RPG....objavte svet ktorý sa skrýva vo vesmíre...RPG
 
InfoDomovPortálFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8  Next
AutorSpráva
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št október 13 2011, 22:52

*S prvými slnečnými lúčmi, ktoré sa preliali cez pás pohoria na východe, sa dedinou ozval tiahly zvonivý zvuk.
Kladivo sa mihlo vzduchom a dopadlo na rozžeravené železo. Svaly na kováčovej ruke sa napli, keď znovu dvíhal porisko, husté kropaje potu mu vyrazili na čele a stekali do kútikov prižmúrených očí, ktoré sústredene pozorovali prácu nástroja.
Waleran stál opodiaľ a rovnako zaujato sledoval ako kováč zobral do rúk kliešte a s ich pomocou ponoril podkovu do studenej vody. Z dreveného vedra začala stúpať biela para a tiché syčanie.
Žrebec nepokojne zafŕkal, ale koniar mu pevnejšie zovrel ohlávku a skúsenou dlaňou ho potľapkal po šiji. Nepohol sa od neho ani vtedy, keď kováč poťažkal v ruke novú podkovu a začal ju primeriavať ku kopytu. Mal dobré oko a svoje remeslo ovládal, to Waleran poznal hneď, len čo muža uvidel pri práci, aj keď nevyzeral ako väčšina kováčov, ktorých predtým poznal. Ramená mal síce svalnaté, ale telo viac šľachovité a husté fúzy na brade šedivé, aj keď tvár vyzerala mlado. Bol to statočný človek a dostane aj statočne zaplatené. Podkúval už ich tretieho koňa.
„Ďakujem. Vašou zásluhou bude naša cesta bezpečnejšia.“ prehovoril Waleran nakoniec a podal kováčovi mešec naplnený drahocennými mincami.
Už na prvý pohľad to bolo dosť, aby nemusel so svojou rodinou trieť biedu niekoľko dlhých mesiacov, ale kováč predsa len na chvíľu zaváhal. Stránil sa prijať niečo od Camarillca a nečakať za tým úskok.
Waleran sa pousmial, keď muž nakoniec prijal mešec a kývol koniarovi, aby žrebca zaviedol naspäť do stajne. A ticho sa predlžovalo.
Waleran sa rozhliadol okolo seba, ale vždy, keď sa mu pohľad stretol s obyvateľom dediny, oči sa od neho odvracali a jeho úsmev pomaly pohasínal.
Raňajší chlad mu prenikal tenkou tunikou, ktorú si obliekol čistú spolu s koženou vestou a plášťom nesúcim na leme zeleno strieborné farby Camarillu. Erb Savaricovho rodu sa mu vynímal na hrudi s každým nádychom a výdychom, ktoré mu akosi zťažkli v pľúcach.
K ohňu a vojakom sa vracať nechcel a ako poznal Savarica, ten ešte ani nevstal z postele. Po včerajšom rozhovore však šľachtic získal oveľa väčšiu chuť na cestu v spoločnosti dvoch dám. Zvlášť, keď mu Waleran pripomenul to, čo sa o východnom kráľovstve povrávalo medzi ľudom.
Držiac v jednej ruke jablko a v druhej nôž zamieril cez dvor k dverám do domu hostinského. Bolo načase, aby Savarica zobudil a oni mohli znovu pokračovať v ceste.
Pri štvrtom – piatom kroku zodvihol hlavu a všimol si v okne tvár mladej ženy, Maedelin. Tvárila sa nešťastne a oči upierala kamsi do diaľky. Zdalo sa mu to alebo sa jej plné pery naozaj prísne zovreli a v očiach zaiskrilo?
Obrátil sa tým smerom, ktorým hľadela šľachtičná a zostal zarazene stáť na mieste. Nezvyčajnejší obraz by si nedokázal predstaviť.
Urodzená dáma, špinavá a zaprášená, so šatami roztrhanými a rukami nepekne oškretými kráčala vedľa svojho žrebca, ktorý ju poslúchal na slovo, aj keď nesedela na jeho chrbte. Divožienka zo Starého lesa.
Musel sa ovládnuť, aby potlačil pobavený úškrn a zvedavosť. To druhé mu išlo ťažšie.
Počkal, kým k nemu nepristúpi bližšie a potom sa jej prihovoril.
„Skoré ráno je na rýchlu jazdu ako stvorené. Nič človeka tak nepreberie.“
Vychádzajúce slnko mala za chrbtom, preto prižmúril oči a urobil krok do strany. Matné lúče sa jej vplietli do vlasov a pritom na chvíľu zabudol na jej rod. Nevyzerala ako šľachtičná. S rozhorúčenými lícami a steblami tráv prichytenými na plášti bola ako škriatok. Trochu ťažkopádne prirovnanie, ktoré by nikdy nevyslovil, pretože by neznel ako kompliment, ale ako urážka, aj keď to myslel presne naopak.
Pritom si uvedomil, že Valériina sestra možno ešte stále stojí v obloku, preto sa zdvorilo uklonil na pozdrav a vlasy padajúce z ramien ukryli rýchly úškrn na jeho perách. Keď sa narovnal znovu mal na tvári ten ostražitý vzdialený výraz vojaka.
„Mali by ste si to ísť ošetriť,“ kývol nožom smerom k ranám na Valériiných rukách a potom ním zarezal hlboko do dužiny jablka. Prvé sústo ponúkol napichnuté na špičke čepele práve Valérii.*



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi október 14 2011, 09:08

*Prekvapená zdvihla pohľad, aby si prezrela toho muža.
Waleran. Samozrejme, nikoho iného ani neočakávala. Keby tú vetu počula jej sestra, spálila by ho za to pohľadom zaživa. Už len to ju značne pobavilo.
-Hlavne, keď sa pokúšate naučiť to milé zviera, aký je rozdiel, medzi vlkom a bažantom.- obrátila sa na Tantosa, no ten zjavne uprednostňoval krásy prašnej cesty pod nimi. -Občas mám pocit, že mi také veci robí naschvál...
Mlčky pokračovala len okamih, než sa nevyjadril o jej ranách. -Ah. To nič nie je. Rany patria k životu.- obzvlášť štyri, ktorých sa nikdy nezbaví úplne, by ho určite zaujímali. -Trochu vody, o niečo menej bolesti a je po všetkom.
Vzala od neho kúsok jablka a polku z neho ponúkla žrebcovi. Ten ho s nadšením zjedol a sklamaný, že dostal len tak málo, jej ešte chvíľu narážal nosom do ramena. Valéria však svoju časť zjedla a len ho poškrabkala po hlave.
-Ospravedlňte ma, čakajú ma... povinnosti.- uškrnula sa smerom k sestre. Cestou našla chlapca, aby sa postaral o koňa a zmizla v hostinci.

-Valéria, kedy sa začneš chovať, ako sa na tvoje postavenie patrí?- vyhŕkla Maedelin namiesto pozdravu.
-Mala som pocit, že tento problém sme už vyriešili.- usmiala sa jej sestra, kým si vyzliekala špinavé oblečenie, čím ju ešte viac rozzúrila.
-Si nezodpovedná a robíš hanbu celému nášmu rodu!
-Prepáč, zabudla som, že ty riešiš problémy rodu v spánku.- Valéria bola unavená, všetko ju bolelo a okrem toho nemala vôbec náladu na hádky. Využila preto chvíľu ticha, aby sestre rovno vysvetlila, kde bola.
-Ten chlapec mal pravdu. Azrael tu bol.
-Prečo si s otcom myslíte, že vám pomôže?- vyhŕkla červenovláska. Zjavne sa nechcela vzdať svojich argumentov a snahy zmeniť sestru v niekoho iného.
-Maedelin,- Valéria si umývala rany a pri prvom dotyku s vodou, sa zatvárila bolestivo. Nechcela dať však sestre príležitosť na ďalšie frflanie, preto pokračovala. -Keby si mala otvorené oči, vedela by si omnoho viac. Ak si chceš žiť vo svojom svete kvetín, fajn. Ale naťahaj ma tam tiež.
Valéria dočistila rany, obliekla si niečo, čo jej sestra odhadovala na lovecké šaty a vybrala sa ku dverám.
-Za chvíľu odchádzame. Pokús sa nezdržiavať to.- ozvala sa predtým, než sa dvere zabuchli.

Keď Maedelin neskôr schádzala dole ku stajni, sedela už jej sestra na koni. Aj z Tantosa jej bolo jasné, že je stále rozzúrená, no moc si s tým nelámala hlavu. Vždy sa predsa našlo niečo, čo sa jej nepozdávalo. Ale ako správna dáma to teraz nedávala nijak verejne najavo.
-Waleran,- pousmiala sa zrazu Valéria a nechala žrebca priklusať až k mužovi. -Prečo sa ma stále nikto neopýtal, či sú legendy z nášho kraja pravdivé?

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 16 2011, 10:44

*Potiahol za remence držiace sedlo na žrebcovom chrbte, opracovaná koža sa napla, ale nepovolila.
Znovu bol odetý v šate vojaka a keď sa otočil Valérii tvárou musel zakloniť hlavu, pričom mu krúžky na brnení ticho zacinkali. Skúmavosť jeho pohľadu bola v protiklade s náznakom úsmevu, ktorým chcel svoju ostražitosť odľahčiť.
Pretiahol si uzdu pomedzi prsty v rukaviciach a pevnejšie ju zovrel. Jednu nohu strčil do strmeňa a druhou sa pružne odrazil od zeme. Keď dosadol do sedla žrebec pohodil hlavou a dlhá čierna hriva mu poskočila na šiji.* Myslíte legendy o hrôzostrašných stvoreniach...* naklonil sa v sedle trochu dopredu a rukou oprel o stehno. *....ktorým sa v hrdle varí oheň a v žilách koluje síra zo samotného srdca zeme?* Široký úsmev zmenil jeho tvár tak nečakane ako nečakane sa slnko zvykne predrať z ťaživého závoja oblakov. Odrazu pôsobil ako vcelku príjemný spoločník.* Jedno také je práve za vaším chrbtom, pani. Veľa šťastia.* zasmial sa čistým hlasným smiechom a kývnutím hlavy sa s Valériou rozlúčil. Obrátil žrebca a popochol ho do rýchlejšieho kroku tak, že cípy plášťa mu na okamih zaviali za chrbtom ako krídla. Zaradil sa na čelo sprievodu a prihovoril jednému z vojakov, ktorý držal štandardy s vyobrazením Camarillu.
Savaric ráznymi krokmi zmenšoval vzdialenosť, ktorá ho delila od Valérie a keď si zastal vedľa boku jej koňa hlavou mu blysla myšlienka, čo také povedala, keď Walerana rozosmiala.
"Moja vznešená pani, myslel som si, že sa pripojíte k svojej sestre a podelíte sa s ňou o miesto v mojom koči." slová len s ťažkou pretískal pomedzi zuby, aj keď sa svoje podráždenie snažil prekryť úsmevom. Ale uvedomoval si, že Valéria nie je taká hlúpa, aby ju svojim divadielkom presvedčil, preto sa veľmi rýchlo prestal usmievať. Tvár sa zachmúrila a v očiach svietilo odhodlanie muža, ktorý je zvyknutý dostať to, čo chce.
Rukou ukázal dozadu na pripravený koč a postaršiu ženu, ktorá pri ňom postávala. Na prvý pohľad to bola dedinčanka, ale snažila sa ako mohla, aby pôsobila ako vhodná spoločníčka. Šaty mala čisté, vlasy upravené a robotou zničené ruky ukryté v záhyboch sukne. Keď zbadala Valériu a Maedelin obom sa hlboko uklonila.
"To je vaša spoločníčka. Verím Waleranovi, že vybral dobre, takže vás bude sprevádzať počas celej cesty." potom stíšil hlas a obrátil sa k Valérii. "Viem, čo sa patrí a postarám sa o všetko tak, aby nikto nemohol namietať , že syn lorda D´Ecare dámam neposkytol vhodnú starostlivosť." tá veta vyznela skôr ako vyhrážka, než hodnotenie situácie.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 16 2011, 12:00

-Áno, presne také príšery...- dodala Valéria skôr len sama pre seba, keď uvidela približujúceho sa Savarica. Ten muž bol skutočne tvrdohlavý a keby bola čo i len o trochu horšie vychovaná, s radosťou by ho nazvala osinou v zadku.
-Dobré ráno,- usmiala sa, namiesto reakcie na jeho smiešne konštatovanie. Po chvíli prehodnotenia však uznala, že otočiť sa a odcválať nebude najvhodnejšie riešenie.
-Pane, rada by som poznamenala, že sme sa so sestrou ráno úplne nepohodli a cestovať spoločne v jednom koči by bolo pre obe len dôvodom na bolesť hlavy.
Tantos znervóznel. Nemal rád, keď musel niekde dlho stáť a sledovať pritom ostatné kone, ako pokračujú v ceste. Začal preto hrabať nevrlo do zeme a pohadzovať hlavou. Valéria ho krátko pohladila po krku, no nespúšťala pohľad z muža.
-Ale keď už spomínate vhodnú starostlivosť, môj otec by určite neocenil, keby ste ma nechali cestovať ako pannu pred svadbou. Nenajal k nám troch učiteľov šermu len tak z plezíru. Napriek tomu vám však ďakujem.- veselo sa usmiala, keď posledné slová vyprskla o niečo nevhodnejšie, ako pôvodne plánovala. Kôň jej pocity odhadol ako vhodné pre vyštartovanie a okamžite sa dal do klusu, aby neskôr mohol ešte o niečo zrýchliť. Valéria sa však už po pár krokoch netvárila tak nadšene, ako keď stála vedľa Savarica. Vedela, že mu to nebude stačiť a že bude jej cestu znepríjemňovať, až kým nebude po jeho vôli.
Teraz, keď bola sestra pod jeho ochranou, sa o ňu nemusela až tak veľmi obávať. Avšak otec by určite vôbec neocenil, keby ju opustila. Možno, ak by sa jej podarilo zohnať dostatočne rýchleho posla a požiadať, aby sa k nim pripojil niekto z rodu...*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 16 2011, 12:37

*Savaric prehĺtal slová, ktoré by šľachtičnej najradšej vmietol do tváre. Nezaujímali ho babské pletky a keby mohol, postaral by sa o to, aby Valéria cestovala v koči so svojou sestrou, aj keby mal medzi nimi natiahnuť záves a jednej alebo druhej zaviazať ústa.
"Nemusíte mať obavy o svoju čistotu. Stačí, keď otvoríte ústa a človeka prechádza chuť." zamrmlal si nečujne popod nos, keď Valéria otočila koňa a zamierila preč zanechajúc ho na mieste, kde sa mu naleštené čižmy zabárali do bahna. Bol v pokušení zanadávať, ale Waleran jeho rozploženie vycítil a uprel na neho svoj pokojný pohľad. Savaric zovrel čeľuste, zhlboka sa nadýchol a keď sa znovu obrátil tvárou k Maedalin bola jeho tvár dokonalou ukážkou mužskej pozornosti. Mal oči len pre ňu, pristúpil ku koču, aby jej pomohol nastúpiť a celkom neskromne vypočítaval všetko, čo urobil pre to, aby sa jej cestovalo pohodlnejšie.
"Dal som priniesť viac kožušín, keby vám bolo zima a vankúše, pretože väčšiu časť cesty pôjdeme po vidieckych cestách. Môžete si kedykoľvek pospať alebo ma o niečo požiadať. Budem vám nablízku." Po tých slovách prijal od malého koniara vôdzky svojho koňa a vysadol na jeho chrbát.
Zodvihol ruku, dlho ťahavo zapískal a sprievod zložený z dvanástich jazdcov sa dal do pohybu.
"Poďme." zakričal Waleran vpredu a vojak po jeho ľavici krútivým pohybom rozvinul štandardu. V hluku, ktorý strovili kopytá koní na ceste spolu s ťažkými kolesami koča vynikalo cinkanie postrojov a len umocňovalo dôležitosť a hrozivosť celého sprievodu.
Waleran vyslal napred mladého Gomira, ktorý sa im čoskoro stratil z dohľadu pri najbližšej zákrute a ostatní vojaci znovu upadli do delíria otupených pohľadov a strhaných tvárí akoby vedeli, že domov sa tak skoro nevrátia.
Savaric urobil tak, ako sľúbil a o celý čas klusal na koni vedľa koča, ale ženám vo vnútri sa neprihováral, aj keď udržiavať konverzáciu bolo jeho povinnosťou. Namiesto toho v duchu prežieral všetky potešenia, ktorých sa v spoločnosti dvoch dám bude musieť vzdať. Pôvodne sa chcel zastaviť v osadu s vychýreným domom, v ktorom podľa slov pocestných poskytovali mužom radosti skúsené panny alebo sa zúčastniť slávnych arténskych hier. Zdalo sa však, že Waleranovi to vcelku vyhovuje.
Pri tej myšlienke vyhľadal Savaric pohľadom svojho priateľa a všimol si, že napreduje presne ako predpokladal. Ostražito pozoroval cestu pred sebou a nevšímal si Valériu, ktorá jazdila na koni v sprievode ako ktorýkoľvek iný vojak. K ženám nemal Waleran nikdy blízko...
"Blížime sa k mostu, ale rieka môže byť rozvodnená." uvažoval Waleran nahlas v skupine nabližších vojakov, ktorí pokývali hlavami a pozorne ho sledovali. Každý dobre vedel, čo by to mohlo znamenať. Strata ďalšieho dňa by nebola príjemná.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So október 22 2011, 09:35

*Maedelin ticho sedela v koči a len občas zablúdila pohľadom k starej žene, ktorá ju sprevádzala. Určite nemohla byť tak šikovná, ako jej Narin, ale je to stále lepšie, ako sedieť na koni a hnať sa krajom sama, len za svojou sestrou.
Na krátku chvíľu zatvorila oči a predstavila si samú seba doma. Vo svojej komnate, dokonale vybavenej, so služobnými, ktoré vedia, ako splniť jej priania. Ktovie, či sú rovnaké ženy aj na ostrovoch... Musia byť. Mesto, v ktorom žil mladý lord vyzeralo byť bohatšie, ako všetky mestá v jej rodnom kraji dokopy. Každý dom dokonale vyzdobený, pripravený len pre obdivné pohľady. Páčilo sa jej tam a ten muž vyzeral byť taktiež veľmi zdvorilý. Napriek tomu, že otec ju sľúbil kvôli vlastnému prospechu, mala pocit, že sa jej tam bude veľmi páčiť.
Keď znovu otvorila oči, všimla si, že Savaric jazdí stále popri nich. Jej vychovanie zakazovalo sedieť skrytá v tieni a mlčať, preto sa nenápadne vyklonila von.
-Pane,- začala opatrne. -Prezraďte mi, ako vyzerá váš rodný kraj. O severe toho viem len málo. Brat mi hovorieval, že tam často sneží. Tak, ako v najvyšších horách. Je to možné aj cez leto?

Valéria ticho klusala medzi ostatnými. Nemala chuť s nikým odtiaľto komunikovať. Teda, nie že by niekto vyzeral natoľko neodolateľne, že by sa bez toho nezaobišla. Tantos sa zatiaľ celú dobu predvádzal. S ohnutým krkom a zdvihnutým chvostom, elegantne našľapoval v dlhých krokoch na krivolakú zem. Jazdkyňa cítila, ako sa neustále snažil zrýchliť, dostať sa do vedenia a potom všetkým zmiznúť. Úprimne mala chuť urobiť presne to isté, odísť a nechať ich všetkých za sebou. A ešte k tomu ich čaká rieka. Skutočne výborné.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št október 27 2011, 20:34

* V duchu zanadával. Radšej by pokračoval v ceste mlčky, ale nemohol ignorovať priamu otázku. Možno bol taký nespokojný len preto, že sa Maedelin pýtala na jeho domov.
Obrátil sa k mladej šľachtičnej bez známky znechutenia na tvári. Za toľké roky sa dokázal v otcovom dome naučiť aspoň niečo a dnes už dokázal svoj výraz ovládať naozaj majstrovsky.
Usmial sa, jeden kútik úst sa mu v zamyslení vytiahol o niečo vyššie a spôsobil lavínu jemných vrások, ktorá sa mu spustila z kútika oka smerom k lícu. * Váš brat má pravdu. Stále tam sneží.* Nie, to nebola dobrá odpoveď. A Maedelinine oči na neho hľadeli s takou opatrnosťou akoby bol stelesnením besov, ktoré neradno dráždiť. Premohla ho jej nevinnosť. Odkašľal si a pokračoval miernejšie, zatiaľ čo jeho žrebec pohodil hlavou a zaerdžal akoby mu dávala za pravdu.* Na severe nepoznáme leto. Zima trvá celý rok a príjemné počasie je vtedy, keď utíchne snehová víchrica. Nič na Camarillskom panstve nie je príjemné, mesto je chladné ako srdcia tých, ktorí mu vládnu.* Odrazu si uvedomil, že prezradil viac ako chcel, preto sa rozosmial a pobúchal päsťou po hrudi na mieste, kde mal na veste našitý erb so snežnou líškou.* Nemohli ste si na cestu želať lepšiu spoločnosť.* Nadvihol obočie a so zachmúreného muža sa premenil na veselého mladíka s uhrančivým pohľadom.* Nedovolím, aby vám ktokoľvek ublížil. Jediné vaše slovo stačí na to, aby som urobil všetko...* naklonil sa v sedle, chytil Maedelininu ruku a pritiahol si ju k perám.*...čo len budete chcieť.* teplým dychom jej ovial pokožku a potom na ňu priložil studené pery. Bozk trval krátko, pretože v tom okamihu sa zo zadriemania prebrala aj stará slúžka a vrhla na neho pohľad plný nesúhlasu.
Savaric sa zasmial, pustil Maedelininu ruku a mierne sa uklonil.

Sústredil sa na cestu pred sebou, ale občas zahliadol Valériu ako sa nesie na svojom žrebcovi a udržiava rýchly krok s ostatnými jazdcami. Nikto sa neodvažoval namietať proti jej prítomnosti, pretože zatiaľ neurobila nič, čím by ich spomalila. Práve naopak, zdalo sa, že oni nestačia jej.
Waleran ešte nikdy nestretol ženu, ktorá by sa správala tak pokojne v blízkosti camrillských vojakov, o ktorých sa v celom kraji rozprávali krvilačné historky. Zjazvené tváre, drsné črty ošľahané silnými mrazmi pre ne tvorili vhodnú kulisu. Nikto by v Daromirovi, mužovi s výškou obra a ramenami kováča, v ktorých dokázal udržať hrozivý meč nespoznal rezbára. Akalay zase jednou rukou písal básne a druhou ovládal luk. A ak by Ute nebol vojakom na výprave zostal by doma so svojou ženou a šiestimi deťmi.
Waleran pritiahol žrebcovi uzdu a zahľadel sa rieku, ktorá sa s hukotom valila v kameňmi vydláždenom koryte. Hladina stúpla a spenené sivasté vlny olizovali spodok vratkého mosta, ktorý spájal lesnú cestu s náprotivnou rozbahnenou lúkou.* Nech to besy skárajú.* zanadával pomedzi zaťaté zuby a v tej chvíli vôbec nepomyslel na šľachtičnú po svojom boku.* Tadiaľto nemôžeme prejsť. Most je príliš nebezpečný na to, aby cezeň prešiel koč. Budeme sa musieť vrátiť a hľadať inú cestu.


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi október 28 2011, 09:44

*Vzduchom sa niesol dlhý výkrik plný bolesti.
Daris bežala, ako vládala, len aby sa dostala z jeho dosahu. Vzduch ju pálil v pľúcach a vnímala ostrú bolesť v každom namáhanom svale. Už dlho nevládala, no napriek tomu sa neustále snažila pokračovať ďalej. Za každú cenu si zachrániť život.
Náhle sa však potkla na niečom pod lístim a spadla na zem. Vystrašená sa kolenačky dostala pod korene starého stromu a čo najviac sa skryla v ich tieni. Pokúšala sa spomaliť svoj dych, čo najviac sa utíšiť, aby ju nebolo počuť.
Ešte pred chvíľou spolu s Lerien kráčali lesom, po skrytom chodníku sa potrebovali dostať vyššie, aby mohli prebrodiť rozvodnenú rieku. Obloha sa nepríjemne zatiahla a ochladilo sa. Hneď na to na ne zo strany vyskočilo obrovské zviera. Morag – križenec. Znamenie zla a smrti. Lerien si nebezpečenstvo uvedomila prvá a rozbehla sa preč, no tvorovi stačili dva skoky, aby ju dobehol. Namiesto toho, aby sa obrátil za druhou obeťou, sa však pustil do ohavného požierania.

Okamih bolo v okolí úplné ticho. Okrem jej trhaných nádychov, počula len občasné fúkanie vetra v korunách. No hneď potom sa k tomu pridalo ťažké našlapovanie do hliny a lístia. Dlhy pravidelný dych, meniaci sa na snorenie po svojej koristi. Cez úzky otvor, ktorým vošla do svojej skrýše, videla, ako na zem dopadla kvapka krvi zmiešaná so slinami zvieraťa. Trhla sa dozadu, čím na seba upútala pozornosť. Tvor okamžite sklonil hlavu a dlho hrdelne zavrčal. Pazúry natiahol k dievčine, no nedočiahol. Zo zúrivým pazvukom sa vrhol na strom. Bol starý a hneď po prvom náraze jeho láb sa ozvalo praskanie dreva.
Dievča zúfalo kričalo. Nebolo inej cesty preč.

Valéria zdvihla hlavu k oblohe. Slnko zatienili oblaky a vzduch okolo sa ochladil. Tantos znervóznel podobne, ako keď boli ráno v lese. Namiesto toho, aby pokračovala v trase k rieke, previedla ho pomedzi kríky, kúsok od prašného chodníka, kde zastavila. Pohľad mala uprený pomedzi stromy a pozorne počúvala každý zvuk. Zrazu sa nim dostal dievčenský krik. Nebol hlučný, no pre každého lepšieho lovca dostatočne rozoznateľný. Venovala krátky pohľad Waleranovi, než pohnala koňa do cvalu skrz les.
Stačila chvíľa na to, aby našla jeho zdroj. Morag ničiaci prastaré drevo, zjavne na love. Pri dupote kopýt sa však zastavil. Obrátil hlavu k prichádzajúcim a zo zakrvavenej tlamy vyšlo divé vrčanie. Valéria ostala pokojne ho pozorovať, zatiaľ čo Tantos nervózne prešľapoval. Vedela, že nie je jeho korisťou a narozdiel od ostatných, sa ňou zrejme ani nikdy nestane. Zviera to rýchlo vycítilo a takmer okamžite zmizlo v húštine.
Zoskočila z koňa a zohla sa, aby videla do malej skrýše.
-Si v poriadku?- natiahla ruku za dievčinou. -Pohrýzol ťa?
Všade okolo bola roztrieštená krv. Pokiaľ Morag ublížil dievčaťu zubami, nemala mnoho času, než ju dostihne horúčka.
-N-n-nie. To L-Lerien.- dievča sa dalo do plaču a odmietalo vyjsť spod koreňov. Valéria len kývla hlavou.
-Sú tu muži, s ktorými cestujem. Neublížia ti. Ja sa o chvíľu vrátim.- dievčina sa ešte viac rozplakala, no Val nevedela, ako inak jej teraz pomôcť. Budú musieť nájsť nejaké byliny na upokojenie, inak bude problém s ňou vôbec pohnúť.

O kus ďalej našla na zemi mŕtvolu. S chýbajúcimi vnútornosťami, presne ako predpokladala. Sluhovia Azraela plnili príkazy takmer dokonale a len o málokom by sa dalo povedať, že mu v nich zabránil. S utrápeným pohľadom sa obrátila na cestu naspäť. Niekto to dievča bude musieť spáliť a pochovať. Pokiaľ nechcú mať ďalšie problémy.
Teraz ľutovala, že sa nevybrala za dravcom, no nemala ako vysvetliť, prečo by jej niečo také dovolil. Minimálne Savaric by bol z toho rozčúlený a opäť by mal dôvod z niečoho ju obviniť. Bude sa sem musieť vrátiť v noci.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 30 2011, 11:36

*Chvíľu, ktorú strávil v premýšľaní narušil Valériin rýchly pohľad. Ešte stále mal pred očami jej tvár, oči hľadiace v pevnom odhodlaní a ústa sústredene zmraštené v kútikoch. Presne v tom okamihu si prestal uvedomovať všetko ostatné a zostal len neurčitý pocit. Nástojčivý a nepokojný. Videl ju, keď už dávno nestála pred ním, ale na žrebcovi trielila k hranici lesa.
"Akalay, Daromir! Poďte so mnou. Ostatní zostanú strážiť kočiar!"
Trhol opratami koňa, aby ho obrátil a popohnal do cvalu. Obaja muži sa k nemu pripojili rýchlo ako tiene na slnkom rozpálenom námestí Orginu, aj keď on bol rýchlejší. Valériinho žrebca pred sebou už nevidel, ale nech počula čokoľvek, pohľad na jej tvár ho prinútil vytiahnuť meč. Ostrie ligotavého kovu ostro škrtlo o ústie pošvy a so zasvišťaním prerezalo prúdy valiaceho sa vzduchu.
Čakal na nepriateľa, ktorého nikde nevidel, ale nenechal sa upokojiť zdaním bezpečia ani vtedy, keď konečne objavil Valériinho koňa. Ju nikde nevidel, ale žrebec odovzdane čakal na mieste. Sám nevedel prečo, ale napadlo ho, že takto by Valéria neodišla, jej žrenec by tu na ňu nečakal, keby sa niečo stalo, preto si bol istý, že sa onedlho vráti.
"Veliteľ, pôjdeme ďalej?" prehovoril Akalay s lukom pripraveným na použitie. Z plného tulca na chrbte mu trčali operené šípy, ktoré nikdy nedával z dosahu ruky. Daromirova zjazvená tvár sa sústredene otáčala, široké nozdry sa zachvievali akoby vetril.
Waleran chcel odpovedať, keď to prvý raz začul. Tiché vzlyky pripomínajúce skôr trhané nádychy vystrašeného zvieraťa. Vymenil si rýchly pohľad s oboma vojakmi, rukou im naznačil, aby zostali na mieste a sám zosadol z koňa prehodiac opraty cez sedlo.
Meč stále držal v ruke, ale na polceste k pňu ho zastrčil naspäť do pošvy. Dotkol sa bútľavého stromu drsnou dlaňou a padol na kolená do mäkkého lístia, na ktorom ešte boli zreteľné krvavé stopy.
Naklonil sa a prižmúril oči, aby v zemitom prítmí rozoznal schúlenú postavu. Bola drobná a zdalo sa mu, že sa chveje.
Narovnal sa a rýchlo rozopol sponu na plášti. Stiahol si aj kapucňu z krúžkov brnenia, aby dievča viac nedesil. Ľudia nemali radi vojakov nech patrili ku komukoľvek.
Znovu sa prikrčil, ale nepokúsil sa dostať bližšie.
"Len pokojne." prihovoril sa dievčaťu a vystrel ruky tak, aby na ne videla. "Už si v bezpečí." Hlas mal pokojný a vyrovnaný. Nezaznieval v ňom strach ani obavy, bol silný a pevný ako hlas úprimného čestného človeka.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 30 2011, 12:26

*Cestou naspäť pozorne sledovala každú stopu. Morag bol zjavne len jeden, prišiel z druhej strany rieky - z miest, kam mali namierené. Avšak zmizol presne opačným smerom. Mohlo to byť zmätenie, rovnako ako najkratšia možná cesta smerom k Azraelovi.
"Treba jej dať ešte chvíľu čas." zastavila až pri Waleranovi. Krátkym pohybom mu naznačila, aby prešli nabok, kde ich dievča nebude počuť.
"Bol to Morag. Kríženec divokého vlka a medveďa, vraj stvorený len zo zla." potlačila úškrn, ktorý sa jej pri podobných babských poverách vždy dral na pery.
"V skutočnosti idú vždy len za presne určenou korisťou. Neviem, z akého dôvodu išli po tých dvoch." Lebo ich poslal Arzael. Presne to bol ten dôvod. Ale nemala mu ako vysvetliť, odkiaľ o tom vie toľko vela a tiež mu nemohla spomenúť nič z ich minulosti alebo poslania. Nechcela riskovať, sľúbila predsa, že všetko uchová v tajnosti a neohrozí ich rod.
"Tá druhá je o kus ďalej. Bude ju treba spáliť. Korisť Moraga má nepríjemnú vlastnosť budiť hrôzu a občas aj škriekať po nociach. Už ste ju niekedy počuli?" tentokrát sa úsmevu neubránila. Zažiť niečo také skutočne nie je veľmi príjemný zážitok a pri víne sa dá so smiechom vytiahnuť až po týždňoch.
Kým rozprávala, dievčina vyliezla spod stromu a nervózne prešlapovala na mieste. Nebola si istá, čo má ďalej robiť ani ako sa správať k ľudom, ktorí ju zachránili. Valéria k nej pomaly pristúpila, na tvári uvoľnený výraz.
"Ako sa voláš?"
"Daris, paní." odvetila opatrne, neustále sa rozhliadajúc, či sa zviera nevráti.
"Daris, o ničom nemusíš rozprávať, ani keby sa ťa na to pýtali. Až kým nebudeš sama chcieť, dobre?" nenápadne sa pousmiala, kráčajúc smerom k Tantosovi.
"Waleran, kým je rieka rozvodnená, dá sa prejsť týmto smerom alebo opačným?" zavolala na muža, kým dievčaťu ponúkla, aby nasadlo na jej koňa. Daris ocenila, že zo žrebca nebude vidieť, ako veľmi sa jej stále trasú kolená a vďačne sa nechala podoprieť, kým sa usadila na jeho chrbte. Tantos ju zhodnotil krátkym pohľadom, než sa dal do kroku, smerujúc smerom ku koču.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 30 2011, 12:47

Hrad Arkad



*Posledné lúče slnka sa v zlatistých zdrapoch zachytili na najvyšších vežiach Arkadu a premenili špinavý sivý kameň na matné zrkadlo. Vzduch, obťažkaný mestskými pachmi zhnitých odpadkov a ľudských výlučkov, sa prevaľoval na mostoch a širokých dvoranách. Okrídlené diabolské chrliče sa nakláňali ponad striedmu kamennú čipkovinu a pozorovali miesiacu sa masu ľudí prázdnymi pohľadmi.
Do hluku ľudských hlasov sa primiešal hlahol zvonov, keď bronzové srdcia v pravidelnom odovzdanom rytme odpočítavali nástup súmraku. Pomedzi kamenné oblúky chrámu kráčala skupina mníchov v sivých habitoch. Hlavy mali sklonené, mysle odlúčené od stratí pozemského života, ktorý sa odvíjal všade naokolo.

/ http://www.youtube.com/watch?v=nzNz09-qBUY&feature=related /

Vo vnútri hradu, v časti kráľových komnát stála pred rozložitými dverami dvojčlenná stráž. Muži rovnakej výšky, rovnakých vzdialených pohľadov a prísneho držania tela. Nepohli sa ani vtedy, keď sa dvere konečne otvorili.
Kráľ prekročil prah zaprávajúc si do zamatových nohavíc cípy košele. Látka bola pokrčená a na hrudi rozhalená, spomedzi tenké šnúrky presvital kus bledej kože a svetlých chĺpkov.
Palcom si prešiel po tenkých perách a hustej sivej brade, ktorá mu rámovala okrúhlu tvár a vyrastala až k sluchám. Nemal na hlave korunu, ale v tejto chvíli ju nepotreboval. Bol možno starý, ale nie vetchý. Jeho držanie tela v sebe ešte stále malo ten nepolapiteľný nádych energickosti. Ostro rezané črty tváre a kalné sivomodré oči, ktoré hľadeli do tváre mnohým nepriateľom.
Bez slova vykročil po chodbe vyloženej drahými kobercami a portrétmi predkov na stenách s gobelínmi.
Až za jeho chrbtom si stráže vymenili rýchly neistý pohľad, pretože z miestnosti sa stále nieslo zajakavé vzlykanie. Nemuseli však nič robiť, pretože vzápätí sa z ohybu náprotivnej chodby vynoril mních v čiernom plášti a s kapucňou siahajúcou hlboko do tváre. Prešiel okolo stráží a keď sa znovu vynoril držal po svojom boku malého chlapca.
"Chvála nášmu pánu." prehovoril mních a natrčil kostliveckú ruku k jednému z vojakov. Ten zo záhrenia koženej vesty vytiahol mešec obťažkaný mincami a s nechuťou ich podal kupliarovi. Priečilo sa mu dotýkať takej odpornej bytosti, pretože myslel na svojho syna, ktorý mohol skončiť rovnako, keby vyrastal ako sirota.
"Večný život Výsosti." stiahol ruku späť a pevne ňou zovrel rukoväť meča. Nie, v týchto časoch sa nikomu nechcelo zomierať.
Mních so vzlykajúcim chlapcom odišli.


Kráľ zamieril rovno ku komnatám svojej ženy. V jednej z nich narazil na jej dvorné dámy, ktoré nečakali jeho prítomnosť, preto sa niektoré zatvárili prekvapene a iné pred ním okamžite padli na kolená.
"Von! Všetky!" prikázal burácavým hlasom, ktorý mu zostal z mladosti ako melancholická spomienka na stratenú krásu a silu. Podmanivosť sa z jeho čŕt rýchlo vytratila. Zhýralý život dokonal dielo skazy.
Otvoril dvere na spálni kráľovnej a okamžite sa správal akoby mu všetko, vrátane nej, patrilo.* Je už moja kráľovná pripravená na večeru? Dnes máme vzácnych hostí, ktorých neradno nechať čakať moja drahá.* hlas mal ironický, aj keď oslovenia tomu nenasvedčovali. Prišiel svojej žene pripomenúť ako sa má správať v spoločnosti kupcov, ktorí mohli byť jeho kráľovstvu užitoční.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne október 30 2011, 13:48

Hrad Arkad

*Jocellyn sa chystala na slávnostnú večeru. Dávala si záležať na každom detaile, nemohla pripustiť, aby niečo na jej výzore bolo chybné.
Napriek tomu, že nenávidela prítomnosť svojho manžela, tentokrát sa snažila omnoho viac ako obyčajne. Nebolo to však ním, ale jeho vzácnou návštevou, kupcom z východných brehov. Práve za morom mali vždy to, čo potrebovala a ani tentokrát tomu nebolo inak. Títo muži mali okrem tovaru ďalšiu výhodu - všetko sa od nich dalo kúpiť. Nepochybovala, že za dobrú sumu, by spoza mora priviedli aj vlastné dieťa.

Keď sa rozleteli dvere a dnu vošiel jej milovaný, nevenovala mu ani jediný pohľad. Upretá do zrkadla pred sebou, si kontrolovala účes.
"Vyhnaním mojich dvorných dám rozhodne neurýchliš príchod na hostinu." odvetila bez akéhokoľvek náznaku citu v hlase. Do vlasov pridala ešte poslednú ozdobu s drahým kameňom a elegantne sa postavila. Obišla svojho manžela a vyšla až na chodbu. Už dávno ju na podobné udalosti nesprevádzal on, preto vonku čakal jeden z jeho najvyšších rytierov. Oblečený vo farbách hradu sa hlboko poklonil a postavil ku kráľovnej, aby si mohla položiť ruku na jeho rameno.
"Na koho sa mám usmievať tentokrát? Potrebuješ viac vojakov alebo bohatstva?"

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Po október 31 2011, 11:56

Hrad Arkad






*Keď Joceyllyn prešla okolo neho akoby bol vzduch a nie samotný kráľ, jej kráľ, zodvihla sa v ňom vlna nevôle. Darmo sa pred ním triasli všetci šľachtici a snažili sa dostať sa mu do priazne, na kráľovnú to nezanechalo nijaký dojem. Správala sa k nemu rovnako odmerane ako on k nej, ale ten záblesk vzdoru v jej očiach mu zakaždým s neodškriepiteľnou platnosťou pripomenul ako veľmi sa musí v jej prítomnosti premáhať.
Ešte chvíľu postál v prázdnej izbe, do ktorej zavítal len zriedka, vždy prvý deň nového mesiaca, aby si naplnil svoju manželskú povinnosť. To mu nemohla odoprieť ani ona a hoci celý akt trval vždy len veľmi krátko pociťoval uspokojenie z toho, s akým znechutením ho vždy musela v sebe cítiť. Dal si záležať na tom, aby sa vopred dozvedela s kým a ako líhal, o čo pri množstve klebetných dvorných dám nebola núdza.
Ráznym krokom vyšiel z miestnosti a jediným zamračeným pohľadom poslal šľachtica preč. Už dávno to neurobil, ale teraz bola vhodná príležitosť.
Chytil Jocellyn za lakeť a zovrel ho pevnejšie, než to bolo potrebné.* Nezahrávaj sa so mnou.* zasyčal jej do tváre no neprestal sa pritom príjemne usmievať akoby si už teraz skúšal jednotlivé masky, s akými vystupoval pred dvorom. Jej útlu ruku si vložil do ohybu lakťa a pustil sa po chodbe smerom k hodovnej sieni. Zamatové nohavice mu pri každom kroku tlmene zašušťali a podčiarkovali ostré ticho, ktoré medzi nimi na chvíľu zavládlo.* Práve teraz potrebujem po svojom boku kráľovnú, ktorá sa nespráva ako koketa. Snaž sa, moja drahá, aj keď viem, že niečo také bude možno nad tvoje sily.* S urážkami prestal iba vtedy, keď sa pred ním objavila skupina sluhov. Oblečený v pestrých sviatočných odevoch ho obklopili ako mračno hmyzu. Tu mu pripli pod krk plášť s našitou kožušinou, tam leštili čižmy - aj keď každú chvíľu hrozilo, že niektorého z nich kopne do hlavy - a potom mu na zamatovom vankúši podali korunu. Schmatol ju do svojich krátkych tučných prstov, ktoré kedysi mohli vyzerať celkom inak, ale časom a s dostatkom jedla sa ich štíhlosť a pružnosť kamsi vytratila. Hľa, úpadok tela korunovaný tou najvyššou mocou.
Dvere do siene sa pred nimi otvorili a hluk v priestornej miestnosti razom utíchol...




Len čo sa spolu s ostatnými dvoranmi narovnal z hlbokého úklonu hudba opäť začala hrať a pohľady, ktoré odprevádzali kráľovský pár k dvom trónom postaveným jeden vedľa druhého, sa odvrátili k tváram, ktoré boli možno o niečo zaujímavejšie. On zostal stáť na mieste, krytý vysokým podporným stĺpom a jeho pohľad nenápadne sledoval kráľovnu. Bola krásna presne tak, ako mu to opisovali. Elegantná línia šije budila dojem nezlomnosti a hrdosti. Nebolo možné, aby sa táto žena pred niekým sklonila, ak to sama nechcela. Jej tvár, odliata z dokonalej formy éterickosti, musela dohnať nejedného básnika k zúfalým činom. Podmanivá ženská krása tým viac rozpaľovala mužské srdcia, čím viac bola nedostupná a kráľovná stála na samom vrchole.
Pred kráľom stála skupina kupcov, s ktorými sa zhováral, a tak mal príležitosť priblížiť sa bližšie.
"Lord William Dorský." zahlásil zvonivým hlasom uvádzač stojaci obďaleč, ktorému zašepkal svoje meno. Nebolo zvykom, aby sa šľachtic sám predstavoval ak na to nemal zrejmý dôvod, ale okolo kráľovnej sa vždy krútilo toľko mladých šľachticov, že tým u kráľa nevzbudil nijaké podozrenie.
"Som vaším najvernejším služobníkom, moja kráľovna." uklonil sa pred ňou, ale nesklopil zrak ako sa to patrilo. V ruke šikovne ukrýval poskladaný lístoček s jednoduchým odkazom: O polnoci pri západných hradbách. za ním nasledovali známe inciály obrúbené kráľovskou pečaťou. *
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Po október 31 2011, 21:17

"Čo si myslíš, že dosiahneš tými urážkami?" opovrhujúco zdvihla obočie, no napriek slovám, ktoré mu boli venované, sa neobrátila jeho smerom. "Ja nie som tvoj sluha, aby si ma zastrašil. Dokonca ani pes, do ktorého stačí kopnúť, aby sa schoval." Služobníctvo, ktoré ich náhle obklopilo privítala takmer s nadšením. Každé oslobodenie od jej muža, hoci len na chvíľu, bolo vždy spásou. Ešte aj čas akoby sa jeho prítomnosti bál a plynul pomalšie, len aby mu doprial luxus, ktorý iní mať nemôžu.
Hneď, ako sa dvere začali otvárať, zmenil sa jej výraz na dokonale neutrálny. Nečitateľná tvár pripomínajúca skôr sochu ako človeka s vlastnými trápeniami. Vznešeným krokom prešla až ku kreslu a posadila sa vedľa svojho manžela. Stačil jej len krátky pohľad na mužov, ktorých dnes hostili, aby jej bolo jasné, že peniazom kráľa boli oddaní ešte skôr, ako vkročili do hradu.
"Páni," nenápadne sa pousmiala potom, ako ich privítali. "Som si istá, že veličenstvo bude s vašimi službami veľmi spokojné. S vašimi, vašich synov a ich synov určite tiež." dodala so skrytou iróniou skôr, než sa obrátila na opačnú stranu a pustila do rozhovoru so šľachtičnou, ktorá s nadšením ospevovala kvety privezené z juhu.
"Lord William," jemne kývla hlavou smerom k prichádzajúcemu. Len málokedy venovala mužom z ďalekých krajov viac ako pozdrav, no tentokrát v nej stále tlela urážka jej manžela. Nech má aspoň dôvod považovať ju za koketu, pokiaľ tak veľmi chce.
"Ako dobre viete vo vašich krajoch tancovať?" nenápadne sa pousmiala. Nikto, snáď okrem kráľa, jej však nemal čo vyčítať. Starý rytier Lancel, ktorý ju mal sprevádzať aj na hostinu, jej bol dlho jediným povoleným spoločníkom. Jeho názory počúvala rada, no v tanci už rozhodne nepatril medzi najlepších. Nehovoriac o tom, že ho kráľ poslal preč, takže jej dnes neostávalo iné, len sa uspokojiť s niekým iným. Do večere ešte ostávalo dosť času, tak prečo ho nevyužiť?*


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   St november 02 2011, 19:52

/ http://www.youtube.com/watch?v=1oR3pXcnsTs /



*William úkosom pozrel po kráľovej suite, ktorá sa ešte stále venovala obchodným záležitostiam, a tak s väčším uvoľnením odvetil.* Snáď to bude Vašej Výsosti stačiť. Som síce šľachtického rodu, ale viac ako na lutnu som navyknutý na meč.* usmial sa krátkym úsmevom, pri ktorom mu nesúmerný kútik pravého oka klesol ešte nižšie. Nepatril medzi krásavcov a keď sa usmieval pôsobil možno ešte odmeranejšie, než keď sa mračil. Tí, ktorí ho poznali už dávno odhalili túto nezvyklosť jeho výzoru, ale pri kráľovnej musel byť opatrnejší, preto znovu zvážnel.
Ponúkol jej svoju ruku a odviedol do rozostaveného dvojradu tanečníkov. Zanechal ju na mieste a sám sa postavil oproti s rukou natiahnutou pred seba a pripravenou na prvý krok.
Hudba už hrala, ale pre kráľovnú sa tanečné páry znovu usporiadali ako na začiatku.* Odpustite opovážlivosť..* prehovoril, keď sa k sebe niekoľkými krokmi priblížili, zatiaľ čo natiahnutými rukami sa ani nedotkli, tak ako si to vyžadovali pravidlá tanca. Obišiel kráľovnú zboku nespúšťajúc z nej pohľad. Jeho oči mali zvláštnu zelenkavú farbu, čo pri ryšavých vlasoch nebolo nič nezvyčajné.*...musel som s vami hovoriť.* zašepkal o niečo tichšie a znovu v tanci ustúpil. Kým sa ku kráľovnej mohol znovu priblížiť musel sa ukloniť niekoľkým dámam a prejsť okolo nich úkrokmi. Pohyboval sa so samozrejmosťou, ktorá sa od šľachtica v istom zmysle očakávala, ale nepôsobil pri tom ťažkopádne ani strojene. Kráľovná tancovala s gracióznosťou, pri ktorej vynikala jej ženská elegantnosť ako sila tlejúca pod nenaštrbeným zovňajškom. Nebol v jej blízkosti nervózny len preto, že neustále nenápadne striehol či ich niekto nesleduje. Chcel pôsobiť ako ďalší muž zo zástupu obdivovateľov.* Rád by som vám zalichotil, ale obávam sa, že pri množstve krásnych slov, ktorými vás iste zahŕňajú by boli moje neohrabané urážkou.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So november 05 2011, 13:49

*Kráľovná takmer nepostrehnuteľne kývla hlavou, na znak súhlasu.* Meč je v dnešných dobách často potrebnejší ako lutna. Napriek tomu, že lutna dáva každému niečo, zatiaľ čo zbrane len berú. Či už územia alebo hlavy. *letmo sa dotkla ponúknutej ruky a elegantne ho nasledovala medzi tanečníkov. Skôr, ako sa dostali medzi ostatných, kývla ešte na slúžky, ktoré podobné príkazy už poznali. Mali sa starať o kráľovo pitie, ideálne podávať mu ešte silnejšie víno, ako mali hostia.
Keď zostala stáť na mieste, tanečníci sa znovu usporiadali a spoločne začali vzájomnou poklonou. Pohybovala sa podľa presne naučených krokov, ktoré jej do hlavy vtĺkali už od detstva. Až s postupom času sa naučila, ako ich jemne upraviť, aby zvýraznila svoju ženskosť a neskôr aj kráľovské postavenie. Vždy mala pocit, akoby ju to aspoň na chvíľu oslobodilo od intríg paláca a ona mohla nerušene lietať pomedzi ostatných, hrajúcich svoje vlastné hry.* Lord William, *oslovila ho potichu.* Akoby ste mali strach zo slov... *v otočke ho obišla, vzdialila sa o pár krokov, než sa páry dali znovu dokopy a nasledoval krátky úsek, kedy mali spoločne prechádzať sálou, križujúc sa s tanečníkmi oproti.* To je múdre, len málo ľudí si uvedomuje ich skutočnú moc. *v jej hlase neznel výsmech, no z tváre sa nedalo odhadnúť, ako to v skutočnosti myslela. Akoby bola sústredená len na tanec okolo. Alebo možno rozhovor s ním.*


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So november 05 2011, 19:13



*Plynulým tanečným krokom prechádzal po kráľovninom boku na druhý koniec sály a len s najväčším sebazaprením si udržiaval na tvári uvoľnený výraz. V jednu chvíľu ho napadlo či kráľovná predsa len nejako nevytušila z akého dôvodu ju vyhľadal, ale aj keby mala nejaké podozrenie musel zostať aj naďalej veľmi opatrný. Urobil úkrok do strany pričom sa mu plášť obšuchol okolo stehien a drahá látka vydala šelestivý zvuk. Ocitol sa po kráľovninom pravom boku s ľavou rukou zľahka položenou na jej páse a druhou držiacu jej pravicu. Toto bolo vhodná príležitosť.* Nemám strach zo slov Vaša Výsosť, iba zo smrti, ktorú by mi mohli priniesť, keby som ich nešťastne zvolil v nepravý čas.* prehovoril významne a šikovne podstrčil papierik s odkazom priamo do kráľovninej dlane. Mal predovšetkým myslieť na nebezpečenstvo, ale na krátky okamih mu do myšlienok prenikol lahodný obraz kráľovninej vône. Cítil sa ako zlodej, ktorý si prisvoju niečo, čo mu nepatrí, keď sa ešte raz zhlboka nadýchol a úkrokom do opačnej strany stratil kontakt s jemnou ženskou rukou a útlych pásom.
Priblížiť sa naspäť k nej už nestihol, pretože ceremoniár trikrát pobúchal koncom palice o podlahu a vynútil si pozornosť pre kráľa. Hudba prestala hrať, páry prestali tancovať a všetky oči sa upierali na korpuletnú postavu panovníka, ktorý žiaril spokojnosťou.
Takže sa mu predsa len podarilo dohodnúť s kupcami, pomyslel si Will a kútikom oka vrhol rýchly pohľad na kráľovnú akoby sa chcel ubezpečiť...
"Moji hostia! Vznešení šľachtici a šľachtičné od toľkého spevu a tanca som vyhladol." predniesol kráľ akoby v tanci vydral niekoľko párov tanečných črievic hoci sa za celý ten čas na tróne ani len nepridvihol. Akoby sa bál, že tenká vrstvička vzduchu medzi jeho kráľovským pozadím a symbolom najväčšej moci ostane pokušením pre tých, ktorí pomýšľajú na zakázané.
Wlliam pristúpil ku kráľovnej a ponúkol jej svoje rameno, aby ju odviedol naspäť k stolu, na ktorý už služobníctvo začalo zanášať prvé chutné pokrmy. Bez slova, len s hlbokým úklonom ju ponechal po kráľovom boku a zvrtnúc sa na päte zamieril do davu dvoranov, ktorý ho rýchlo pohltil.
"Tak ako moja drahá? Zabavila si sa dobre?" prihovoril sa kráľ zhovievavo svojej žene a keď pred neho položili kura okamžite si odtrhol šťavnaté stehno. Prstene na rukách mu blýskali pri každom šikovnom pohybe, ktorým oberal mäso od kosti a červené líca svedčili, že už čo to vypil.*
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 06 2011, 01:04

"Takže Morag." zamrmlal si Waleran ticho popod nos, keď sa mu šľachtičná otočila chrbtom a zamierila k dievčine. Počul už všeličo o tomto mieste, ale nikdy nezveroval svoj zdravý rozum do rúk babských povedačiek, pretože báchorky boli najistejším spôsobom ako si cestu do pekla vydláždiť šialenstvom.
Daromir a Akalay sa na neho nerozhodne pozerali a napriek všetkej mužnosti a odvahe, ktorá sa im ako vojakom nedala uprieť, z nich cítil prirodzený rešpekt. Pokrútil hlavou a oni len pozvoľna otočili kone na cestu späť ku kočiaru a zvyšku družiny. Waleran od nich nemohol chcieť, aby vykonali to, čo radila šľachtičná, pretože by telu mŕtveho dievčaťa nepreukázali toľko bezbožnej neúcty nech sa jej už stalo čokoľvek. On, na rozdiel od nich, v Boha neveril.
Pristúpil k šľachtičnej práve v okamihu, keď mu kládla otázku o rieke.* Cesta by tu bola, ale je nebezpečnejšia a s kočiarom to nebude priveľmi pohodlné.* Tým sa opatrne snažil naznačiť, že nie je možné, aby tadiaľ prešli ak by ich spomaľoval celý sprievod. Každý by musel mať svojho koňa, aby cez lesy zbojníkov prešli čo možno najrýchlejšie.* V najbližšej dedine by sa dal možno prenajať kočiar, aby sme v ceste pokračovali tak ako doteraz. Pokúste sa to navrhnúť sestre a možno to pôjde.* Pri poslednej vete sa uškrnul, pretože nedokázal potlačiť pobavenie. Bol si celkom istý, že mladá krehká Maedelin sa za nič na svete nebude chcieť vzdať pohodlia, len aby ho vymenila za dobrodružstvo s vrahmi v miestnych lesoch.
Pristúpil k sedlovej taške prevesenej cez boky svojho koňa a vytiahol z neho kresadlo. Potom sa obrátil skupinke chrbtom a bez slova, sprevádzaný mňlkvymi pohľadmi vojakov, zamieril do tej časti lesa, kde malo ležať telo dievčaťa.
Akalay popchol svojho koňa a ten sa dal do kroku. Daromir sa zahľadel na šľachtičnú a úklonom hlavy jej naznačil, aby išla ako prvá.
Savaric na nich čakal na lúke spolu s ostatnými vojakmi a jeho dokonalá pretvárka šľachtickej uhladenosti bola ta tam. Keď prehovoril hlas mal ľadový a pohľad očí taký ostrý ako čepeľ svojho meča. Stačil len jeden neopatrný krok alebo slovo, aby sa jeho zúrivosť prejavila naplno. "Čo sa stalo? Kto je to?" vyštekol smerom k vojakom a neznámemu dievčaťu.


Waleran kráčal lesom. Opatrne našľapoval a rukou sem tam odhrnul nízko visiaci konár, ktorý mu bránil vo výhľade. Bol opatrný, aj keď pred ním nebolo nič iné ako mŕtvola dievčaťa. Ostražitosť v ňom nevzbudzovala ona, ale spôsob akým bolo telo dokaličené. Na listoch bola stále krv a bledá ruka s modravými žilami na zápästí na ňom doslova klala zrak.
Podišiel bližšie a pokľakol vedľa nešťastnej dievčiny. Možno bol vojak, ktorý dobre pozná smrť, ale mal ešte kúsok srdca pre súcit.
Natiahol ruku a opatrne prstami v rukavici odhrnul dievčine vlasy z čela. Cez látku nemohol cítiť mŕtvolný chlad no vedel si ho predstaviť.
Jediné, čo si v tom okamihu predstaviť nedokázal bolo to, že by mal to dieťa spáliť ako bosorku. Hlúpe povery! Rany boli hlboké a mäso na niektorých častiach odtrhnuté od kosti, ale mohlo to spôsobiť hocaké zviera. Nie Morag.
Odložil kresadlo naspäť do vaku a rozhodol sa na telo navŕšiť aspoň malú mohylu z kamenia, ktorého tu bol dostatok. Nemal veľa času vykopať poriadnu jamu a nakoniec ani mohyla nebola priveľmi veľká, ale stačila na to, aby k dievčaťu neprenikli dravci. Aj keď chrobač si ju isto nájde nech by ležala kdekoľvek. Rozhodol sa vrátiť naspäť. Vysadol na svojho žrebca odcválal ku skupine, aby zistil či šľachtičná predsa len podporila jeho návrh.



V blízkych lesoch

"Mormak, môj pane, nemal by si..."
"Ušetri ma tých triád a daj mi pripraviť koňa," zavrčal Mormak z postele a prevesil nohy cez okraj. Okamžite sa za ním natiahla štíhla ženská ruka, ale on ju zo seba striasol ako spánok. Rýchlo a chladnokrvne. Bolonačase vstať a venovať sa práci, aj keď mu po včerajšej pijatike ešte trešťalo v hlave. Vyriešil to tak, že nahý prešiel k najbližšiemu stolu v stane a nalial si z krásnej a draho vyzerajúcej karafy červené víno až po okraj pohára. Vypil ho na jeden nádych.
Áno, dnes rozhodne pôjde na lov.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 06 2011, 09:35

*Valéria venovala rytierovi ešte jeden prenikavý pohľad. Bolo dôležité, aby splnil, čo po ňom žiadala, inak budú mať obyvatelia okolitých dedín obrovské problémy. A oni tiež, pokiaľ tu zostanú cez noc.
Na pokyn cmukla na Tantosa, ktorý sa prispôsobil rýchlosti jej chôdze, zatiaľ čo na chrbte poslušne niesol vystrašené dievča.
„Daris, pochádzaš odtiaľto?“ potrebovala zvážiť všetky možnosti a vybrať tú, ktorá najmenej ohrozí blízkych obyvateľov a súčasne ju nedostane príliš ďaleko od miesta napadnutia. Nemohla sa vzdať šance nájsť Azraela.
„Áno, paní. Bývam v dedine pod zrúteným mostom. Je to len chvíľa cesty.“
Valéria nad tým len pokývala hlavou, no ostala mlčať, až kým sa nedostali naspäť k sprievodu, kde ich vyčkával Savaric. Keby bola aspoň o trochu väčším bláznom, práve jemu by teraz rada venovala nadšený úsmev.
„To dievča napadol v lese morag. Volá sa Daris a býva kúsok odtiaľto.“ odpovedala za ňu, pretože tušila, že kým by z nej šľachtic dostal uspokojivú odpoveď, len by sa ešte viac rozzúril. „Cestovali dve, ale útok prežila len ona.“
Pohľadom zbehla až ku koču, kde sedela jej sestra a len z tieňa ju sledovala, akoby sa jej bála. Valéria zneistela, no navonok to na sebe nedala poznať. „Rytier navrhol, aby sme pokračovali ďalej len na koňoch. Možno by bolo dokonca lepšie stráviť noc v dedine a vybrať sa na cestu až potom. Počasie nevyzerá príliš dobre.“ od útoku moraga ostala obloha tmavá, nabitá temnou mocou, ktorú by obyčajný človek považoval len za predzvesť obrovskej búrky.
„Pôjdem s ňou domov a skontrolujem jej zranenia. Máte zatiaľ dostatok času na rozhodnutie, čo so sprievodom.“ len čo sa dostala za ich chrbty, objavil sa jej na tvári úsmev. Savaric nemal príliš na výber a pokiaľ by sa, náhodou, rozhodol, že sa vyberú ďalej len na koňoch ešte dnes, stačí poprosiť Maedelin, aby ho zdržala. Pri spomienke na sestru ju náhle zamrazilo. Čo mohlo byť dôvodom jej strachu?*


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Ne november 06 2011, 11:34

*Kráľovná sa nezatvárila ani len prekvapene, keď jej v dlani ostal kúsok papiera. Pri nasledujúcej otočke ho nechala zmiznúť v dlhom rukáve svojich šiat bez toho, aby si to niekto všimol. Pokračovala ďalej, až kým ich neprerušil dunivý zvuk palice. S jemným úklonom prijala ponúknutý doprovod a vrátila sa na svoje miesto vedľa kráľa.
„Bol to veľmi príjemný tanec, ďakujem.“ rozhodla sa nekaziť jeho dobrú náladu. Stačilo už len trochu vína a smiechu, aby mohla odísť naspäť do svojich komnát.


Omnoho neskôr kráčala chladnou chodbou, pozorne počúvajúc zvuky okolo. Vnímala akúsi vnútornú radosť, ktorú už dávno pochovala. Nenávratne stratený pocit, odkedy prišla do kráľovského mesta. Odvtedy si pripadala, akoby ostarla o storočia, napriek tomu, že tu nebola dlhšie ako päť rokov. Päť rokov ponižovania kráľom, jeho spôsobmi, zvykmi a najmä zvrhlosťami. Doteraz si pamätala, s akým nadšením po prvýkrát vkročila do hradu. Túžila byť pýchou celého územia, ktoré ovládali, múdrou kráľovnou pre každého, kto k nim zavíta.
Jej ilúzia však veľmi rýchlo praskla. Muž, za ktorého sa mala vydať, nebol vôbec panovníkom, akého si predstavovala a vedomosti po nej rozhodne nikto nechcel. Mala sa len príjemne usmievať počas významných návštev a hrať hru, kde bola len ovládanou figúrkou. Tomuto svetu sa prispôsobila s obrovským odporom. Každé ráno vstával s nechuťou, obávajúc sa muža, potešeného z úplne iných vecí, ako bola jeho manželka. A tak sa jediné, čo je jv tejto bubline dávalo nádej, stal vzdor v podobe pochovaných citov.
Plášť si pritiahla bližšie k telu, keď vychádzala na hradby. Lancela, snáď jediného, komu tu skutočne dôverovala, požiadal, aby na ňu počkal pri vstupe, aby na ňu videl, a sama sa vybrala ďalej.*


Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 11 2011, 18:48

* Na západných hradbách sa sila vetra vybíjala na mohutných múroch ako príliv vzbúreného mora. Jeho svišťanie skrz pukliny v kameni miestami znelo ako kvílivý nárek, ktorý dráždil uši.
Wiliam stál zahalený vo svojom dlhom plášti v tieni obrovského piliera, ktorý podopieral stenu otvorenej citadely. Zvon vo veži kláštora odbíjal polnoc a skôr, než zvuk stačil doznieť objavila sa kráľovná. Zdalo sa, že je sama, ale Wiliam nepochyboval, že strážca na ňu čaká neďaleko.
"Prišli ste." prehovoril pomaly a krátko, aby ju nepodesil, aj keď jej prítomnosť bola sama o sebe znakom nebojácneho ducha. Buď to alebo naozaj nemala čo stratiť.
Wiliam vystúpil z tieňa. Každý jeho krok stlmil vietor, ktorý mu navyše zachytil lem plášťa a sfúkol mu ho z pleca na chrbát. Zbraň nemal, ruka navyknutá držať rukoväť meča pokojne visela popri boku a nehýbala sa.
"Nebudem mariť váš čas zbytočnými slovami, kráľovná.* pristúpil bližšie a v matnom prísvite mesiaca mu zapálením zažiarili oči.* Poslal ma za vami kráľov brat, jediný muž, ktorého ja a moji krajania považujeme za právoplatného nasledovníka trónu.* siahol do záhrenia na plášti a vytiahol z neho malý mešec, v ktorom bol prsteň s vyobrazením rodového erbu: dvojica čiernych havranov zakliesnená do seba ostrými pazúrmi.
"Tu je dôkaz, pečatný prsteň Jeho Milosti, ktorá sa s vami nemohla stretnúť, pretože ho váš manžel poslal do vyhnanstva."
potreboval len upútať kráľovninu pozornosť a udržať ju zaujatú, až kým nevyzradí všetko, čo má na srdci. Nežiadal by ju o stretnutie v súkromí na hradbách, keby ich rozhovor nemal byť vážny.
On sám bol verným nasledovníkom Cairna a kvôli nemu bol ochotný podstúpiť aj to najväčšie riziko. Dlhé roky bol na očiach kráľovím nohsledom, ktorí mu o ňom prinášali pravidelné správy. Nič neobjavili, pretože jeho spojenie s Cairnom ostávalo utajené.
"Vaša Výsosť," prihovoril sa kráľovnej pokojným hlasom, ktorý sa nezachvel ani pri pomyslení na to, že to, čo teraz činí je vlastizradou. " môj pán, Jeho Milosť Trevlynn z Taraku vám ponúka vykúpenie. Môžete si ma vypočuť v jeho mene alebo ma rovno poslať pod katovu sekeru.* Wiliamova tvár bola tvrdá a bez pochybností. Bol priamy ako vždy a oddaný veci až do posledného dychu. Možno preto si ho Cairn vybral za svojho zástupcu.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Pi november 11 2011, 19:20

*Slovo montrag Savaricovi nič nehovorilo. Pravdepodobne to bol len miestny výraz pre medveďa alebo podobnú šelmu, ktorá bola dosť krvilačná na to, aby napadla v lese dve ženy.
Krv sa v ňom nevarila preto, že nové udalosti znamenali zdržanie pre celú skupinu alebo preto, že vycítil akési skryté tajomstvá mladej šľachtičnej.
Posledná kvapka trpezlivosti sa v ňom preliala v okamihu, keď sa mu Valéria otočila chrbtoom pripravená vyraziť do dediny s dievčaťom úplne sama. Do horúcich diablových pekiel! Zaprisahal sa, že ju dopraví domov v bezpečí nech už k nej cítil sebemenšie sympatie, ktoré viac pramenili z jeho mužskej hrdosti, než jej vzhľadu.
Zahundral si popod nos hrubú nadávku v rodnej reči a zapískal na jedného z vojakov, ktorý porozumel jednoduchému gestu aj bez slov. Zoskočil z koňa a doviedol ho za uzdu k Savaricovi.
"Povedzte Waleranovi, aby našiel vhodné miesto na táborenie. Presun do dediny s celým sprievodom by trval pridlho. Nech využije svetlo a založí tábor, my sa vrátime najrýchlejšie ako to len bude možné."
Po tých slovách Savaric s výkrikom popohnal svojho žrebca a s druhým koňom pre Valériu vyrazil za ňou.
"Je mi to ľúto, ale budete musieť strpieť moju prítomnosť. Nenechám vás ísť samú do dediny, aj keď nepochybujem, že sa viete oháňať mečom. Preto sa nebojím o vašu nevinnosť, ale o svoje slovo, ktoré nechcem porušiť." ... - Aj keby som ťa najradšej prehol cez koleno, ženská jedna bláznivá.- doplnil v duchu a hovel si nielen vo svojej irónii, ale aj v krásnych predstavách, kde ho nezlomná amazonka prosila o zmilovanie. Natiahol sa k nej a ponúkol jej vôdzku vojakovho koňa. Ani za nič by si ju nevyložil k sebe do sedla, pretože by mu pravdepodobne vyškriabala oči. "Môžeme ísť?" opýtal sa sladko, aj keď výraz tváre ostal až nebezpečne pokojný.






Waleran sa dostal k sprievodu až vtedy, keď ho Savaric so šľachtičnou a dievčaťom opustili. Zahliadol ešte stopu prachu kúdeliaceho sa vo vzduchu tesne pri hranici lesa, ale vedel skôr než mu to Akalya povedal, čo má robiť. Lúka pred mostom bola na táborenie nevhodná, pretože ťažké, vodou napité oblaky nad ich hlavami mohli kedykoľvek uvoľniť dážď, a tak vydal pár úsečných rozkazov vojakov a potom sa rozhodol splniť tú ťažšiu časť.
S neveselým výrazom tváre prešiel ku kočiaru a tesne predtým, než sa prihovoril ženám v ňom snažil sa nepôsobiť ako odľud. Obával sa však, že to sa mu priveľmi nepodarilo. Hlas mal priveľmi chrapľavý, tvár priveľmi ustaranú a tvrdú a prejav príliš neohrabaný. V spoločnosti pravých dám sa dostával do rozpakov. Uvoľnene sa vedel rozprávať len s vojakmi a so ženami, ktoré sa v ich spoločnosti cítili rovnako dobre. Ako napríklad s Valériou.
"Prikázal som rozložiť tábor, ale zdá sa, že čochvíľu sa strhne búrka. Odtiahneme kočiar pod skalný previs na tejto strane lesa a počkáme. Obávam sa, že to bude nepohodlné, ale ubezepčujem vás, že s mojimi mužmi zostaneme vonku a budeme strážiť okolie." prihoovoril sa Maedelin a mal pocit akoby mu niekto stúpil na nohu. Nebolo to vôbec príjemné*


"
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Krea Nhi'Arrei

avatar

Female
Počet príspevkov : 145
Rasa : mimozemšťan
Vek postavy : 23

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   So november 12 2011, 13:48

/ http://www.youtube.com/watch?v=g_pzIWp5kCA /

*Mužovi venovala len krátky pohľad, než rýchlo prikývla a vzala si od neho vôdzky koňa. Hneď ako vysadla, ho pohnala do klusu a skontrolovala dievča, či im bude na Tantosovi stíhať. Napriek tomu, že pred sebou nemali veľmi dlhú cestu, netušila, ako je na tom dobre s jazdením a či im bude stíhať.
Až v malej osade zastavili a podľa pokynov Daris našli ich domov. V krátkosti vysvetlila jej otcovi, čo sa stalo a s úsmevom odmietla výmenu podkov pre všetky kone, s ktorými prišli. Zostávalo jej už len skontrolovať rany dievčiny a uistiť sa, že ju morag skutočne nikde nepohrýzol.
"Daris, tvoja kamarátka... nebola tiež dcérou kováča?" opýtala sa, akoby len náhodou, kým jej ošetrovala pár škrabancov.
"Ako to viete? Bola spoza rieky, naši otcovia sa poznajú."
"Myslím, že už si mi to spomínala, len som si tým nebola istá." pousmiala sa na ňu vyhýbavo, kým pokračovala vo svojej práci.

Maedelin si vypočula slová rytiera s neochotou. "To nie je búrka, čo sa k nám blíži..." odvetila potichu, než sa znovu oprela a skryla tak svoju tvár v tieni kočiara.
Boli vnemy, ktoré pociťovala inak ako ostatní. Keď ju ako dieťa niekoľkokrát obvinili, že klame, naučila sa ich rozoznávať a zatajovať. Pomáhali jej v spoločnosti určovať, kedy je správna doba na poklonu, či radšej mlčanie. Znamenali však omnoho viac. Spájali ju s Azraelom a toho sa desila.

Valéria vyšla z chatrče a písknutím privolala Tantosa, ktorý sa pásol neďaleko. Odmotala mu vôdzky a ramenom sa oňho v zamyslení oprela.
"Savaric, videli ste niekedy predtým moraga? Sú to krížence, veľké ako medvede, ale pohybom pripomínajú skôr vlka alebo divoké mačky. Niektoré z nich..." zastavila sa uprostred vety, keď sa okolím ozvalo ťahavé vytie. Zrazu si uvedomila, ako veľmi sa zotmelo, aj keď by mal byť stále deň. Žiadna búrka by niečo také v týchto chladných oblastiach nedokázala, snáď len...
"Savaric, prosím, dajte pozor, nech idú všetci do svojich domovov a ostanú tam." zakričala na muža, kým vysadla na žrebca a pohnala ho do trysku. Mala málo času.

Vedela to. Valéria to musela spraviť naschvál. Všetkých ich ohrozuje len preto, aby sa dostala za Azraelom. Akoby to vôbec nechápala. Ten muž nerobí nič bez odmeny, vždy je v tom nejaká žiadosť, problém, niečia smrť. Keď sa ozvalo prvé vytie a chvíľu nato oblohu preťal blesk, vyšla von z koča, ktorý teraz zozadu kryla skala.
"Všetci chodte k vozu. Ihneď! Inak za to zaplatíte životom." odvetila neprijímajúc žiadne námietky. Bola dcérou lorda, ich povinnosťou bolo poslúchnuť.
Prechádzala v polkruhu, okolo vysokej skaly a koča. Ako v tranze si dokola opakovala slová, ktoré zneli takmer ako modlitba. V prastarom jazyku s hrôzou zvýrazňovala určité slabiky a hlásky. Ani si neuvedomila, keď začalo pršať a jej šaty okrem vody nasiakli aj blato zo zeme. Keď skončila, zastala v strede, tvárou obrátená k lesu. Posadila sa na mokrú hlinu, tesne za miesto, cez ktoré doteraz vyšliapavala neviditeľnú čiaru.
Ak Valériu nezabije nejaké zviera, urobí to ona.

Tantos sa hnal, ako mohol, no stále to nebolo dosť rýchlo. Zo spoteného tela sa parilo, aj napriek dažďu. Jazdkyňa zatiaľ stále opakovala dokola tajuplné slová a poháňala ho ďalej. Obiehali celú dedinu v kruhu, každý jeden dom sa snažila dostať pod ochranu. Keď napokon zastali, nechala ho cúvnuť kúsok za hranicu a vytiahla svoj meč. Nevedela, ako dlho dokáže chrániť tak veľké územie, naposledy to museli použiť ako deti a strážili len pár metrov medzi sebou.
Vytie sa stále zosilňovalo, než sa pred ňou objavili vlci. Zúrivý, bez akéhokoľvek strachu sa priblížili až k nej. Tantos sa vzopäl na zadné, no ona sa ani nepohla. Znovu začala rozprávať v starom jazyku. Akoby si zvieratá uvedomili neviditeľnú bariéru medzi nimi a len ich to viac rozbesnilo. Nikto z nich však nedokázal prejsť cez miesta, kde predtým so žrebcom prebiehala.

Nepohnute sedela, keď sa pred ňou objavili prvé dravce. S očami podliatymi krvou a spenenými tlamami presne tak, ako si to pamätala.
Dlane spojila v akomsi podivnom znamení a znovu začala s modlitbou. Tesne od nej cvakli tesáky, no šelma sa ďalej nemohla dostať. Maedelin pokračovala ďalej, no neuvedomila si, že sa príliš spoliehala na ochranu skaly. Dve divoké pumy ovládnuté besnotou, našli cestu pomedzi kamenné bralo a zozadu dopadli priamo za jej chrbát.*

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št november 17 2011, 22:27

*Savaric hľadel za cválajúcim koňom a nemohol prežrieť nával zlosti, ktorý sa v ňom zodvihol skôr než mračná prachu spod kopýt Velériinho koňa.
"Do horúcich pekiel!" zakričal a pretože nemal v poruke nič, na čom by si vybil zlosť, iba kúsok skalky povaľujúci sa na udupanej ceste, rozohnal sa a špicou odkopol kameň, ktorý sa ešte dobrú chvíľu prevaľoval z okraja na okraj. Takúto ženskú mu bol čert dlžen zavesiť na krk. Nerozumel ničmu z toho, čo hovorila a už menej jej náhlemu odchodu, ktorým, ako sa zdalo, riešila všetky nečakané situácie. Už aj predtým sa stalo, že sa odpojila od skupiny a bezhlavo pustila za niečím, čo poznala len ona.
Savaricove ústa sa skrúcali akoby bojovali s príliš veľkým sústom, ale v tej chvíli sa na neho upieralo už veľa zvedavých a predovšetkým vystrašených očí. Obrátil sa na päte a čelil skupinke jednoduchých ľudí, z ktorých jedna polovica sa odušu prežehnávala a druhá len meravo stála na mieste.
"Počuli ste ľudkovia? Vráťte sa okamžite do svojich domov a nevychádzajte z nich, kým vám nepoviem."
Ako na zdôraznenie slov siahol po rukoväti meča keď ho so zazvonením kovu o kov vytiahol z puzdra pôsobilo to na dedinčanov ako odklínacie kúzlo. Odrazu to bol samý zhon a krik, tlačenica, ktoré pominuli až vtedy, keď Savaric osamel pred rozpadávajúcimi sa dedinskými vrátami a v duchu veľmi vážne rozmýšľal nad tým, že si s urodzenou šľachtičnou Valériou bude musieť čoskoro súrne pohovoriť, pretože mu pomaly ale isto dochádzala trpezlivosť. Skôr vycítil ako videl, že mu za chrbtom zastalo niekoľko silných mladíkov a mužov s jednoduchými zbraňami v ruke. Savaric nadvihol obočie a potom pohľad pomaly obrátil k lesom, kde zmizla jeho zverenkyňa.

Waleran bol ohromený náhlou zmenou, ktorá sa stala s mladou ženou. Prekvapila ho natoľko, že prvotne poslúchol jej príkaz a spolu s ostatnými vojakmi zamieril ku koču. Potom ho však na mieste udržal zvuk Maedelinho hlasu, ktorým predriekavala akúsi neznámu modlitbu alebo žalospev, ktorý mu nepripomínal nič, čo už predtým počul. Dokonca ani slová mu nič nehovorili a takmer by zostal v tej neprirodzenej strnulosti, keby si nebol všimol ako sa k dievčatinmu chrbtu prikrádajú šelmy. Z tej blízkosti mu vyvstával mráz na chrbte a stále nemohol pochopiť, čo tie tvory udržalo v bezepčnej vzdialenosti no nebol čas na zvedavé otázky.
Vytrhol jednému zo svojich vojakov kopiju s vlajúcou štandardou Camarillu a okamžite prikročil ku šľachtičnej, na ktorú sa šelmy vrhli.
Jednu z nich nabodol na ostrý koniec rovno medzi lopatky a pokúsil sa ju odhodiť nabok čím na seba strhol pozornosť druhej pumy. Okamžite pustil z rúk kopiju a tasil dýku tesne predtým než sa na neho divoká mačka vrhla. Bol odhodlaný a pripravený s ňou bojovať až dovtedy, kým ju nezabije, pretože to bola jediná možno ako Maedelin ochrániť.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Niekto

avatar

Female
Počet príspevkov : 2872
Rasa : akákoľvek
Vek postavy : akýkoľvek
Povolanie : čo potrebujete

OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   Št november 17 2011, 22:54

*Viedol koňa lesom, ale pravda bola taká, že Artas sám vedel, kadiaľ má ísť možno ešte lepšie, než jeho pán. Mormak preto na jeho chrbte sedel uvoľnene a namiesto toho, aby dával pozor na okolie sústredil sa na hrdlo vaku, ktoré si práve priložil k ústam. Sucho v ústach okamžite zahnalo niekoľko poriadnych dúškov medoviny, ktorá mu na jazyku zanechala trpkastú sladkosť a chuť na ďalší hlt.
Násilím sa prinútil vak odložiť, pretože nebol na love ešte ani hodinu a už teraz mu čas ubiehal hrozivo pomaly.
Nohy, vytiahnuté zo strmeňov, sa mu plantali povedľa žrebcových slabín a rukami nemal inej roboty ako tej, že olamoval nízko visiace konáre stromov a zbavoval ich lístia. Jeho život už dávno stratil na lesku, pociťoval v ňom sratu niečoho, čo ani sám nevedel vysvetliť a pretože bol od prírody skôr človek, ktorý koná a až potom premýšľa aj teraz sa vydal na lov skôr z nudy ako z nutnosti.
Odrazu sa lesom predral stúpajúci chorál vlčieho vytia, ktorý ho okamžite prinútil vložiť čižmy do strmeňov a narovnať sa v sedle. Rukou podvedome siahol po opasku s dýkami a pohľadom preletel po najbližšom okolí. Len čo plač vlkov doznel obostrelo sa okolo neho až neprirodzené ticho. Konáre stromov sa vo vetre nakláňali na jednu stranu, lístie ševelilo, ale inak nebolo medzitým nič.
A potom...dlhé príšerné zavytie pripomínajúce ženský výkrik, ktorým však nebola agónia, ale niečo nižšie, pudové, mrazivé...
Mormak sa usmial a spokojne pred seba natiahol ruky až mu ruplo v ramenných kĺboch a chrbtica na niekoľkých miestach zaprskala. Medovinový opar ustúpil do úzadia.

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)   

Návrat hore Goto down
 
Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 2 z 8Choď na stránku : Previous  1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8  Next

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Gyro :: Iné :: Voľné témy...-
Prejdi na: