthyrovi a akceptovať tak, že to bolo jeho vlastné rozhodnutie. Niečo v jej vnútri sa však nepríjemne ozývalo. Niečo dávno zabudnuté a stratené, čo ako dračica storočia nevnímala.
Utme zjavne poznal kraj, do ktorého ich bral, pretože odhad ich príchodu bol dokonale presný. Miesto, kde sa ocitli ju však prekvapilo. Čakala niečo honosnejšie, než hrad, ktorého jedinou zaujímavosťou sa zdala byť dobrá strategická poloha. Na druhú stranu, ako bohyňa války, jej tento výber prišiel rozumnejší, než umiestnenie pri peknom jazierku s kačičkami.

„Saorin...“ odvetila ticho potom, čo osameli. Chvíľu zvažovala výčitky nad tým, kto túto situáciu zavinil. Práve na ňom bolo predsa rozhodnutie, čo spraví a čo nie. Kedykoľvek mohol dračieho brata zastaviť, dokonca nemusel nad jeho prianím ani uvažovať. Bolo to také komplikované? Nemohol ako vládca života jeden krát ustúpiť a aspoň raz niečo len darovať? Nič z toho mu však nepovedala.
Len sa obrátila na odchod.
Prešla však len pár krokov, než sa zarazila a vrátila sa naspäť. Prstami sa dotkla jeho líca a spojila ich pery v krátkom magickom bozku. Trvalo to len okamih, takmer akoby to bolo iba obyčajné zdanie.
„Vždy zabudnem, aké sú ľudské city... úžasné.“ zašepkala, než sa obrátila na odchod, tentokrát už naozaj.

........

Kráľovná, visiaca len na starom povraze, mala čo robiť, aby nezačala znovu kričať. Mýlila sa, keď si myslela, že zobudila skalného jaštera. Pod ňou sa objavil obrovský drak, stvorenie, ktorého prítomnosť by na tomto mieste nikdy nikto nepredpokladal. Čierne šupiny pretkané zlatými vzormi sa na daždi dokonale leskli a vytvárali dojem akejsi starobylej energie. Dokonca aj na diaľku z nich vnímala akúsi podivnú moc.
Tvor spravil pár pomalých krokov, než zrazu natiahol krídla a s revom vyletel priamo k nej. Bez zaváhania, ju chytil do parúzov a rovnako sa vrhol aj na Reivena. Nameisto toho, aby jej zlámal kosti, si vydesená Jocellyn uvedomila, že je vo vzduchu a letí niekam preč.

.......

Sarkan sa rozlúčil so svojou dcérou a chystal sa na odchod, keď ho zastihol jeden z jeho mužov.
„Pane...“ vojak mal čo robiť, aby stíhal dýchať a rozprávať súčasne. „Na planine nad hradom na vás čakajú nejakí... ľudia.“ Trikrát sa rýchlo nadýchol a zase vydýchol, než dokázal pokračovať. „Tá žena... tá žena... ona...“ namiesto slov, ktoré k nemu zjavne neprichádzali, vytiahol svoju zbraň, ktorú doteraz skrýval za chrbtom. Jeho meč vyrobený z najtvrdšej ocele, ktorú vyrábali, bol niekoľkokrát ohnutý do špirály, akoby sa niekto hral s kúskom papiera. „To spravila ona!“
„Čím?“ Sarkan si nebol istý, čí má byť pobavený alebo ho brať vážne. Muž síce vyzeral veľmi presvedčivo, no napriek tomu mu to celé prišlo absurdné. Nehovoriac o tom, že sa práve chystali do vojny a rozhodne nemal čas riešiť nejaké pokrivené zbrane.
„Pohľadom, predsa!“


Agame sediaca vedľa Saorina, pozorovala lesy pred sebou. Malá planina, na ktorej sa rozhodli počkať, nebola ničím výnimočná a pokiaľ by sa v nej človek ocitol hoci aj päťkrát za noc, rozhodne by na to neprišiel. Čakanie nebolo prílišnou prednosťou dračice a napriek jej veku, mu doteraz neprišla na chuť. Mlčky sa preto snažila sústrediť na malé detaily, ktoré by im mohli pomôcť odhaliť záhadu ich nečakaného príchodu medzi smrteľníkov. Náhle ju však upútalo niečo vo vetre. Zvuk, či možno vôňa. Niečo, čo dôverne poznala a na tomto mieste jej to preto nedávalo žiadny zmysel.
„Merthyr,“ zašepkala zrazu a rukou sa dotkla Saorinovho ramena. Obrátila sa za miestom, odkiaľ draka vnímala, a takmer okamžite na to, sa nad ich hlavami objavil obrovský čierny tvor. Zložil pred nich dve postavy a s revom pristál o kus ďalej.
„Je to kráľovná,“ ozval sa v jej hlave dračí hlas brata. „...aj keď na to možno nevyzerá.“ Obrovský tvor takmer ľútostivo vydýchol a zložil si hlavu do trávy, aby bol na úrovni smrteľných ľudí. Podozrievavo pri tom sledoval ženu, ktorá už viac nevládala držať obsah svojho žalúdka. Nie, že by sa jej divil, dračí let nikdy nebol pre tieto malé komplikované stvorenia.
„On to spravil naschvál...?“ Agame sa obrátila smerom k Saorinovi, no slová, ktoré mu boli adresované, nepotrebovala vyslovovať nahlas. Všetko jej to zrazu začalo dochádzať a čím viac toho prichádzalo, tým väčší hnev voči Merthyrovi pociťovala. Vedela, že niekedy nazrel do budúcnosti, aby ju dokázal ovplyvniť, no nikdy by ju nenapadlo, že to spraví za ich chrbtom a ešte pre svoj plán využije Saorina.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št júl 04 2013, 23:21

/Tiuuuuuuš? :Dnáhodou nemáš ešte poznačené niekde ten plán, ako spojiť všetky príbehy, pretože mne sa tu stratil v pošte a na niektoré detaily som už zabudla Embarassed Embarassed /



*Kôň, na ktorom sa viezla nanešťastie nepatril jej, pretože keby áno, už dávno by nechala sprievod ďaleko za sebou. Namiesto toho ju zozadu objímali ruky toho špinavého Lesovca, Rommaka, ktorého Sarkan stanovil za jej strážcu. S úľavou si uvedomila, že aj napriek tesnej blízkosti ju predsa len necháva na pokoji, takže sa dokázala sústrediť na dianie okolo seba. Mala pocit, že od rozhovoru s vodcom Lesovcov uplynula celá večnosť , ale v skutočnosti  to nebol ani deň. Ešte teraz si spomínala na všetko, čo mu prezradila o plánoch ašarika, ktorý chcel získať voľný prechod k Východným markám priamo cez Sarkanovo územie. Nič z toho by nebola vedela, keby si pred ňou ašarikov syn neotvoril srdce a ústa. Pohŕdavo sa usmiala, ale jej úsmev nemohol vidieť nikto a muž sediaci na koni za jej chrbtom už vôbec nie. V myšlienkach sa vrátila k svojmu otcovi Eturimu, ktorý v tom okamihu zrejme spriadal s ašarikom svoje plány na útok a telom jej prebehla triaška. Nikdy ju nesmie nájsť, pretože ako utečenku a zradkyňu by ju čakalo len mučenie a krutá smrť. Nešťastné udalosti predchádzajúcej noci, keď ju našli Sarkanovi muži, z nej nutne urobili jeho spojenca. Čo vieš o prachu z dračích kostí?
Guy skrehnutými prstami pevnejšie zovrela hrivu Rommakovho koňa a zaháňala zlú predtuchu. Vzápätí na krku nahmatala koženú šnúrku, ktorú si nikdy neskladala dole a upokojila sa až vtedy, keď v dlani pocítila váhu železného štvorkríža.
„Znak vášho jediného boha?“
Guy sa strhla a rýchlo štvorkríž schovala pod šaty. Studený kov ju zachladil na pokožke medzi prsiami. V Rommakovom hlase poznala posmech, a to ju nahnevalo.
„Pohŕdate Jediným, Lesovec, a to bude vaše zatratenie, lebo nič, ako draci neexistuje. Vy aj váš pán veríte v nebezpečné rozprávky, ktoré už mnohých priviedli do hrobu,“ odvetila trpko a vzápätí pocítila, ako zovretie vojakovej ruky na jej páse zosilnelo.
„Čo viete o drakoch a rozprávkach, ktoré sa o nich hovoria?“ Rommakov hlas znel nebezpečne dokonca aj vtedy, keď jej iba ticho šepkal pri uchu. Guy si spomenula na Sarkana a podobnú otázku, ktorú jej položil pred odchodom. Zrejme však mlčala pridlho, lebo Rommak pritiahol žrebcovi uzdu a spomalil. Sprievod ich začal obchádzať svojím pomalým no vytrvalým tempom, zatiaľ čo oni čoraz viac zaostávali. To pre Guy nebolo dobré znamenie. Pred svedkami by sa ju vojak neodvážil ohroziť, ale v tichosti a súkromí nemohla od nikoho žiadať pomoc. Všetci aj tak vedeli, že je z Planín.  Mnohí na ňu hľadeli s nedôverou a niektorí dokonca s otvorenou nenávisťou.
Hlas sa jej zatriasol: „Len to, čo hovorí páter Jonas, keď drží kázeň o Jedinom, že viera v staré náboženstvo nikdy nepriniesla krajine a jej ľuďom nič dobrého, pretože ak človek dokáže rukou siahnuť na hmotné telo Boha, túži rovnako siahnuť aj na jeho moc a privlastniť si ju. Skrz starú vieru ľudia zotrvávajú v najväčších hriechoch chamtivosti, ktorá na nás všetkých uvalí kliatbu.“
Rommak si ticho vypočul jej slová, ale pretože nevidela jeho tvár, nedokázala odhadnúť, akej odpovede sa jej dostane. Tichý smiech určite nečakala.
„ Povedal by som, že veríte v Drakov viac, než si myslíte,“ z hlasu mu zaznievala spokojnosť, akoby ho pobavila a očividne rozptýlila všetky obavy, pretože dal znovu pokyn svojmu žrebcovi a ten sa rýchlym poklusom zaradil na svoje miesto v sprievode. Guy zaryto hľadela pred seba, až kým sa jej do pozornosti nedostala malá postavička sediaca na poníkovi, ktorého viedla postaršia žena. Okolo dvojice sa neustále pohybovali ozbrojenci, ktorí sa zo svojho miesta nepohli ani vtedy, keď sa jednému z Lesovcov zlomilo oje na voze a celému jeho majetku hrozila skaza. Sprievod sa spomalil. Guy vedela, že sa pozerá na Sarkanovu dcéru a nemohla zakryť zvedavosť.
„Ak čo i len pomyslíte na útek, mali by ste vedieť, že mám v družine tých najlepších lukostrelcov,“ prihovoril sa jej Rommak a už zoskakoval na zem, aby pomohol mužovi s vozom. Guy na neho pozrela z výšky konského chrbta a vôbec nepochybovala o hrozbe, ktorá ju mala zadržať na mieste. Aby zakryla strach, pohŕdavo nadvihla obočie a vzápätí sa znovu zadívala na Sarkanovu dcéru. Možno si pri nej len spomenula na svojho malého brata, ale nedokázala sa zbaviť pocitu, že ju k nej niečo priťahuje. To jej bábika, ktorú našla na zemi v Sarkanovej komnate ju prinútila prehovoriť. Nech boli Lesovci akýkoľvek, nezaslúžili si osud, ktorý pre nich chystal ašarik.
Vrhla jeden krátky pohľad na Rommaka a keď videla, že sa ešte stále pokúšal pomôcť s vozom, nenápadne sa na koni priblížila bližšie k Sarkanovej dcére. Stráže si ju okamžite všimli a jeden z nich sa jej postavil do cesty. S búšiacim srdcom ho ignorovala a s neistým úsmevom kývla hlavou k starene, ktorá bola dievčatku spoločníčkou. V hrčavých rukách zvierala z handier vyrobenú postavičku, ktorej chýbala jedna ruka.
„Kedysi som mala podobnú bábiku,“ prehovorila a pohľadom vyhľadala tvár dievčatka. „Mohla by som ti ju opraviť, ak by si chcela, nech si tvoja ahme oddýchne.“



*Keď Saorin pohliadol na svojho brata v jeho pravej podobe iba s ťažkosťami zakrýval prekvapenie. Ak Merthyrova smrť výmenou za život Utmeho dieťaťa bola vopred naplánovaná, potom sa naozaj neodvažoval predpovedať jej zámer.
Vymenil si s Agame krátky pohľad a jeho pozornosť vzápätí upútali dve postavy, muž a žena, ktorých Merthyr priviedol so sebou. Bez toho, aby si ich prestal premeriavať nič nehovoriacim pohľadom vyslal v duchu k bratovi otázku.* Ako nám môže kráľovná prezradiť dôvod nášho prebudenia?* Jeho hlas ani nemusel zaznieť a predsa sa v ňom niesli stopy pochybnosti. Na rozdiel od Agame na sebe nedal poznať nijaký poryv citu, dokonca ani obyčajnú radosť z toho, že je Merthyr znovu medzi nimi, hoci tomu tak naozaj bolo. Jeho rozpoltenosť sa znovu prejavila v chladnom výraze. Muž stojaci oproti nemu sa na chvíľu prestal skláňať nad kráľovnou a bolo na ňom poznať, že sa spamätal oveľa rýchlejšie.*



Vznešení, tak predsa je to pravda,* vydýchol Reiven, keď sa po prvýkrát narovnal a pozrel do zlatých dračích očí, ktoré ich pozorovali zo všetkých strán. Stál Jocelynn po boku, aby jej pomohol prekonať prvý nával slabosti, ale podľa toho, ako ju poznal, vedel, že čoskoro bude v poriadku. Dokonca ani ona by mu nemohla mať za zlé, že jej galantne nepodával svoju šatku na utretie úst, ale namiesto toho zmeravene pozoroval okolostojacich. Po chvíli pomaly klesol na kolená a sklonil hlavu. Jeho mohutná postava sa zmenšila v úctivej poklone, ale pohľad neustále zabiehal k dračici, ktorej znak mu visel na koženej šnúrke okolo krku. Teraz sa ho podvedome dotkol. Vzápätí sa mu vynorili spomienky na všetky doterajšie udalosti a z nich najnaliehavejšia bola tá, v ktorej sa mu pripomínala truhlica s dračím prachom a kosťami. Vedel, že musí byť veľmi opatrný, ak Jocelyn ani sebe nechce uškodiť. Stále netušil, prečo ich drak zachránil. Možno preto, lebo vedel, že Reiven vlastní kľúč k poznaniu, kde sa nachádza najsilnejšia zbraň, ktorá ako jediná mohla všetkých troch drakov zničiť.*


Naposledy upravil Niekto dňa Št júl 25 2013, 23:38, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne júl 07 2013, 22:35


Agame a Merthyr

*Drak spokojne zamával krídlami, no inak sa zo svojho dostatočne veľkého priestoru priamo uprostred lúky nijak nepohol.
„Nie je to kráľovná, kto nám dokáže pomôcť.“ zlaté dračie oči sa upreli na brata. Keby bol Merthyr v ľudskej podobe, takmer určite by sa dal badať jeho nenápadný úsmev. Takto však vyzeral úplne pokojne a bez emócií, podobne ako Saorin v hocakej inej situácií.
Agame mlčky sledovala oboch svojich dračích súrodencov. Oči mala podozrievavo prižmúrené, vedela, že Merthyr toho vždy poznal omnoho viac, no napriek tomu mlčal. Neovládal síce žiadnu ničiacu silu, no napriek tomu by si nikto nedovolil tvrdiť, že je menej mocný. V tejto chvíli však jeho dar nedokázala poriadne doceniť. Prvotné potešenie z jeho prítomnosti vystriedal hnev, že pred nimi celú dobu ukrýval svoju vlastnú smrť. Jej brat jej ale nedal šancu konať ako prvej.
„Agame,“ hlas v jej hlave bol upokojujúci. Vnímala, že pôsobí aj na emócie a po krátkom odolávaní sa mu napokon podvolila. „Mal som svoje dôvody, prečo som vám nerozprával o tom, čo sa stane. Zmenil by som chod vecí omnoho viac, ako sa teraz zdá. Všetko však vysvetlím.“ drak vyfúkol z nozdier trochu vzduchu a rozvíril tak okolo seba obláčik prachu. Jeho smrť skutočne nebola náhodou, no v dobe, keď sa ho Saorin dotkol, si ešte nebol istý, čo všetko sa skutočne stane. Vedel však, že jeho sestra sa postupne stáva viac a viac človekom a jej pocity ju budú ovládať stále väčšmi. Aj keď sama verila tomu, že ich čoskoro premôže, nebola to pravda. Nie, pokiaľ bude mať nablízku Saorina.
Len v dračej podobe dokázal okrem navrátenia ich mágie, aj ovládnuť ich pocity. Pri troche snahy, snáď, okrem uberania Agame, aj pridať niečo svojmu bratovi. Pretože niektoré ich budúce rozhodnutia budú potrebovať okrem logiky aj trochu ľudského vnímania.
Dračica napokon prikývla a značne pokojnejšia prešla k mužovi, ktorého Merthyr priniesol.  Ruku mu položila na rameno a mlčky si ho prehliadla. Vyzeral ako skutočný bojovník, niekto, ku  komu by obrátila svoju priazeň, pokiaľ by ju o ňu požiadal.
„Vieš, prečo si tu?“ jej hlas bol akousi zmesou plynutia vody a šumu vetra. Éterická bytosť prehovárajúca k seberovnému a svojej hračke súčasne.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št júl 25 2013, 23:19



Reiven

*Reiven pustil amulet na svojom krku a pod dotykom Agaminej ruky pomaly vstal. Narovnal sa do plnej výšky a hoci sa, čo to do moci nemohol dračici vyrovnať, jeho postava oproti nej, aj tak vyzerala dosť pôsobivo. Dokonca tak veľmi, že Reiven zachytil ako sa druhý z drakov nahol dopredu a ruky, ktoré mal až po lakte zahalené vo zvláštnych rukaviciach, si výstražne prekrížil na hrudi. Vedel,že svoje ďalšie slová bude musieť voliť opatrne, aby si božstvo nepoštval proti sebe a Jocellyn. Ona predsa nemohla ani len tušiť, že jej zosnulý muž, Reivenov starší brat, sa rozhodol zahrávať s ohňom. Mal obavu len z toho, že draci prebudení zo spánku budú požadovať pomstu a ak navyše zistia, že na Planinách sa proti nim začalo vzmáhať nové náboženstvo...* Pretože viem, kto vás privolal a tiež to, kde sa nachádza kľúč k vašej nezraniteľnosti.* Nemalo zmysel klamať. Zvlášť drak, ktorý ich s Jocellyn priviedol na toto miesto pôsobil dojmom, že vie oveľa viac, než toho prezrádza.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   

Návrat hore Goto down
 
Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 7 z 8Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: Voľné témy...-
Prejdi na: